Anglický Londýn a škótsky Glasgow sa opäť iba o vlások vyhli smrteľným úderom. Tentoraz z toho vyšli islamskí teroristi ako amatéri a rýchle zatknutia podozrivých naopak podčiarkli profesionalitu britskej polície.
To prvé – amaterizmus útočníkov – však nebude rovnaké zakaždým. To druhé – profesionalita polície – zasa nebude vždy stačiť. Dôležitejšie ako to, že útoky tentoraz nevyšli, je to, že sa o ne teroristi opäť pokúsili.
Úľavu, že bomby v londýnskych autách nevybuchli a že na glasgowskom letisku nikto nezahynul, rýchlo vystriedal šok z identity útočníkov. Nebola to predtým typická hrozba zvonku ako v prípade skupiny Mohameda Attu, ktorá v roku 2001 namierila unesené lietadlá na New York a Washington. A nebola to ani neskoršia hrozba zvnútra, keď v Británii narodená druhá generácia prisťahovalcov z juhovýchodnej Ázie v roku 2005 zaútočila na londýnske metro a autobusy. Muži, pripravení zabíjať v Londýne a v Glasgowe, boli lekári z Blízkeho východu a z Indie. Boli to ľudia dobrého vzdelania a váženej profesie, ktorí v Británii získali prácu.
Viac ako tretina personálu v britských nemocniciach sú cudzinci, asi šesťtisíc z nich pochádza z Blízkeho východu a desaťtisíce z iných častí Ázie. Koľkí z nich za predstieranou lojalitou k Hippokratovej prísahe skrývajú odhodlanie stať sa nástrojom smrti? Koľkí z nich sú členmi „spiacej bunky“ al-Káidy a stále iba čakajú na rozkaz k útoku? Možno si len predstavovať, čo táto skúsenosť urobí so vzťahmi medzi arabskými a ázijskými lekármi a ich britskými pacientmi.
Identita útočníkov opäť potvrdila falošnosť tézy, že za islamským terorizmom a nenávisťou voči Západu je beznádej chudobných. Glasgowskí útočníci, podobne ako predvlani tí londýnski a pred šiestimi rokmi tí newyorskí, pochádzali zo stredných vrstiev. Neboli to chudáci, zradikalizovaní ťažkými životnými podmienkami. Otázne je zrazu aj často opakované tvrdenie, že islamskí radikáli sa množia pre zahraničnú politiku Západu v Iraku či v Afganistane. V Glasgowe zaútočili na pasažierov na letisku, v Londýne zaparkovali autá, plné výbušnín a klincov, pred nočným klubom. To azda pre nich symbolizuje západnú skazenosť, istotne však nie britskú zahraničnú politiku.
To, čo spája dnešných útočníkov s tými spred dvoch rokov v Londýne či spred šiestich rokov v New Yorku, je doslovný výklad Koránu, požadujúci pripraviť o život tých, ktorí sú vnímaní ako nepriatelia moslimskej viery. Toto strašlivé odhodlanie moslimských radikálov je možné poraziť iba porovnateľnou vernosťou nejakej lepšej idei. Je však otázka, či Západ dnes porovnateľné odhodlanie voči akejkoľvek idei má. Islam ponúka naplnenie túžby po spoločenstve i duchovné vysvetlenie zmyslu vecí a moslimovia sú ochotní za to položiť svoj život (a zmariť bez váhania aj životy tých okolo, čo svedčí o tom, že na celej myšlienke je niečo principiálne choré). Slobodné demokracie dnešného sveta podobne silnú myšlienku strácajú. Kresťanstvo či judaizmus, z ktorých spolu s antikou moderné demokracie vzišli, sa nespájajú s inštitúciami štátu a ocitli sa oveľa viac v súkromnej než vo verejnej sfére. Bude však samotná idea demokracie pre človeka Západu natoľko silná a príťažlivá, že vybalansuje príťažlivosť radiálneho islamu? Toto je asi najťažšia otázka, ktorú si bude treba klásť, keď sa niektorý z nasledujúcich útokov vydarí a Západ bude počítať svojich mŕtvych.
.daniel Bútora
To prvé – amaterizmus útočníkov – však nebude rovnaké zakaždým. To druhé – profesionalita polície – zasa nebude vždy stačiť. Dôležitejšie ako to, že útoky tentoraz nevyšli, je to, že sa o ne teroristi opäť pokúsili.
Úľavu, že bomby v londýnskych autách nevybuchli a že na glasgowskom letisku nikto nezahynul, rýchlo vystriedal šok z identity útočníkov. Nebola to predtým typická hrozba zvonku ako v prípade skupiny Mohameda Attu, ktorá v roku 2001 namierila unesené lietadlá na New York a Washington. A nebola to ani neskoršia hrozba zvnútra, keď v Británii narodená druhá generácia prisťahovalcov z juhovýchodnej Ázie v roku 2005 zaútočila na londýnske metro a autobusy. Muži, pripravení zabíjať v Londýne a v Glasgowe, boli lekári z Blízkeho východu a z Indie. Boli to ľudia dobrého vzdelania a váženej profesie, ktorí v Británii získali prácu.
Viac ako tretina personálu v britských nemocniciach sú cudzinci, asi šesťtisíc z nich pochádza z Blízkeho východu a desaťtisíce z iných častí Ázie. Koľkí z nich za predstieranou lojalitou k Hippokratovej prísahe skrývajú odhodlanie stať sa nástrojom smrti? Koľkí z nich sú členmi „spiacej bunky“ al-Káidy a stále iba čakajú na rozkaz k útoku? Možno si len predstavovať, čo táto skúsenosť urobí so vzťahmi medzi arabskými a ázijskými lekármi a ich britskými pacientmi.
Identita útočníkov opäť potvrdila falošnosť tézy, že za islamským terorizmom a nenávisťou voči Západu je beznádej chudobných. Glasgowskí útočníci, podobne ako predvlani tí londýnski a pred šiestimi rokmi tí newyorskí, pochádzali zo stredných vrstiev. Neboli to chudáci, zradikalizovaní ťažkými životnými podmienkami. Otázne je zrazu aj často opakované tvrdenie, že islamskí radikáli sa množia pre zahraničnú politiku Západu v Iraku či v Afganistane. V Glasgowe zaútočili na pasažierov na letisku, v Londýne zaparkovali autá, plné výbušnín a klincov, pred nočným klubom. To azda pre nich symbolizuje západnú skazenosť, istotne však nie britskú zahraničnú politiku.
To, čo spája dnešných útočníkov s tými spred dvoch rokov v Londýne či spred šiestich rokov v New Yorku, je doslovný výklad Koránu, požadujúci pripraviť o život tých, ktorí sú vnímaní ako nepriatelia moslimskej viery. Toto strašlivé odhodlanie moslimských radikálov je možné poraziť iba porovnateľnou vernosťou nejakej lepšej idei. Je však otázka, či Západ dnes porovnateľné odhodlanie voči akejkoľvek idei má. Islam ponúka naplnenie túžby po spoločenstve i duchovné vysvetlenie zmyslu vecí a moslimovia sú ochotní za to položiť svoj život (a zmariť bez váhania aj životy tých okolo, čo svedčí o tom, že na celej myšlienke je niečo principiálne choré). Slobodné demokracie dnešného sveta podobne silnú myšlienku strácajú. Kresťanstvo či judaizmus, z ktorých spolu s antikou moderné demokracie vzišli, sa nespájajú s inštitúciami štátu a ocitli sa oveľa viac v súkromnej než vo verejnej sfére. Bude však samotná idea demokracie pre človeka Západu natoľko silná a príťažlivá, že vybalansuje príťažlivosť radiálneho islamu? Toto je asi najťažšia otázka, ktorú si bude treba klásť, keď sa niektorý z nasledujúcich útokov vydarí a Západ bude počítať svojich mŕtvych.
.daniel Bútora
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.