Cena Oskára Čepana sa na Slovensku udeľuje od roku 1996, iniciatíva vzišla od zakladateľky a riaditeľky americkej nadácie Foundation for a Civil Society, Wendy W. Luers. Od roku 2001 je známa pod menom Cena Oskára Čepana. Názov ocenenia odkazuje na slovenského teoretika umenia Oskára Čepana (1925 – 1992). V roku 2002 sa ocenenie zaradilo do medzinárodnej siete podobných súťaží vo východnej a strednej Európe – Young Visual Artists Awards.
Medzi novinky tohto ročníka patria aj nové pravidlá, ktoré umožňujú prihlásiť sa do súťaže až umelcom s dokončeným vysokoškolským vzdelaním (pred pár rokmi napríklad vyhral študent VŠVU András Cséfalvay) a vybraní finalisti majú podmienku vytvoriť nové diela, ktoré prezentujú na výstave, kde prebehlo aj vyhlásenie víťaza. .porota
O finalistoch a samotnom víťazovi rozhodovala medzinárodná porota, čoho výsledkom boli možno aj prekvapivé výsledky. V porote sa zišli Edit András (Research Institute for Art History of the Hungarian Academy of Sciences, Budapešť), Ondřej Chrobák (kurátor a teoretik, exšéfkurátor Galerie Středočeského kraje), Maja Fowkes a Reuben Fowkes (teoretici a kurátori, Budapešť, Londýn) a zo slovenskej strany Fedor Blaščák (filozof) a Gábor Hushegyi (historik umenia a teoretik).
„Medzinárodná porota bola príjemne prekvapená rôznorodosťou umeleckých postupov a metodológií, ktoré vykazovala tvorba uchádzačov o Cenu v rámci tohto ročníka," píše v oficiálnom vyhlásení porota. „Mnohí z umelcov, ktorí sa prihlásili do súťaže, sa vo svojej práci zaoberajú relevantnými otázkami súčasnosti, rodovou problematikou počnúc a nacionalizmom a politikami pamäti končiac alebo sa potýkajú s rozširovaním hraníc špecifického média, pracujúc s rôznymi technikami počnúc animáciou až po public art, maľbou po architektonické intervencie.” .finalisti
Finalisti 16. ročníka Ceny Oskára Čepana boli štyria.
Umelecká skupina KASSABOYS ( Radovan Čerevka, Tomáš Makara a Peter Vrábeľ) vznikla, ako napovedá aj samotný názov, v Košiciach v roku 2006. Umelci pochádzajú z košického prostredia a vyštudovali na Fakulte umení TU v Košiciach. Skupinu umelcov, ktorí sú na slovenskej scéne aktívni aj samostatne, formovalo ich spoločné pôsobenie v relácii Umenie 06, kde dostali priestor ako reprezentanti východnej umeleckej scény. Pracujú s konceptom lokálpatriotizmu, centralizmu vs. periférie, s archetypom tragického umelca z umeleckej periférie. Táto generácia má pocit, že pozornosť je sústredená na Bratislavu ako centrum a oni bojujú o svoje miesto z pozície periférie záujmu – z Košíc (toto klišé sa im však úspešne podarilo nabúrať a dnes je košická výtvarná scéna na Slovensku plne akceptovaná). Posledným výrazným počinom skopiny KASSABOYS je vytvorenie série uniforiem umelca, kde ironickým a vizuálne pôsobivým a silným jazykom poukazujú na hierarchie vo svete (slovenského) umenia. Na Cene Oskára Čepana prezentovali cyklus Projektový idealizmus, kde tematizujú oblasť kultúrnych grantov. Vystavili vybrané libretá nerealizovaných košických projektov, ktoré z rôznych príčin nedostali podporu. „Výsledkom je prezentácia citátov myšlienok s pridelenými kódmi zamietnutých žiadostí, ako aj séria originálnych diel odkazujúcich na idey týchto projektov.”
Ďalšou finalistkou je absolventka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Katarína Poliačiková. Pracuje s postmodernými kategóriami, ako sú otázka objavovania originality diela, simulácia a umelecká apropriácia. Využíva vizuálnu metaforu a umeleckú manipuláciu. Vo svojich inštaláciách prepája intímne prvky ako rodinnú históriu, vlastné spomienky a zážitky z minulosti, plynutie času a jedinečnosť osobných skúseností, s privlastnenými elementmi diel významných osobností dejín umenia. Vytvára pôsobivý dialóg medzi divákom, apropriovaným dielom (a teda aj jeho autorom) a vlastnou umeleckou identitou.
Tretím finalistom je tiež absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ateliéru fotografie, Ján Šipöcz, ktorý využíva metodologické postupy konceptuálneho umenia, dôležitá je v jeho tvorbe aj problematika zobrazovania – mimezis. V Šipöczovej tvorbe je výrazný cyklus Krátke príbehy z minulosti, kde do fotografií určených na vyhodenie vo fotolabe fyzicky vstupuje a vystrihuje fragmenty pasového formátu, z ktorých následne vytvára krátke naratívne príbehy. Znovu oživuje momenty, ktoré sám nevidel, spomienky, príbehy, ktoré sám neprežil. Okrem toho pracuje s motívmi ako sú „nepovšimnuté” bežné veci a každodenné udalosti, sny či predstavy. Na výstave predstavil cyklus, kde pomocou „dematerializovanej estetiky” tematizuje zobrazenie a zobrazované. .laureát
Posledným finalistom a zároveň aj laureátom Ceny Oskára Čepana je Tomáš Rafa. Pre viacerých tak trochu prekvapivo. Kto je a čomu sa venuje tento vizuálny umelec, ktorý sa napriek tomu, že nikdy nemal na Slovensku výstavu, stal víťazom takejto prestížnej súťaže?
Tomáš Rafa, v súčasnosti pôsobiaci ako asistent na Varšavskej Akadémii krásnych umení, je absolvent ateliéru Michala Murina na Akadémii umení v Banskej Bystrici a zároveň Akadémii krásnych umení vo Varšave. Dlhodobo pracuje na zbierke videodokumentov, videoprojekte, ktorý sa tematicky venuje dianiu v Poľsku, Česku, na Slovensku a v Maďarsku. Kde je hranica medzi patriotizmom a nacionalizmom? Rasizmus, xenofóbia, protesty, demonštrácie, blokády. To sú jeho témy.
Medzi prvými akciami boli nasprejovanie nápisu „Prepáčte” a performancie, kde umelec zorganizoval futbalový zápas The Wall, obe pri/na segregačnom protirómskom múre v Michalovciach.
Nasledovali dokumentácie demonštrácií a pochodov, keď kotlebovci pochodovali v Turzovke, národniari v Komárne, Dúhový pride za práva sexuálnych menšín v Bratislave či nacionalisti vo Varšave a Varnsdorfe alebo antifašistická blokáda v Brne.
Tomáš Rafa sa snaží poprieť svoje umelecké ego a dokonca minimalizuje jazyk a postupy vizuálneho umenia. Vystavuje záznamy, nepodáva žiadny názor, žiadne stanovisko. Ukazuje dianie bez komentára, kritizuje manipuláciu, ktorú nám podsúvajú médiá, sú to ich názory, s ktorými sa nemusíme stotožniť. Využíva princípy dokumentárnej tvorby, ktoré volí práve pre ich jasnú zrozumiteľnosť.
Komisia ocenila a vyzdvihla „výstižnosť, nasadenie a výrazný rukopis autorovej filmovej tvorby.”
Tomáš Rafa spolu s ocenením vyhral okrem finančnej podpory aj rezidenčný pobyt v New Yorku a samostatnú výstavu v Slovenskej národnej galérii.
Okolo celej Ceny Oskára Čepana sa napriek určitým zmenám v pravidlách naďalej vedú diskusie. Je potrebné oceňovať mladých umelcov, keď neoceňujeme aj starších?
Podľa akých kritérií je možné transparentne vybrať víťaza? A je vôbec možné vybrať toho „najlepšieho”? Autorka je kunsthistorička a kurátorka.
Medzi novinky tohto ročníka patria aj nové pravidlá, ktoré umožňujú prihlásiť sa do súťaže až umelcom s dokončeným vysokoškolským vzdelaním (pred pár rokmi napríklad vyhral študent VŠVU András Cséfalvay) a vybraní finalisti majú podmienku vytvoriť nové diela, ktoré prezentujú na výstave, kde prebehlo aj vyhlásenie víťaza. .porota
O finalistoch a samotnom víťazovi rozhodovala medzinárodná porota, čoho výsledkom boli možno aj prekvapivé výsledky. V porote sa zišli Edit András (Research Institute for Art History of the Hungarian Academy of Sciences, Budapešť), Ondřej Chrobák (kurátor a teoretik, exšéfkurátor Galerie Středočeského kraje), Maja Fowkes a Reuben Fowkes (teoretici a kurátori, Budapešť, Londýn) a zo slovenskej strany Fedor Blaščák (filozof) a Gábor Hushegyi (historik umenia a teoretik).
„Medzinárodná porota bola príjemne prekvapená rôznorodosťou umeleckých postupov a metodológií, ktoré vykazovala tvorba uchádzačov o Cenu v rámci tohto ročníka," píše v oficiálnom vyhlásení porota. „Mnohí z umelcov, ktorí sa prihlásili do súťaže, sa vo svojej práci zaoberajú relevantnými otázkami súčasnosti, rodovou problematikou počnúc a nacionalizmom a politikami pamäti končiac alebo sa potýkajú s rozširovaním hraníc špecifického média, pracujúc s rôznymi technikami počnúc animáciou až po public art, maľbou po architektonické intervencie.” .finalisti
Finalisti 16. ročníka Ceny Oskára Čepana boli štyria.
Umelecká skupina KASSABOYS ( Radovan Čerevka, Tomáš Makara a Peter Vrábeľ) vznikla, ako napovedá aj samotný názov, v Košiciach v roku 2006. Umelci pochádzajú z košického prostredia a vyštudovali na Fakulte umení TU v Košiciach. Skupinu umelcov, ktorí sú na slovenskej scéne aktívni aj samostatne, formovalo ich spoločné pôsobenie v relácii Umenie 06, kde dostali priestor ako reprezentanti východnej umeleckej scény. Pracujú s konceptom lokálpatriotizmu, centralizmu vs. periférie, s archetypom tragického umelca z umeleckej periférie. Táto generácia má pocit, že pozornosť je sústredená na Bratislavu ako centrum a oni bojujú o svoje miesto z pozície periférie záujmu – z Košíc (toto klišé sa im však úspešne podarilo nabúrať a dnes je košická výtvarná scéna na Slovensku plne akceptovaná). Posledným výrazným počinom skopiny KASSABOYS je vytvorenie série uniforiem umelca, kde ironickým a vizuálne pôsobivým a silným jazykom poukazujú na hierarchie vo svete (slovenského) umenia. Na Cene Oskára Čepana prezentovali cyklus Projektový idealizmus, kde tematizujú oblasť kultúrnych grantov. Vystavili vybrané libretá nerealizovaných košických projektov, ktoré z rôznych príčin nedostali podporu. „Výsledkom je prezentácia citátov myšlienok s pridelenými kódmi zamietnutých žiadostí, ako aj séria originálnych diel odkazujúcich na idey týchto projektov.”
Ďalšou finalistkou je absolventka Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Katarína Poliačiková. Pracuje s postmodernými kategóriami, ako sú otázka objavovania originality diela, simulácia a umelecká apropriácia. Využíva vizuálnu metaforu a umeleckú manipuláciu. Vo svojich inštaláciách prepája intímne prvky ako rodinnú históriu, vlastné spomienky a zážitky z minulosti, plynutie času a jedinečnosť osobných skúseností, s privlastnenými elementmi diel významných osobností dejín umenia. Vytvára pôsobivý dialóg medzi divákom, apropriovaným dielom (a teda aj jeho autorom) a vlastnou umeleckou identitou.
Tretím finalistom je tiež absolvent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ateliéru fotografie, Ján Šipöcz, ktorý využíva metodologické postupy konceptuálneho umenia, dôležitá je v jeho tvorbe aj problematika zobrazovania – mimezis. V Šipöczovej tvorbe je výrazný cyklus Krátke príbehy z minulosti, kde do fotografií určených na vyhodenie vo fotolabe fyzicky vstupuje a vystrihuje fragmenty pasového formátu, z ktorých následne vytvára krátke naratívne príbehy. Znovu oživuje momenty, ktoré sám nevidel, spomienky, príbehy, ktoré sám neprežil. Okrem toho pracuje s motívmi ako sú „nepovšimnuté” bežné veci a každodenné udalosti, sny či predstavy. Na výstave predstavil cyklus, kde pomocou „dematerializovanej estetiky” tematizuje zobrazenie a zobrazované. .laureát
Posledným finalistom a zároveň aj laureátom Ceny Oskára Čepana je Tomáš Rafa. Pre viacerých tak trochu prekvapivo. Kto je a čomu sa venuje tento vizuálny umelec, ktorý sa napriek tomu, že nikdy nemal na Slovensku výstavu, stal víťazom takejto prestížnej súťaže?
Tomáš Rafa, v súčasnosti pôsobiaci ako asistent na Varšavskej Akadémii krásnych umení, je absolvent ateliéru Michala Murina na Akadémii umení v Banskej Bystrici a zároveň Akadémii krásnych umení vo Varšave. Dlhodobo pracuje na zbierke videodokumentov, videoprojekte, ktorý sa tematicky venuje dianiu v Poľsku, Česku, na Slovensku a v Maďarsku. Kde je hranica medzi patriotizmom a nacionalizmom? Rasizmus, xenofóbia, protesty, demonštrácie, blokády. To sú jeho témy.
Medzi prvými akciami boli nasprejovanie nápisu „Prepáčte” a performancie, kde umelec zorganizoval futbalový zápas The Wall, obe pri/na segregačnom protirómskom múre v Michalovciach.
Nasledovali dokumentácie demonštrácií a pochodov, keď kotlebovci pochodovali v Turzovke, národniari v Komárne, Dúhový pride za práva sexuálnych menšín v Bratislave či nacionalisti vo Varšave a Varnsdorfe alebo antifašistická blokáda v Brne.
Tomáš Rafa sa snaží poprieť svoje umelecké ego a dokonca minimalizuje jazyk a postupy vizuálneho umenia. Vystavuje záznamy, nepodáva žiadny názor, žiadne stanovisko. Ukazuje dianie bez komentára, kritizuje manipuláciu, ktorú nám podsúvajú médiá, sú to ich názory, s ktorými sa nemusíme stotožniť. Využíva princípy dokumentárnej tvorby, ktoré volí práve pre ich jasnú zrozumiteľnosť.
Komisia ocenila a vyzdvihla „výstižnosť, nasadenie a výrazný rukopis autorovej filmovej tvorby.”
Tomáš Rafa spolu s ocenením vyhral okrem finančnej podpory aj rezidenčný pobyt v New Yorku a samostatnú výstavu v Slovenskej národnej galérii.
Okolo celej Ceny Oskára Čepana sa napriek určitým zmenám v pravidlách naďalej vedú diskusie. Je potrebné oceňovať mladých umelcov, keď neoceňujeme aj starších?
Podľa akých kritérií je možné transparentne vybrať víťaza? A je vôbec možné vybrať toho „najlepšieho”? Autorka je kunsthistorička a kurátorka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.