.v materiálnom svete
Martin Scorsese na prvý pohľad vôbec nevyzerá ako rockový fanúšik. So silnými kostenými okuliarmi a v obleku pôsobí skôr ako človek, ktorý tak maximálne počúva hudbu, len keď je na stužkovej svojej dcéry. No zdanie, samozrejme, klame. Scorsese je autor jedného z najlepších dokumentov z éry rocku, keď v roku 1976 nakrútil posledné koncerty legendárnych The Band v San Franciscu a spravil z nich film The Last Waltz. Ešte dnes z filmu cítiť, že je doslova nasiaknutý magickou hudbou. Po rokoch sa Scorsese k hudobnému dokumentu vrátil, keď zostrihal fantastický film No Direction Home o prvých rokoch kariéry Boba Dylana a neskôr stihol nakrútiť živý koncertný film Shine Light s kapelou The Rolling Stones takým spôsobom, že kapele pred vami leží ako na dlani.
Tým sa jeho výlety do hudby nekončia, dôkazom toho jeho najnovší dokument Living In The Material World o živote Georgea Harrisona, člena niekdajších The Beatles. Prečo si Marty, ako ho familiárne prezývajú tí najbližší, vybral práve toho člena The Beatles, keď celá pozornosť beatlesovských fanúšikov sa vždy orientovala smerom k Johnovi Lennonovi a Paulovi McCartneymu? Možno preto, že o oboch toho bolo nakrúteného už dosť a George sa počas svojho života skôr vyhýbal pozornosti médií. Okrem toho Scorsese povedal, že práve George mu bol zo slávnej štvorky srdcu najbližší a mal s ním veľa spoločného. Obaja boli v začiatkoch kariéry trochu v úzadí a až keď sa postavili na vlastné nohy, naplno sa prejavil ich talent.
Living In The Material World putuje celým Georgeovým životom a v stavbe filmu sa podobá práve Dylanovmu No Direction Home s tým rozdielom, že Scorsese sa mohol spoľahnúť len na Georgeových najbližších priateľov a na archívny materiál, pretože George nám už nikdy nič nové nepovie, keďže zomrel začiatkom minulého desaťročia. Aj v obyčajných rockových dokumentoch sa prejavuje jeho filmárska šikovnosť. Tento žáner sa obyčajne uspokojí s hovoriacimi hlavami a dobovými zábermi, no Scorsesemu sa aj od strihačského stola darí do života hudobníka vtisnúť znak doby, z ktorej vyšiel. Living In The Material World sa začína záberom na letiace nemecké bombardéry, ako začiatkom štyridsiatych rokov, v čase druhej svetovej vojny, terorizovali britský ostrov bombovými náletmi. Do toho hrá Georgeova klasická pieseň All Things Must Pass. Fantastický záber.
Príbeh The Beatles je všeobecne známy a v niektorých knihách zmapovaný po každom dni, no z pohľadu Gergeovho života dostáva nový rozmer. V jednom momente sa v zábere objaví Paul, ktorý priznáva, že si s Johnom ani nevšimli, ako v kapele vyrastá nový songwriter, ktorý má na viac, než na dve vlastné piesne na každom albume The Beatles.
V dvojdielnom dokumente je zaznamenané takmer všetko – rozpad The Beatles, Georgeov koncert pre Bangladéš, vôbec prvá charitatívna akcia v dejinách rocku, jeho prvotné úspechy a neskoršie pády v sólovej dráhe, ktorou sa pokúšal odpútať od beatlesovskej minulosti.
Je tam archívny záber, ako sa George pozerá na staré zábery The Beatles, ktorí vystupovali v šou Eda Sullivana. V jednom momente ho prepadne veľký smiech. Dokument však poukazuje aj na menej známe fakty z jeho života, málokto vie, že tento „tichý“ Beatles, ako ho tlač kedysi prezývala, a veľký fanúšik orientálnych náboženstiev mal rôzne slabosti, napríklad pre ženy. Olivia Harrisonová, jeho druhá manželka, s ktorou bol až do svojej smrti, priznáva, čo bolo receptom na ich spoločné manželstvo: „Nerozviesť sa!,“ odpovedá s úsmevom na tvári, no v jej hlase je cítiť aj smútok. Scorseseho ako filmára zaujíma aj Harrisonova láska ku kinu, ktorá sa začala tým, že pomohol satirickej skupine Monty Python Flying Circus dofinancovať film Život Briana. Bez toho, aby si prečítal scenár, populárnym Pythonom daroval tri milióny libier, len preto, že to chcel vidieť. Člen Monty Python Eric Idle spomína, že to bol asi najdrahší lístok v dejinách filmu.
George Harrison zomrel po dlhom boji s rakovinou v roku v roku 2001 vo veku 58 rokov. Jeho život skrátil aj útok šialeného fanúšika, ktorý ho napadol v noci v jeho dome a dobodal nožom. Vtedy ho zachránila jeho manželka Olivia. Tom Petty mu vtedy odkázal: „Buď rád, že si si zobral Mexičanku!“ Na kare to vyzeralo ako v skeči od Monty Pythona. Boli tam členovia sekty Hare Krišna, hudobníci, filmári alebo automobiloví pretekári (George bol veľkým fanúšikom automobilových závodov), čiže ľudia zo všetkých oblastí, v ktorých sa George pohyboval. Vtedy si mnohí uvedomili, koľkých ľudí spájal. Scorsesemu sa v Living In The Material World podarilo vystihnúť komplikovaného alebo viacrozmerného Harrisonovho ducha. Living In The Material World mal začiatkom októbra premiéru na HBO a v týchto dňoch vychádza na DVD. .20 rokov Pearl Jam
Staršie ročníky, ktoré zažili seattleskú rockovú explóziu, si veľmi dobre spomínajú, ako sa chodilo do kina na film Singles. V skutočnosti to bola hlúpa romantická komédia, ale nás lákalo, že sa v nej mihli grungeové skupiny tej doby. Soundgarden, Alice In Chains a Pearl Jam, ktorí tam hrali členov neúspešnej hardrockovej skupiny Citizen Dick, spravili zo Singles pre vtedajších pubertiakov výnimočnú udalosť. Režisérom tejto komédie bol Cameron Crowe, ktorý neskôr nakrútil známe filmy ako Jerry Maguire, Almost Famous alebo Elizabethtown, no svoju obľúbenú skupinu Pearl Jam nikdy neodpustil. Keď sa blížilo dvadsiate výročie skupiny, rozhodol sa, že o nich nakrúti vysnívaný dokument.
Pearl Jam Twenty nepôsobí ako oslavný dokument, zachytáva skôr boj Pearl Jam o prežitie v krutom hudobnom šoubiznise a zápas o čistú tvár. Málokto si uvedomuje, že táto kapela vznikla len preto, že v jej začiatkoch úradovala smrť. Stone Gosard a Jeff Ament boli ako členovia kapely Mother Love Bone nakročení k veľkej sláve, no krátko po nahraní debutového albumu, o ktorom sa hovorilo, že môže konkurovať Guns N´Roses, im na predávkovanie tvrdými drogami zomrel spevák Andrew Wood. Dvojica to niesla ťažko, no v krátkom čase sa spojila s kamarátom Mikom McCreadym a bubeníkom Jeremy Ironsom, ktorý im povedal, že v San Diegu pozná jedného surfera, ktorý je dobrým spevákom. Bol ním Eddie Vedder. Trojica nahrala demo, poslala ho Eddiemu do Kalifornie, ten nahral spevácke party, poslal späť a Pearl Jam boli na svete.
Vznik Pearl Jam a sláva debutového albumu Ten je pomerne známy príbeh, no vtedy sme si ani neuvedomovali, čím všetkým musela skupina prejsť, aby sa dožila dnešných dní. Zábery ako sa Vedder šplhá po konštrukciách nad pódiom, kde stačí, aby sa pošmykol a bolo by po ňom, hovoria o šialenej fáze skupiny. Podobný tlak zo strany médií, šoubiznisu a fanúšikov, aký na kapelu vyvíjali, zabil postupne ich priateľov z iných skupín ako Kurta Cobaina z Nirvany alebo Layne Staleyho z Alice In Chains.
Pearl Jam Twenty hovorí o tom, že sa kapela odmietla stať tínedžerskou modlou. Veľkú úlohu v tom zohral ich oveľa starší kolega Neil Young, ktorý s nimi nahral spoločný album, ale ako spomína Vedder, dal im oveľa viac – nemusia vôbec vypredávať samých seba, aj v hudobnom šoubiznise sa dá žiť dôstojne, bez kompromisov. Pearl Jam sa pustili do mnohých bitiek – niektoré z nich aj prehrali, ako napríklad spor s monopolnou spoločnosťou Ticketmaster, ktorá si určovala ceny za vstupenky. Pre obyčajných fanúšikov Pearl Jam boli pridrahé. Tento spor sa dostal až do Senátu – v dokumente sa objavia absurdné zábery zo súdnej miestnosti, ako dvaja členovia Pearl Jam sa naťahujú s politikmi, právnikmi a biznismenmi. Aj keď nakoniec neuspeli, v očiach fanúšikov získali. Pearl Jam sú dnes inou skupinou ako na začiatku, no sen, ktorý žijú, sa stále nekončí. Je to príbeh piatich kamarátov, ktorí sú si dnes aj po dvadsiatich rokoch vďační za každý moment, keď môžu hrať stále spolu. Cameronov Pearl Jam Twenty vychádza v novembri na DVD. .znovuzrodenie U2
Tí najlepší hudobníci vedia, že dôvodom dlhovekosti v hudbe je princíp znovuzrodenia. Aby si hudobník zachoval sviežosť, musí sa vzdať všetkého, čo v minulosti urobil, iba tak môže posunúť svoju hudbu do končín, kde predtým nikdy nebol.
U2 mali vo svojej kariére niekoľko podobných momentov. Tým prvým bol krok, keď sa z tuctovej novovlnovej skupiny stala vďaka albumu The Joshua Tree najslávnejšia rocková partia osemdesiatych rokov. Po kontroverznom albume Rattle and Hum, na ktorom kapela objavovala korene americkej hudby, keď sa blížil koniec desaťročia, štvorica sa začala pozerať inam – akoby im už nestačil koncept „len tri akordy a pravda“. Na konci turné v roku 1989 Bono oznámil prekvapenému dublinskému publiku, že sa končí jedna epocha U2 a že kapela musí svoj sen prežiť znovu, pretože niekde v hĺbke duše cítili, že ako kapela sa vyčerpali. Práve tejto fáze ich kariéry je venovaný nový dokument From The Sky Down režiséra Davisa Guggenheima, známeho amerického dokumentaristu a producenta, ktorý sa napríklad podieľal na oskarovom filme Training Day. Tento filmár už s jedným členom U2 spolupracoval, keď pozval gitaristu The Edge do dokumentu It Might Get Loud, kde si člen U2 zadžemoval spolu s Jimmy Pageom a Jackom Whitom. Guggenheim vtedy nakrútil nový druh hudobného dokumentu, ktorý sa od iných líšil tým, že si animovanými sekvenciami pomohol pri vykresľovaní deja a myšlienok hlavných postáv. Tento komiksový trik použil aj v From The Sky Down.
Koncom osemdesiatych rokov sa U2 zavreli do skúšobne, zakuklili sa a začali nasávať nové vplyvy od undergroundovej industriálnej alebo elektronickej tanečnej scény. Nenadarmo sa o Bonovi hovorí ako o najväčšej strake v hudobnom šoubiznise – všetko, čo vidí a počuje, si dokáže prisvojiť a zakomponovať do U2. Keď vyšiel album Achtung Baby, fanúšikom chvíľu trvalo prijať nový ostrý a hrmotný sound U2, taký odlišný od atmosférických plôch The Joshua Tree. Aj kapela vyzerala inak, najmä Bono, ktorý bol odetý do čiernej kože od hlavy až po päty. „Zobral som si okuliare Lou Reeda, nohavice od Jim Morrisona, Elvisovu bundu a jeho účes. Vytvoril som dokonalú rockovú hviezdu, postavu, ktorá mi zaručila úplnú slobodu,“ vysvetľuje spevák svoju zásadnú premenu.
Nahrávanie Achtung Baby bolo najväčším dobrodružstvom v histórii. Album začal vznikať v berlínskych štúdiách Hansa, kde kedysi nahrali svoje geniálne platne Iggy Pop a David Bowie krátko po páde múru, ale na každom kroku boli cítiť pozostatky bývalého komunistického režimu. Bono v dokumente spomína na geniálnu historku, ako sa kapela zúčastnila demonštrácie pri múre, no vzápätí zistili, že sa ocitli na nesprávnej strane – boli to komunistickí prívrženci, žiadajúci o obnovu múru. Nahrávanie v Berlíne sa na začiatku javilo ako výborný nápad, no kapela po prvých nahrávacích frekvenciách zistila, že jej to v miestnosti, ktorá kedysi patrila nacistickým pohlavárom, vôbec nejde. Z romantickej predstavy kapely, že svoje veľdielo nahrá v zjednotenom Berlíne, sa stala nočná mora.
Guggenheim v jednom rozhovore povedal, že ho vždy zaujímal proces vzniku piesní, ako sa z obyčajného, na prvý pohľad bezcenného nápadu zrodí niečo výnimočné. V jeho dokumente je scéna, ako Bono o dvadsať rokov neskôr sedí v tej istej berlínskej miestnosti, kde vznikalo Achtung Baby a počúva pôvodné nahrávacie frekvencie a zrazu zbystrí pozornosť pri familiárnom slede akordov. Chvíľu bezradne pozerá, a potom mu to zapne: veď to je základ songu One, z ktorého sa neskôr zrodila jedna z najslávnejších piesní U2.
From The Sky Down má viacero svetlých momentov, medzi ktoré patrí napríklad opätovná jazda skupiny trabantom po berlínskych uliciach, no celý proces vzniku One, ktorý sa v dokumente podaril Guggenheimovi zrekonštruovať, je najvýraznejšou a ťažiskovou pasážou toho dokumentu.
Zrod One bol zlomovým momentom v nahrávaní Achtung Baby, od ktorého sa veci začali vyvíjať tým správnym smerom. Na konci mali U2 album, kde sa im podarilo spojiť ich zvuk so zvukom vtedajšej doby, ktorá bola zároveň dobou veľkých zmien. U2 mohli naskočiť na novú loď, ktorá ich bezpečne mohla previesť deväťdesiatimi rokmi, pretože bez Achtung Baby by boli len peknou spomienkou na osemdesiate roky. „Keď chceš prísť s niečím novým, musíš zahodiť to staré. To, čo je medzi tým, je nič. Musíš risknúť úplne všetko, bez toho to nejde,“ hovorí Bono na záver filmu. From The Sky Down je súčasťou reedície albumu The Achtung Baby, ktorý vychádza práve dnes.
Martin Scorsese na prvý pohľad vôbec nevyzerá ako rockový fanúšik. So silnými kostenými okuliarmi a v obleku pôsobí skôr ako človek, ktorý tak maximálne počúva hudbu, len keď je na stužkovej svojej dcéry. No zdanie, samozrejme, klame. Scorsese je autor jedného z najlepších dokumentov z éry rocku, keď v roku 1976 nakrútil posledné koncerty legendárnych The Band v San Franciscu a spravil z nich film The Last Waltz. Ešte dnes z filmu cítiť, že je doslova nasiaknutý magickou hudbou. Po rokoch sa Scorsese k hudobnému dokumentu vrátil, keď zostrihal fantastický film No Direction Home o prvých rokoch kariéry Boba Dylana a neskôr stihol nakrútiť živý koncertný film Shine Light s kapelou The Rolling Stones takým spôsobom, že kapele pred vami leží ako na dlani.
Tým sa jeho výlety do hudby nekončia, dôkazom toho jeho najnovší dokument Living In The Material World o živote Georgea Harrisona, člena niekdajších The Beatles. Prečo si Marty, ako ho familiárne prezývajú tí najbližší, vybral práve toho člena The Beatles, keď celá pozornosť beatlesovských fanúšikov sa vždy orientovala smerom k Johnovi Lennonovi a Paulovi McCartneymu? Možno preto, že o oboch toho bolo nakrúteného už dosť a George sa počas svojho života skôr vyhýbal pozornosti médií. Okrem toho Scorsese povedal, že práve George mu bol zo slávnej štvorky srdcu najbližší a mal s ním veľa spoločného. Obaja boli v začiatkoch kariéry trochu v úzadí a až keď sa postavili na vlastné nohy, naplno sa prejavil ich talent.
Living In The Material World putuje celým Georgeovým životom a v stavbe filmu sa podobá práve Dylanovmu No Direction Home s tým rozdielom, že Scorsese sa mohol spoľahnúť len na Georgeových najbližších priateľov a na archívny materiál, pretože George nám už nikdy nič nové nepovie, keďže zomrel začiatkom minulého desaťročia. Aj v obyčajných rockových dokumentoch sa prejavuje jeho filmárska šikovnosť. Tento žáner sa obyčajne uspokojí s hovoriacimi hlavami a dobovými zábermi, no Scorsesemu sa aj od strihačského stola darí do života hudobníka vtisnúť znak doby, z ktorej vyšiel. Living In The Material World sa začína záberom na letiace nemecké bombardéry, ako začiatkom štyridsiatych rokov, v čase druhej svetovej vojny, terorizovali britský ostrov bombovými náletmi. Do toho hrá Georgeova klasická pieseň All Things Must Pass. Fantastický záber.
Príbeh The Beatles je všeobecne známy a v niektorých knihách zmapovaný po každom dni, no z pohľadu Gergeovho života dostáva nový rozmer. V jednom momente sa v zábere objaví Paul, ktorý priznáva, že si s Johnom ani nevšimli, ako v kapele vyrastá nový songwriter, ktorý má na viac, než na dve vlastné piesne na každom albume The Beatles.
V dvojdielnom dokumente je zaznamenané takmer všetko – rozpad The Beatles, Georgeov koncert pre Bangladéš, vôbec prvá charitatívna akcia v dejinách rocku, jeho prvotné úspechy a neskoršie pády v sólovej dráhe, ktorou sa pokúšal odpútať od beatlesovskej minulosti.
Je tam archívny záber, ako sa George pozerá na staré zábery The Beatles, ktorí vystupovali v šou Eda Sullivana. V jednom momente ho prepadne veľký smiech. Dokument však poukazuje aj na menej známe fakty z jeho života, málokto vie, že tento „tichý“ Beatles, ako ho tlač kedysi prezývala, a veľký fanúšik orientálnych náboženstiev mal rôzne slabosti, napríklad pre ženy. Olivia Harrisonová, jeho druhá manželka, s ktorou bol až do svojej smrti, priznáva, čo bolo receptom na ich spoločné manželstvo: „Nerozviesť sa!,“ odpovedá s úsmevom na tvári, no v jej hlase je cítiť aj smútok. Scorseseho ako filmára zaujíma aj Harrisonova láska ku kinu, ktorá sa začala tým, že pomohol satirickej skupine Monty Python Flying Circus dofinancovať film Život Briana. Bez toho, aby si prečítal scenár, populárnym Pythonom daroval tri milióny libier, len preto, že to chcel vidieť. Člen Monty Python Eric Idle spomína, že to bol asi najdrahší lístok v dejinách filmu.
George Harrison zomrel po dlhom boji s rakovinou v roku v roku 2001 vo veku 58 rokov. Jeho život skrátil aj útok šialeného fanúšika, ktorý ho napadol v noci v jeho dome a dobodal nožom. Vtedy ho zachránila jeho manželka Olivia. Tom Petty mu vtedy odkázal: „Buď rád, že si si zobral Mexičanku!“ Na kare to vyzeralo ako v skeči od Monty Pythona. Boli tam členovia sekty Hare Krišna, hudobníci, filmári alebo automobiloví pretekári (George bol veľkým fanúšikom automobilových závodov), čiže ľudia zo všetkých oblastí, v ktorých sa George pohyboval. Vtedy si mnohí uvedomili, koľkých ľudí spájal. Scorsesemu sa v Living In The Material World podarilo vystihnúť komplikovaného alebo viacrozmerného Harrisonovho ducha. Living In The Material World mal začiatkom októbra premiéru na HBO a v týchto dňoch vychádza na DVD. .20 rokov Pearl Jam
Staršie ročníky, ktoré zažili seattleskú rockovú explóziu, si veľmi dobre spomínajú, ako sa chodilo do kina na film Singles. V skutočnosti to bola hlúpa romantická komédia, ale nás lákalo, že sa v nej mihli grungeové skupiny tej doby. Soundgarden, Alice In Chains a Pearl Jam, ktorí tam hrali členov neúspešnej hardrockovej skupiny Citizen Dick, spravili zo Singles pre vtedajších pubertiakov výnimočnú udalosť. Režisérom tejto komédie bol Cameron Crowe, ktorý neskôr nakrútil známe filmy ako Jerry Maguire, Almost Famous alebo Elizabethtown, no svoju obľúbenú skupinu Pearl Jam nikdy neodpustil. Keď sa blížilo dvadsiate výročie skupiny, rozhodol sa, že o nich nakrúti vysnívaný dokument.
Pearl Jam Twenty nepôsobí ako oslavný dokument, zachytáva skôr boj Pearl Jam o prežitie v krutom hudobnom šoubiznise a zápas o čistú tvár. Málokto si uvedomuje, že táto kapela vznikla len preto, že v jej začiatkoch úradovala smrť. Stone Gosard a Jeff Ament boli ako členovia kapely Mother Love Bone nakročení k veľkej sláve, no krátko po nahraní debutového albumu, o ktorom sa hovorilo, že môže konkurovať Guns N´Roses, im na predávkovanie tvrdými drogami zomrel spevák Andrew Wood. Dvojica to niesla ťažko, no v krátkom čase sa spojila s kamarátom Mikom McCreadym a bubeníkom Jeremy Ironsom, ktorý im povedal, že v San Diegu pozná jedného surfera, ktorý je dobrým spevákom. Bol ním Eddie Vedder. Trojica nahrala demo, poslala ho Eddiemu do Kalifornie, ten nahral spevácke party, poslal späť a Pearl Jam boli na svete.
Vznik Pearl Jam a sláva debutového albumu Ten je pomerne známy príbeh, no vtedy sme si ani neuvedomovali, čím všetkým musela skupina prejsť, aby sa dožila dnešných dní. Zábery ako sa Vedder šplhá po konštrukciách nad pódiom, kde stačí, aby sa pošmykol a bolo by po ňom, hovoria o šialenej fáze skupiny. Podobný tlak zo strany médií, šoubiznisu a fanúšikov, aký na kapelu vyvíjali, zabil postupne ich priateľov z iných skupín ako Kurta Cobaina z Nirvany alebo Layne Staleyho z Alice In Chains.
Pearl Jam Twenty hovorí o tom, že sa kapela odmietla stať tínedžerskou modlou. Veľkú úlohu v tom zohral ich oveľa starší kolega Neil Young, ktorý s nimi nahral spoločný album, ale ako spomína Vedder, dal im oveľa viac – nemusia vôbec vypredávať samých seba, aj v hudobnom šoubiznise sa dá žiť dôstojne, bez kompromisov. Pearl Jam sa pustili do mnohých bitiek – niektoré z nich aj prehrali, ako napríklad spor s monopolnou spoločnosťou Ticketmaster, ktorá si určovala ceny za vstupenky. Pre obyčajných fanúšikov Pearl Jam boli pridrahé. Tento spor sa dostal až do Senátu – v dokumente sa objavia absurdné zábery zo súdnej miestnosti, ako dvaja členovia Pearl Jam sa naťahujú s politikmi, právnikmi a biznismenmi. Aj keď nakoniec neuspeli, v očiach fanúšikov získali. Pearl Jam sú dnes inou skupinou ako na začiatku, no sen, ktorý žijú, sa stále nekončí. Je to príbeh piatich kamarátov, ktorí sú si dnes aj po dvadsiatich rokoch vďační za každý moment, keď môžu hrať stále spolu. Cameronov Pearl Jam Twenty vychádza v novembri na DVD. .znovuzrodenie U2
Tí najlepší hudobníci vedia, že dôvodom dlhovekosti v hudbe je princíp znovuzrodenia. Aby si hudobník zachoval sviežosť, musí sa vzdať všetkého, čo v minulosti urobil, iba tak môže posunúť svoju hudbu do končín, kde predtým nikdy nebol.
U2 mali vo svojej kariére niekoľko podobných momentov. Tým prvým bol krok, keď sa z tuctovej novovlnovej skupiny stala vďaka albumu The Joshua Tree najslávnejšia rocková partia osemdesiatych rokov. Po kontroverznom albume Rattle and Hum, na ktorom kapela objavovala korene americkej hudby, keď sa blížil koniec desaťročia, štvorica sa začala pozerať inam – akoby im už nestačil koncept „len tri akordy a pravda“. Na konci turné v roku 1989 Bono oznámil prekvapenému dublinskému publiku, že sa končí jedna epocha U2 a že kapela musí svoj sen prežiť znovu, pretože niekde v hĺbke duše cítili, že ako kapela sa vyčerpali. Práve tejto fáze ich kariéry je venovaný nový dokument From The Sky Down režiséra Davisa Guggenheima, známeho amerického dokumentaristu a producenta, ktorý sa napríklad podieľal na oskarovom filme Training Day. Tento filmár už s jedným členom U2 spolupracoval, keď pozval gitaristu The Edge do dokumentu It Might Get Loud, kde si člen U2 zadžemoval spolu s Jimmy Pageom a Jackom Whitom. Guggenheim vtedy nakrútil nový druh hudobného dokumentu, ktorý sa od iných líšil tým, že si animovanými sekvenciami pomohol pri vykresľovaní deja a myšlienok hlavných postáv. Tento komiksový trik použil aj v From The Sky Down.
Koncom osemdesiatych rokov sa U2 zavreli do skúšobne, zakuklili sa a začali nasávať nové vplyvy od undergroundovej industriálnej alebo elektronickej tanečnej scény. Nenadarmo sa o Bonovi hovorí ako o najväčšej strake v hudobnom šoubiznise – všetko, čo vidí a počuje, si dokáže prisvojiť a zakomponovať do U2. Keď vyšiel album Achtung Baby, fanúšikom chvíľu trvalo prijať nový ostrý a hrmotný sound U2, taký odlišný od atmosférických plôch The Joshua Tree. Aj kapela vyzerala inak, najmä Bono, ktorý bol odetý do čiernej kože od hlavy až po päty. „Zobral som si okuliare Lou Reeda, nohavice od Jim Morrisona, Elvisovu bundu a jeho účes. Vytvoril som dokonalú rockovú hviezdu, postavu, ktorá mi zaručila úplnú slobodu,“ vysvetľuje spevák svoju zásadnú premenu.
Nahrávanie Achtung Baby bolo najväčším dobrodružstvom v histórii. Album začal vznikať v berlínskych štúdiách Hansa, kde kedysi nahrali svoje geniálne platne Iggy Pop a David Bowie krátko po páde múru, ale na každom kroku boli cítiť pozostatky bývalého komunistického režimu. Bono v dokumente spomína na geniálnu historku, ako sa kapela zúčastnila demonštrácie pri múre, no vzápätí zistili, že sa ocitli na nesprávnej strane – boli to komunistickí prívrženci, žiadajúci o obnovu múru. Nahrávanie v Berlíne sa na začiatku javilo ako výborný nápad, no kapela po prvých nahrávacích frekvenciách zistila, že jej to v miestnosti, ktorá kedysi patrila nacistickým pohlavárom, vôbec nejde. Z romantickej predstavy kapely, že svoje veľdielo nahrá v zjednotenom Berlíne, sa stala nočná mora.
Guggenheim v jednom rozhovore povedal, že ho vždy zaujímal proces vzniku piesní, ako sa z obyčajného, na prvý pohľad bezcenného nápadu zrodí niečo výnimočné. V jeho dokumente je scéna, ako Bono o dvadsať rokov neskôr sedí v tej istej berlínskej miestnosti, kde vznikalo Achtung Baby a počúva pôvodné nahrávacie frekvencie a zrazu zbystrí pozornosť pri familiárnom slede akordov. Chvíľu bezradne pozerá, a potom mu to zapne: veď to je základ songu One, z ktorého sa neskôr zrodila jedna z najslávnejších piesní U2.
From The Sky Down má viacero svetlých momentov, medzi ktoré patrí napríklad opätovná jazda skupiny trabantom po berlínskych uliciach, no celý proces vzniku One, ktorý sa v dokumente podaril Guggenheimovi zrekonštruovať, je najvýraznejšou a ťažiskovou pasážou toho dokumentu.
Zrod One bol zlomovým momentom v nahrávaní Achtung Baby, od ktorého sa veci začali vyvíjať tým správnym smerom. Na konci mali U2 album, kde sa im podarilo spojiť ich zvuk so zvukom vtedajšej doby, ktorá bola zároveň dobou veľkých zmien. U2 mohli naskočiť na novú loď, ktorá ich bezpečne mohla previesť deväťdesiatimi rokmi, pretože bez Achtung Baby by boli len peknou spomienkou na osemdesiate roky. „Keď chceš prísť s niečím novým, musíš zahodiť to staré. To, čo je medzi tým, je nič. Musíš risknúť úplne všetko, bez toho to nejde,“ hovorí Bono na záver filmu. From The Sky Down je súčasťou reedície albumu The Achtung Baby, ktorý vychádza práve dnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.