Džezáky za vodou

Incheba bola pravdepodobne jedinou vhodnou voľbou s viacerými kladmi a zápormi. Obrovským plusom je bezproblémové parkovanie, opticky (aj fyzicky) vzdušnejšie priestory, mínusom koridory s predierajúcimi sa poslucháčmi po koncertoch a sterilnosť, ktorú biele plachty ani zásteny neprekryjú. Postupne síce prichádzalo k vzájomnému zbližovaniu s „koncertnou výstavnou halou“, ako cudzinec som sa cítil najmä pred prvým koncertom v nepochopiteľne rozsvietenej sále. Rovnako „strateno“ pôsobili The Illusions Trio z Východu (možno mali len rešpekt pred hlavnou festivalovou scénou). Ich vízia gitarového tria mala patinu 70. rokov, no hráčsky potenciál a spolupráca s mladou speváčkou/klaviristkou Tatianou Hicovou naznačovali zaujímavé smerovania. Z domácich kapiel, aj keď na vedľajšom B pódiu, boli príjemným prekvapením krehké pesničky dua speváčky/klaviristky Andrey Bučkovej a harfistky (!) Márie Kmeťkovej. Áno, na jazyk sa derú vzory ako Tori Amos alebo Joanna Newsom, ale obe dámy spolu komunikujú len niekoľko mesiacov a napriek tomu bol výsledok pozoruhodný. Vedľajšie pódium predstavilo každý večer trojicu súťažných (nielen slovenských) kapiel v rámci Pódia mladých talentov Nadácie SPP a jedného „headlinera“, ktorého funkcia však bola časovo, zvukovo (i hlukovo) limitovaná hlavnou scénou. Obrovská škoda a v prípade medzinárodného projektu Jazz Plays Europe Laboratory i hanba, keď nástupom diskotéky Earth, Wind & Fire Experience na hlavnej scéne muselo sedem hudobníkov (Slovensko reprezentoval altsaxofonista Radovan Tariška) po niekoľkých skladbách nechápavo skončiť. Na ďalších koncertoch v rámci európskych klubov a festivalov sa im takéto čosi určite nestane. Džez na džezákoch, žiaľ, musel ustúpiť...
Naopak, umenie odísť v najlepšom nezvládol piatkový (podľa organizátorov čierny kôň) Raúl Midón. Gitarová technika nevidiaceho speváka priniesla obdivuhodné farby a nuansy, dokonalé imitovanie trúbky krídlovky zasa svedčilo o nepoznaných (ne)možnostiach ľudského hlasu, no jeho rádiové popevky (ozaj, prečo ich tam nehrajú?) zachraňoval len spôsob podania. Na druhej strane – krajšiu prednášku o manželských a partnerských vzťahoch, ktorá by nepôsobila mentorsky, som z iných ako Midónových hovorených vstupov doteraz nepočul. Odlišným typom zabávača bol vynikajúci spevák a o nič horší saxofonista Curtis Stigers. Pesničky z Great American Songbook, prerábky popových balád (vynikajúca Waitsova San Diego Serenade) a premosťujúce skeče „odsýpali“ v jeho podaní tak ľahko, až bolo strojenému perfekcionizmu Američana ťažko uveriť. Príjemne osviežujúca zábava so šmrncom lasvegaských podnikov by však určite udržala poslucháča v stave väčšej bdelosti než polnočný koncert kvinteta Nicholasa Paytona. Ten by si mnohí (autor obzvlášť) radi vychutnali bez letargickej únavy. Meno amerického trubkára znalci vyslovujú jedným dychom s Wyntonom Marsalisom, Terencom Blanchardom, či dokonca Louisom Armstrongom (všetci títo trubkári pochádzajú z New Orleansu a prešli – samozrejme, okrem „Satchma“ – rukami rovnakých pedagógov). Namiesto očakávanej džezovej smršte prekvapila krehká hudba so zvonivým zvukom Fender Rhodes, čistou pulzáciou vynikajúcej rytmickej sekcie a vokálnym pretavením takmer pesničkových tém (Payton ich výborne odspieval spolu so speváčkou). Keď však bohorovne odpálil na trúbke slávnu tému Straight No Chaser, nabiehali z jeho tónovej istoty a nenapodobiteľnej schopnosti dynamického stvárnenia zimomriavky. „Rozvíjanie a pokračovanie neworleanskej tradície je kľúčovým snažením môjho života aj môjho umeleckého napredovania,“ povedal mi po poobedňajšej zvukovej skúške Payton. Po tom, ako na koncerte s nadhľadom navigoval svoje kvinteto na priestrannejšie než len džezové more, som mu bez mihnutia oka uveril.
Ďalšie festivalové vrcholy prišli paradoxne (alebo práve preto?) z „ostrova slobody“. O tom, že počas živelnej zábavy „afrokubánskych poslov“ vedených klaviristom Chuchom Valdésom bude džezový oheň rozdúchavať práve sedemdesiatročný líder, nepochyboval nik. Keď však ďalší večer zdvíhala zo sedadiel (power)triová koncepcia ani nie tridsaťročného havanského klaviristu Harolda López-Nussu, bolo jasné, že džez disponuje nielen úctivými pioniermi, ale aj (z)dravo drzými učeníkmi. Aktuálne džezáky ukážkovo predstavili oba tábory. Autor je hudobný publicista. Bratislavské jazzové dni, 21.–23. október 2011, Incheba, Bratislava