Koniec

Diktátori majú vždy nejaké skryté dvierka, ktorými utečú, keď zacítia nebezpečenstvo.  Za celé tie desaťročia si postavili tajné bunkre, pretože sa boja tých istých ľudí, ktorí im na začiatku tak tlieskali. Boja sa, že keď ľudia stratia strach, tak si po nich prídu. Nočné mory diktátorov sú plné démonov, peklo má podobu davu, ktorý pochoduje s cieľom strhnúť ich sochu a opľuť ich obraz. Títo despotickí džentlmeni majú ľahký spánok, stále počujú nárek a klopanie na dvere. Žijú s predtuchami, často ich vlastnej smrti.
Kaddáfího by som bola rada videla pred súdom. Ako stojí obvinený za zločiny, ktoré spáchal proti vlastnej krajine. Obávam sa, že násilná smrť dodáva despotom iba auru martýrov, a tú si nezaslúžia.  Mali by zostať nažive a počuť obvinenia a svedectvá verejnosti, mali by vidieť, ako sa ich krajina posúva dopredu, ako oportunisti, čo ich predtým podporovali, obracajú kabáty. Zlynčovať despotu znamená uchrániť ho, ponúknuť mu takmer gloriolu.
Pokračovať v cykle násilia, ktorý začali tyrani, je extrémne nebezpečné. Zabiť ich, pretože aj oni zabíjali, biť ich, pretože aj oni nás nechávali zbiť, to všetko iba predlžuje násilie a mení nás na bytosti, ktoré sú podobné im samotným. Teraz, keď sa celý svet pozerá na obrázky krvavého a bľabotajúceho Kaddáfího, nie je na svete ani jeden tyran, ktorý by nemyslel na vlastný koniec. V nejednom prezidentskom paláci sa vydávajú nové rozkazy ako zlepšiť únikové tunely a bunkre. Ale pozor, diktátori majú viacero spôsobov, ako nás môžu opustiť. A jedným z nich je smrť. Je lepšie ak prežijú a uvedomia si, že ani dejiny, ani ich národ ich nezbavia viny.