Chateaubriand, veľký spisovateľ a nemenej veľký klamár, spolu s lordom Byronom verili, že západná civilizácia by svoje korene opäť mohla obnoviť v Grécku. Bol to omyl, za ktorý aj dnes platíme cenu. Je síce pravda, že dnešní Gréci žijú na tej istej zemi, ako žil Aristoteles a Perikles, ale inak sa medzi helénskou civilizáciou a moderným Gréckom väzby končia. .historický dlh
Byzantíska línia, na ktorú sa odvoláva väčšina moderných Grékov ako na svoj pôvod, je z väčšej časti fikcia. Mark Twain bol realitický pozorovateľ a keď v roku 1867 navštívil Atény, hneď to pochopil. Ako povedal, nestretol tam žiadnych predstaviteľov helénskej civilizácie, iba niekoľko pastierov, ktorých ovce sa pásli pomedzi zanedbané stĺpy antického Partenónu. Pastieri v skutočnosti patrili k jednému z kresťanských kmeňov Osmanskej ríše.
Tak ako Don Quijote sníval, že škaredé sedliacke dievča bolo láskou jeho života, tak Európania chceli v Grékoch vidieť Helénov. Samotných Grékov za to viniť nemožno. Británia, Francúzsko a Nemecko začali podporovať grécke štátne financie už v 19. storočí. Keď Gréci získali nezávislosť od Osmanskej ríše, Nemci sa dokonca v roku 1833 pokúsili jedného zo svojich princov podsunúť na grécky trón. Mal to byť potomok Alexandra Veľkého s nudne vážnym menom Oto Bavorský.
Grécky štát z helénskeho mýtu sám ťažil. A Európania za to platili účty, tak ako dnes. Hoci grécky štát a ekonomika nespĺňali požiadavky, potrebné na vstup do zjednotenej Európy, členmi sa stali už v roku 1981. Valéry Giscard d’Estaing, nadšený čitateľ Chateaubrianda, to zabezpečil. Ako povedal, Európa má voči Grécku ako kolíske západnej civilizácie historický dlh. Ktovie, či aj samotní Gréci mali o sebe takú veľkú mienku, ale možno si povedali, prečo platiť vlastné dlhy predtým, než sa splatí historický dlh voči nám?
Mystifikácia zafungovala opäť v roku 2001, keď Grécko vstúpilo do eurozóny a opäť nespĺňalo potrebné podmienky. Dnes všetci Grékov obviňujú za to, že falšovali svoje účtovníctvo, čo napokon objavili aj trhy. Nie sú však vinní len oni sami: už v roku 2001 európski politici súkromne tvrdili, že grécke čísla nesedia. Rovnako aj Medzinárodný olympijský výbor vedel, že Grécko nemá na to, aby hostilo modernú Olympiádu, ale v roku 2004 sa predsa len konali v Aténach. Veď ako mohli povedať nie, keď sa blížilo 100. výročie dňa, keď tieto pôvodne antické hry obnovil Pierre de Coubertin? Ako sa dá odmietnuť taká romantická myšlienka? .koniec mýtu nehrozí
Grécky štát s takouto minulosťou necíti žiadny tlak na vyplatenie svojich veriteľov. Rovnako ako grécki obyvatelia. Určite necítia povinnosť platiť nejakým cudzím európskym štátom. Najmä ak svoju vlastnú vládu – ktorú demokraticky volia iba od roku 1973, keď skončila vláda vojenskej junty – vidia nie ako úplne legitímnu, ale skazenú, skorumpovanú a neefektívnu. Mnoho Grékov sa stále nevie preniesť ponad občiansku vojnu z roku 1949, ktorú zastavila anglo-americká vojenská intervencia. Ľavičiari, ktorí sú v Grécku stále vplyvní, veria, že táto intervencia zastavila možnosť nastolenia socializmu v ich krajine. Spoločenská kohézia je krehká, rovnako ako nedávny ekonomický rast. A o mnohom svedčí aj to, koľko firiem robí svoj biznis „off-shore“, ďaleko od pazúrov štátneho aparátu.
Grécka vláda bude aj naďalej dávať sľuby, ktoré nedokáže dodržať, a bude pritom dúfať, že Európania – fascinovaní mýtom, ktorý stvorili – prídu so záchranou. V skutočnosti je najvyšší čas, aby tento grécky mýtus skončil. Gréci a Európania sa musia pozrieť pravde do očí a posudzovať Grécko ako každú inú krajinu – a teda ako štát s príliš veľkým dlhom na splatenie. Zdá sa však, že rôzne historické a kultúrne dôvody tomu budú aj naďalej brániť. Autor je francúzsky spisovateľ a poradca kórejského prezidenta. Píše pre City Journal, kde článok pôvodne vyšiel.
Byzantíska línia, na ktorú sa odvoláva väčšina moderných Grékov ako na svoj pôvod, je z väčšej časti fikcia. Mark Twain bol realitický pozorovateľ a keď v roku 1867 navštívil Atény, hneď to pochopil. Ako povedal, nestretol tam žiadnych predstaviteľov helénskej civilizácie, iba niekoľko pastierov, ktorých ovce sa pásli pomedzi zanedbané stĺpy antického Partenónu. Pastieri v skutočnosti patrili k jednému z kresťanských kmeňov Osmanskej ríše.
Tak ako Don Quijote sníval, že škaredé sedliacke dievča bolo láskou jeho života, tak Európania chceli v Grékoch vidieť Helénov. Samotných Grékov za to viniť nemožno. Británia, Francúzsko a Nemecko začali podporovať grécke štátne financie už v 19. storočí. Keď Gréci získali nezávislosť od Osmanskej ríše, Nemci sa dokonca v roku 1833 pokúsili jedného zo svojich princov podsunúť na grécky trón. Mal to byť potomok Alexandra Veľkého s nudne vážnym menom Oto Bavorský.
Grécky štát z helénskeho mýtu sám ťažil. A Európania za to platili účty, tak ako dnes. Hoci grécky štát a ekonomika nespĺňali požiadavky, potrebné na vstup do zjednotenej Európy, členmi sa stali už v roku 1981. Valéry Giscard d’Estaing, nadšený čitateľ Chateaubrianda, to zabezpečil. Ako povedal, Európa má voči Grécku ako kolíske západnej civilizácie historický dlh. Ktovie, či aj samotní Gréci mali o sebe takú veľkú mienku, ale možno si povedali, prečo platiť vlastné dlhy predtým, než sa splatí historický dlh voči nám?
Mystifikácia zafungovala opäť v roku 2001, keď Grécko vstúpilo do eurozóny a opäť nespĺňalo potrebné podmienky. Dnes všetci Grékov obviňujú za to, že falšovali svoje účtovníctvo, čo napokon objavili aj trhy. Nie sú však vinní len oni sami: už v roku 2001 európski politici súkromne tvrdili, že grécke čísla nesedia. Rovnako aj Medzinárodný olympijský výbor vedel, že Grécko nemá na to, aby hostilo modernú Olympiádu, ale v roku 2004 sa predsa len konali v Aténach. Veď ako mohli povedať nie, keď sa blížilo 100. výročie dňa, keď tieto pôvodne antické hry obnovil Pierre de Coubertin? Ako sa dá odmietnuť taká romantická myšlienka? .koniec mýtu nehrozí
Grécky štát s takouto minulosťou necíti žiadny tlak na vyplatenie svojich veriteľov. Rovnako ako grécki obyvatelia. Určite necítia povinnosť platiť nejakým cudzím európskym štátom. Najmä ak svoju vlastnú vládu – ktorú demokraticky volia iba od roku 1973, keď skončila vláda vojenskej junty – vidia nie ako úplne legitímnu, ale skazenú, skorumpovanú a neefektívnu. Mnoho Grékov sa stále nevie preniesť ponad občiansku vojnu z roku 1949, ktorú zastavila anglo-americká vojenská intervencia. Ľavičiari, ktorí sú v Grécku stále vplyvní, veria, že táto intervencia zastavila možnosť nastolenia socializmu v ich krajine. Spoločenská kohézia je krehká, rovnako ako nedávny ekonomický rast. A o mnohom svedčí aj to, koľko firiem robí svoj biznis „off-shore“, ďaleko od pazúrov štátneho aparátu.
Grécka vláda bude aj naďalej dávať sľuby, ktoré nedokáže dodržať, a bude pritom dúfať, že Európania – fascinovaní mýtom, ktorý stvorili – prídu so záchranou. V skutočnosti je najvyšší čas, aby tento grécky mýtus skončil. Gréci a Európania sa musia pozrieť pravde do očí a posudzovať Grécko ako každú inú krajinu – a teda ako štát s príliš veľkým dlhom na splatenie. Zdá sa však, že rôzne historické a kultúrne dôvody tomu budú aj naďalej brániť. Autor je francúzsky spisovateľ a poradca kórejského prezidenta. Píše pre City Journal, kde článok pôvodne vyšiel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.