Keď som bol malý, zďaleka ešte nebola taká doba, že by sa okolo Dušičiek vystavovali a aranžovali tekvice a tekvičky všade, kde gazdinka videla voľné miesto, respektíve tam, kde vždy na jar stoja bahniatka a cez advent adventný veniec. Vedelo sa dačo o svetlonosoch – dokonca na výtvarnej sme si každý jedného takého svetlonosa urobili hneď po víťazných októbrových lampiónoch. V každom prípade, tekvica strašila už vtedy. Konkrétne na tanieri v školskej jedálni v podobe nechutne mdlého tekvicového prívarku, v ktorom sa váľali dobre ukryté múčne halušky od zle zapracovanej zátrepky. Ešte aj teraz ma pri tej spomienke trasie ako vtedy, keď som mal sedem.
Pritom tekvica je jedna z najlahodnejších, najzdravších a najuniverzálnejších sezónnych plodín, aké svet pozná. A pozná ju už pekne dlho, približne 7 000 rokov. Najstaršie pozostatky tekvice – semienka, sa našli v Mexiku. Je to opäť jedna z plodín, ktorú horlivo kultivovali Inkovia v Peru, aby ju potom Krištof a jemu podobní hrdo priniesli na starý kontinent a zožali všetku slávu. Tekvica má veľmi veľa druhov, líšia sa veľkosťou, farbou aj chuťou. Niektoré sú vyslovene na okrasu, iné sú zas nenápadnejšie, no o to výdatnejšie v kuchyni. Najčastejším druhom v našich končinách je tekvica obrovská a v jej pestovaní sa dajú dosiahnuť naozaj enormné vyýsledky, ktoré potešia oko každého záhradkára megalomana. Len na inšpiráciu – istý Howard Dill z Nového Škótska vypestoval dosiaľ najväčšiu, vážila 227 kilo. Milí priatelia, máme čo doháňať. V poslednom čase sa však na trhy a naše stoly prediera chutná oranžová tekvička Hokkaido. Okrem svojej výnimočnej chuti asi aj preto, že ju netreba lúpať.
Na prvý pohľad nudná tekvica je aj neočakávane zdravá. Obsahuje veľké množstvo vitamínov, námatkovo kopec vitamínu A a rovnako požehnane beta karoténu. Okrem toho v sebe ukrýva horčík, vápnik, železo, draslík, fosfor a v semenách aj zinok.
Jej univerzálnosť až zaráža. Okrem skvelej dužiny, ktorá sa výborne dochucuje, dokáže poskytnúť aj veľmi chutné a obľúbené jadrá a z nich ešte len tak, aby sa nepovedalo, vytlačí lahodný olej. To nehovorím o jej ambíciách v strašení a dekoratívnom osvetlení! Pristavme sa však pri tom oleji. Nádherný za studena lisovaný, uhrančivo tmavozelený olej s výraznou orechovou chuťou je vraj extrémne zdravý. Predstavte si, že pochádza od nás, z Rakúsko–Uhorska. V 18. storočí ho prvýkrát vylisovali v Štajersku. Najprv sa považoval za olej chudobných, až neskôr rapídne prevalcoval vysokú kuchyňu a cíti sa tam dobre dodnes. Nebojte sa ním dochutiť čokoľvek, čo z vašich tekvíc urobíte.
Na tieto zimomrivé jesenné dni odporúčam k televízii namiesto čipsov jednoduchý snack. Zoberte tekvicu Hokkaido, nelúpte ju, iba umyte a po odstránení jadier ju pokrájajte na kocky veľké ako palec. Osoľte, pokvapkajte kvalitným olivovým olejom, dochuťte cesnakom a bylinkami podľa vlastného výberu. Položte na plech a dvadsať minút pečte v rúre, kým tekvica nezmäkne a na povrchu neskaramelizuje. Podávajte s nejakým dipom alebo len s crème frâiche. Keď vám náhodou pečená tekvica zostane, pokojne ju chvíľku povarte s vývarom a rozmixujte. Dostanete vynikajúci tekvicový krém. A naň už len stačí zopár kvapiek smaragdového tekvicového oleja. Autor je scenárista.
Pritom tekvica je jedna z najlahodnejších, najzdravších a najuniverzálnejších sezónnych plodín, aké svet pozná. A pozná ju už pekne dlho, približne 7 000 rokov. Najstaršie pozostatky tekvice – semienka, sa našli v Mexiku. Je to opäť jedna z plodín, ktorú horlivo kultivovali Inkovia v Peru, aby ju potom Krištof a jemu podobní hrdo priniesli na starý kontinent a zožali všetku slávu. Tekvica má veľmi veľa druhov, líšia sa veľkosťou, farbou aj chuťou. Niektoré sú vyslovene na okrasu, iné sú zas nenápadnejšie, no o to výdatnejšie v kuchyni. Najčastejším druhom v našich končinách je tekvica obrovská a v jej pestovaní sa dajú dosiahnuť naozaj enormné vyýsledky, ktoré potešia oko každého záhradkára megalomana. Len na inšpiráciu – istý Howard Dill z Nového Škótska vypestoval dosiaľ najväčšiu, vážila 227 kilo. Milí priatelia, máme čo doháňať. V poslednom čase sa však na trhy a naše stoly prediera chutná oranžová tekvička Hokkaido. Okrem svojej výnimočnej chuti asi aj preto, že ju netreba lúpať.
Na prvý pohľad nudná tekvica je aj neočakávane zdravá. Obsahuje veľké množstvo vitamínov, námatkovo kopec vitamínu A a rovnako požehnane beta karoténu. Okrem toho v sebe ukrýva horčík, vápnik, železo, draslík, fosfor a v semenách aj zinok.
Jej univerzálnosť až zaráža. Okrem skvelej dužiny, ktorá sa výborne dochucuje, dokáže poskytnúť aj veľmi chutné a obľúbené jadrá a z nich ešte len tak, aby sa nepovedalo, vytlačí lahodný olej. To nehovorím o jej ambíciách v strašení a dekoratívnom osvetlení! Pristavme sa však pri tom oleji. Nádherný za studena lisovaný, uhrančivo tmavozelený olej s výraznou orechovou chuťou je vraj extrémne zdravý. Predstavte si, že pochádza od nás, z Rakúsko–Uhorska. V 18. storočí ho prvýkrát vylisovali v Štajersku. Najprv sa považoval za olej chudobných, až neskôr rapídne prevalcoval vysokú kuchyňu a cíti sa tam dobre dodnes. Nebojte sa ním dochutiť čokoľvek, čo z vašich tekvíc urobíte.
Na tieto zimomrivé jesenné dni odporúčam k televízii namiesto čipsov jednoduchý snack. Zoberte tekvicu Hokkaido, nelúpte ju, iba umyte a po odstránení jadier ju pokrájajte na kocky veľké ako palec. Osoľte, pokvapkajte kvalitným olivovým olejom, dochuťte cesnakom a bylinkami podľa vlastného výberu. Položte na plech a dvadsať minút pečte v rúre, kým tekvica nezmäkne a na povrchu neskaramelizuje. Podávajte s nejakým dipom alebo len s crème frâiche. Keď vám náhodou pečená tekvica zostane, pokojne ju chvíľku povarte s vývarom a rozmixujte. Dostanete vynikajúci tekvicový krém. A naň už len stačí zopár kvapiek smaragdového tekvicového oleja. Autor je scenárista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.