Včera som sa díval na televíziu v spoločenskej miestnosti., dávali film Kapitán Dabač a ja som si celý čas nevedel spomenúť, ako sa volá ten herec, čo tam hrá toho kapitána. Normálne som sa trápil a ani som sa nemal koho opýtať, lebo som bol v tej spoločenskej miestnosti sám. Mám takú metódu, že keď si neviem spomenúť na nejaké meno, tak si opakujem písmená abecedy, lebo na tie si ešte spomenúť viem. Aj včera som tú metódu použil a zlyhala. Ten herec nepasoval k žiadnemu písmenu. Je to naprd. Ešteže si pamätám, čo sa stalo pred päťdesiatimi rokmi. Tam, chvalabohu, pamäť slúži. A to je celkom fajn, lebo som si všimol, predovšetkým u Pajdušákovej, že stále spomína, ako bolo predtým dobre. V novinách som čítal spomienky na šesťdesiate roky, všetci pamätníci sa rozplývali, že aké to boli zlaté časy a keď mali spomenúť niečo konkrétne, tak všetci spomínali Beatles. A ja som si spomenul, že v šesťdesiatych rokoch napríklad zabili amerického prezidenta, aj jeho brata, aj toho čierneho kazateľa, vidíš, meno mi vypadlo, aj bola vojna vo Vietname, aj nás obsadili Rusi, aj postavili v Berlíne múr, aj bola skoro vojna kvôli Kube, zase si neviem spomenúť, ako sa volá ten ich bradatý vodca, aj môjho strýka zavreli, lebo vraj pripravoval prevrat v kaviarni Savoy, skrátka, šesťdesiate roky boli len o niečo menej na hovno ako päťdesiate, alebo sedemdesiate, keď zase vyhodili z roboty mňa, ale aspoň ma nezavreli. Chudík. Tak sa volá ten kapitán Dabač. Viem si spomenúť, ale chce to stále viac času. A pamätám si najmä úplné zbytočnosti. Napríklad si pamätám, ako na amfíku vystupovali Kučerovci, spievali piesne z Tichomoria a jedna sa volala Pangajó. Čo mám z toho, že si to pamätám? Pangajó, ká mudiká, rure hé. A spievali aj mexickú Kukurukukú. Fidel. Tak sa volá ten kubánsky bos. Čau, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.