.na Slovensku sme nikdy nemali čas trápiť sa pochybnosťami o eure. V 90. rokoch túžila modernejšia časť krajiny po členstve v EÚ – a úteku pred Mečiarom. A keď sme po konci mečiarizmu doháňali zameškané, vstupenku do eurozóny sme dostali pribalenú priamo so vstupom do EÚ. Takže, bolo vlastne na Slovensku čo riešiť? .nadšenie
Elena Kohútiková, bývalá viceguvernérka NBS, titulovaná ako Lady Euro, dnes pracuje ako zástupkyňa generálneho riaditeľa VÚB. Kedysi chodila najmä do Frankfurtu do Európskej centrálnej banky, teraz často cestuje do Milána, kde – ako poznamenáva s úsmevom – má VÚB „svoju taliansku matku aj otca“. Ak chcete v týchto, pre euro ťažkých časoch stretnúť človeka, ktorý tejto téme rozumie a zároveň vás prekvapí optimizmom, tu ste na dobrej adrese. Naša topbankárka je aj po rokoch presvedčená: „Nemali sme inú možnosť než tam vstúpiť. Veď sme úplne otvorená ekonomika.“ Kohútiková si spomína na začiatky, ako sa jej novinári už v roku 2002 zvedavo pýtali, kedy prijmeme euro: „A to sme ešte ani neboli v EÚ. Preto sme už vtedy začali v centrálnej banke zvažovať výhody aj nevýhody členstva v eurozóne.“ V tom čase sa blížil sa vstup do EÚ a na Slovensku vládlo nadšenie pre Európu aj reformy. Centrálni bankári spolu s úradnikmi na ministerstve dospeli k názoru, že Slovensko by malo vstúpiť do eurozóny, len čo bude schopné spĺňať maastrichtské kritériá.
Podľa Kohútikovej to bol aj spätne ten najlepší nápad, pretože euro bolo aj motorom reforiem. „Jednoducho, trhy nam uverili, boli sme perspektívnou krajinou. Za krátke obdobie sme sa mimoriadne priblížili k výkonnosti českej ekonomiky. Ani zďaleka by sme neboli tam, kde sme dnes, keby nebolo eura.“ Kohútiková je aj napriek kríze v eurozóne rada, že sme jej členovia. „Ani dnes nemám pocit, že bolo chybou ísť tak skoro do eurozóny. Môžeme totiž participovať na európskom riešení krízy. Nemali by sme na všetko hovoriť len nie. Niektorí ekonómovia tvrdia, že voči euru bola alternatíva. Ale aká? Nikdy nedali nič na stôl.“ .radšej s Nemeckom
„Uznávam, že u nás o eure neprebiehala veľká verejná diskusia, ale na ministerstve sme to preberali. Tu v tejto kancelárii sme o tom hovorili najmä s Ľudovítom Ódorom, Jánom Tóthom, mimoriadne dôležitá bola pre nás spolupráca s NBS, teda s pani Kohútikovou, ktorá bola o rýchlom prijatí eura stopercentne presvedčená. Ale aj ja som videl najmä výhody, takže k termínu vstupu v roku 2009 sme dospeli rýchlo,“ spomína si Vladimír Tvaroška, teraz aj vtedy Miklošov štátny tajomník. Tvaroška bol ďalším dôležitým človekom, ktorý stál spolu s Kohútikovou pri slovenskom vstupe do eurozóny. Dnes je k euru trochu skeptickejší než bývalá viceguvernérka.
Pripúšťa, že boli aj racionálne argumenty proti rýchlemu vstupu. On sám sa obával, že v eurozóne sa stratí faktor disciplinujúcich finančných trhov. „To sa, žiaľ, teraz naplnilo. Keď totiž máte korunu a naši politici robia zlé rozhodnutia, kurz koruny bude padať, čo politikov prinúti k nevyhnutným opatreniam. V eurozóne to však nefungovalo, keďže úrokové sadzby na dlhopisy jednotlivých štátov eurozóny boli všade približne rovnaké.“ Podľa Tvarošku sa však finančné trhy poučili a už budú vnímať jednotlivé krajiny osobitne.
Štátny tajomník priznáva aj to, že za druhej Dzurindovej vlády príliš nevenovali pozornosť tomu, ako Nemci a Francúzi úplne oslabili Pakt stability, keď napriek nevôli Európskej komisii presadili, že za nadmerný deficit nedostanú sankcie. „Áno, všetci sme to vtedy podcenili, nielen my tu na Slovensku. Veď ani finančné trhy, ani najlepšie platení bankári sveta to nevnímali až tak dramaticky a ďalej boli ochotní požičiavať Grékom za nemecké úrokové sadzby. Dnešná kríza je pozitívna v tom, že tieto chyby sa napravia a spätne to budeme vnímať len ako nešťastnú epizódu. Aspoň v to verím.“
Miklošov kľúčový človek na ministerstve si však napriek pochybnostiam myslí, že euro bolo pre nás jedinou alternatívou. A argumentuje tým, čo sme v .týždni umedzičasom označili za Tvaroškov Pax Germanica: „Na Slovensku je veľké riziko, že budeme mať vlády typu Mečiar a Fico, ktoré budú robiť zlú hospodársku politiku. Podľa mňa je lepšie mať istotu nedokonalej nemecko-francúzskej kotvy než riziko takýchto vlád. Radšej sa mať zle s Nemeckom než riskovať dôsledky veľmi zlých slovenských vlád.“ .naše nie
Zo slovenských strán malo za druhej Dzurindovej vlády mierne výhrady k náhleniu iba KDH. Keď však Slovensko vstúpilo v novembri roku 2005 do ERM II., teda predsiene eura, neozvali sa ani skeptici z radov kresťanských demokratov.
A tak na Slovensku v tých rokoch bežala jednorozmerná diskusia: politici aj novinári sa sústredili iba na ekonomické aspekty eura a ustavične sa zdôrazňovali výhody ako odstránenie transakčných nákladov. Materiály NBS a ministerstva financií takisto oplývali nemalým optimizmom a konštatovali, že euro vedie k reálnej konvergencii ekonomík. Stratégia prijatia eura dokonca pokladala Grécko či Portugalsko za dobré príklady krajín, ktorých smerovanie do eurozóny viedlo k nižšej inflácii pri súčasne zrýchľujúcom sa raste HDP.
Na začiatku eura, oficiálne už pred rokom 2002, keď sa mena dostala do obehu v 12 štátoch eurozóny, sa naozaj mohlo zdať, že žiadne veľké problémy neexistujú. Euro sa na svetových trhoch voči doláru ujalo, aj periférne štáty eurozóny ekonomicky rástli a po útlme sa prekvapivo začalo dariť aj Nemcom.
V .týždni sme však napriek nesporným úspechom eura namietali proti jeho skorému prijatiu. Politikom pravice, najmä SDKÚ, sme vyčítali, že euro redukujú iba na otázku ekonomickej racionality, hoci spoločná mena je najmä politický projekt. Pre viacerých jeho architektov bolo totiž euro nástrojom na budovanie politickej Únie – pre mnohých vrátane fiškálnej centralizácie či daňovej harmonizácie, ktoré slovenská pravica vždy odmietala. Aj preto sme po voľbách roku 2006 vyjadrili ľútosť nad tým, že Robert Fico, pôvodne k rýchlemu vstupu skeptický, napokon potvrdil Miklošov kurz do eurozóny. Podľa nás sa malo s eurom radšej čakať, kým sa nevyjasní, na akých základoch chce eurozóna fungovať.
Lenže vlak sa už v tom čase nedal zastaviť. Pri rekordnom raste HDP nemal ani rozhadzovačný Fico problém splniť kritériá potrebné na vstup. V tomto sme nemali šťastie: do eurozóny sme sa náhlili v dobrých časoch, keď okrem deštrukcie Paktu stability iné problémy neboli príliš viditeľné. A krátko po vstupe sme sa ocitli v klube, v ktorom sa dnes otvorene hovorí prinajmenej o odchode či vylúčení niektorých jeho členov, ak nie priamo o jeho rozpade. A v klube, ktorého najsilnejší hráči môžu zmeniť pravidlá tak, že to pre nás nebude celkom príjemné. Lenže dnešné problémy eura sa nezačali krízou. Existovali už pri zrode eura. .stávka s Kohlom
Niektorí tie súčasné problémy sčasti predvídali ešte v časoch pred krízou eura, keď na trhoch panovala dobrá nálada. Napríklad David Marsh, bývalý redaktor Financial Times, ktorý veľmi zaujímavo zmapoval príbeh spoločnej meny v 400-stranovej knihe Euro. Vyšla mu prvýkrát v roku 2008 a len málokto ju mohol napísať tak zasvätene ako autor, ktorý sa prehrabával v archívoch a dôverne pozná zákutia európskych salónov aj myslenie politických či bankárskych elít.
V decembri roku 1991 sa napríklad na jednej konferencii stavil s vtedajším kancelárom Helmutom Kohlom, ktorý tvrdil, že Veľká Británia o pár rokov vstúpi do Európskej menovej únie. Kohl potom Marshovi kúpil šesť fliaš nemeckého vína a pozval ho na pohárik do svojho úradu. Nielen v tomto bode predvídal britský novinár budúcnosť lepšie než nemecký štátnik.
Marsh pre .týždeň hovorí, že euro bolo od začiatku veľmi ambicióznym plánom. „Išlo o veľmi nesúrodú skupinu štátov“. Podľa neho mal plán šancu na úspech iba v prípade, že by Nemecko prijalo oveľa vyššiu infláciu a akceptovalo omnoho objemnejšie fiškálne transfery smerom k štátom s nižším HDP na hlavu, ako aj omnoho vyšší stupeň funkčného dozoru. „Keďže bolo vysoko nepravdepodobné, že by sa dala splniť ktorákoľvek z týchto podmienok, nie to ešte všetky tri naraz, euro v podobe ambicióznej a širokorozchodnej menovej únie bolo odsúdené na neúspech,“ vysvetľuje Marsh. Napokon sa však presadila „nádej“: „Vytvorila sa totiž väčšia skupina menej homogénnych krajín, ktoré spájalo očakávanie, že k sebe budú časom konvergovať. Všetci vrátane nemeckej Bundesbank boli presvedčení, že riziká sú zvládnuteľné. Lenže nádeje sa napokon ukázali ako iluzórne – s výsledkami, ktoré dobre poznáme,“ dodáva Marsh pre .týždeň. Práve jeho kniha podáva vzrušujúci obraz plný príbehov a zápletiek, bez ktorých sa dnešné problémy nedajú celkom dobre pochopiť. .marka ako zbraň
Bola jeseň roku 1985, v Nemecku aj Francúzsku už pár rokov držali žezlo Helmut Kohl a Francois Mitterrand. Jeden bol konzervatívec, druhý socialista, ale padli si do noty. Obaja príliš nerozumeli ekonomike, tým radšej sa zhovárali o dejinách, keďže každý z nich bol poznačený druhou svetovou vojnou. O svojich zážitkoch zrejme viac hovoril o 13 rokov starší Mitterrand (ročník 1916), ktorý bol počas vojny v nemeckom zajatí, pracoval pre vichistický režim a súčasne sa pridal k odboju. V tú jeseň roku 1985 sa však obaja prvý raz zhovárali o vytvorení spoločnej európskej meny. Kohl to označil za „logické vyústenie toho, čo sa spolu snažíme vybudovať“. Kancelár prezidentovi ďalej vysvetľoval, aké ťažká strata to bude pre Nemcov: „Marka je podstatnou súčasťou našej národnej hrdosti, inak nemáme nič.“
Mitterrand, ktorý označoval marku za „nemeckú atómovú zbraň“, jeho slová dobre chápal. Západní Nemci, gniavení traumou nacizmu, holokaustu a rozdelenej krajiny, ktorej časť okupovali komunisti, mohli byť po vojne naozaj hrdí najmä na pozoruhodný ekonomický rozmach. A na svoju Bundesbanku, ktorá sa poučila z minulosti, nedovolila rásť inflácii a šikovne kormidlovala marku. Bundesbanka už v roku 1956 vďaka prebytkom z exportu držala väčšie rezervy zlata než Francúzsko. V roku 1970 boli nemecké rezervy zlata dokonca trikrát väčšie než britské. De Gaullov minister zahraničia Michel Debré len smutne podotkol, že Nemecko je „pánom Európy“.
Francúzi sa pritom celé 60. a 70. roky usilovali prevahu Bonnu podkopať, a to v rámci rodiaceho sa európskeho menového systému. Ale bez úspechu. Bundesbanka si prísne strážila nezávislosť a odmietala počas menových kríz intervenovať v prospech slabších mien. Francúzi boli zo svojho úpadku zúfalí: kurz nemeckej marky voči franku bol čoraz silnejší, no nemeckému exportu to dlho neprekážalo pri expanzii. Paríž však bol dokonca často nútený žiadať Nemcov, aby zhodnotili svoju menu a krátkodobo tak pomohli francúzskej ekonomike. No Francúzi už nedokázali pochopiť, že nemeckí politici nemajú žiadny dosah na Bundesbanku, ktorá akýkoľvek nátlak, aj zo strany Francúzov, pokladala za škandalózny zásah do nezávislosti.
Napokon, francúzske komplexy boli vcelku pochopiteľné: po vojne si boli istí, že Nemcom bude trvať celé desaťročia, kým sa pozviechajú z trosiek. No už de Gaulle ku koncu svojej kariéry s ťažkým srdcom priznával, že Francúzi sú asi odsúdení na zaostávanie voči pracovitým Nemcom.
V tejto atmosfére sa rodila myšlienka eura. Už Helmut Schmidt, Kohlov predchodca, vážne uvažoval, že Nemecko sa raz podriadi európskej mene. Obával sa, že bez nej budú hrať Nemci vždy prvé husle, „na zlosť a závisť ostatných – so zlými politickými dôsledkami pre nás“. A Valéry Giscard d’Estaing, Schimdtov francúzsky náprotivok zo 70. rokov, sa neskôr tiež vyjadril, že jednotná mena je nevyhnutná, „aby sme sa zbavili privilegovaného postavenia Nemecka“.
Jeden vrcholný predstaviteľ Bundesbanky sa preto v roku 1970 zveril svojmu kolegovi: „Francúzi chcú za každých okolností nemeckú menovú politiku, ktorú vnímajú ako nehoráznu, uviazať na reťaz. (...) Chcú najmä zabrániť, aby Nemecko nevyužívalo politiku flexibilnejších výmenných kurzov. (...) a u niektorých Francúzov hrá svoju rolu aj myšlienka, že budeme spoločne používať menové rezervy.“ Dá sa to povedať aj inak: kým Francúzi chceli spoločnú menu, aby zničili marku a Bundesbanku, Nemci ju neodmietali, pretože so sebou ťahali bremeno minulosti. .thatcherovej Nemec
Zrejme všetky tieto zmiešané pocity sa Kohlovi s Mitterrandom preháňali hlavou, keď sa vtedy rozhovorili o projekte spoločnej meny. Vedeli, že predošlé pokusy stroskotali, či už vinou ropnej krízy, alebo na slabej Európskej komisii, ktorej chýbala potrebná autorita. Lenže veľkolepému projektu priala tentoraz doba. V ekonomike sa začínalo šťastnejšie obdobie. Umúdril sa aj francúzsky prezident, ktorý najskôr zoštátňoval podniky aj banky a skracoval pracovný čas, čoho dôsledkom boli otrasy na trhoch a ďalší pokles franku. Mitterrand pochopil a odvtedy sa správal racionálnejšie. No a najmä, úplným prelomom bolo meno nového šéfa Európskej komisie. S Francúzom Jacquesom Delorsom prišla na čelo komisie naozaj ťažká váha. Bol rovnako ako Mitterrand socialistom, v jeho vláde bol vplyvným ministrom financií. V role šéfkomisára pomerne rýchlo sformuloval plán, ako v postupných krokoch dospieť k spoločnej mene. Delors sa cítil ako plnokrvný Európan, no v jeho myšlienkových pochodoch bol aj kus Francúza. Delors sa spolu s Mitterrandom domnievali, že Francúzi už spoločnou menou nemajú čo stratiť, keďže ich frank je aj tak závislý od rozhodnutí Bundesbanky. Mitterrand bol okrem toho presvedčený, že do konca 20. storočia sa Nemecko zjednotí – keď to vravel Kohlovi, ten tomu nechcel veriť.
Mitterranda však predstava jednotného Nemecka desila, preto ho chcel rýchlo prikovať k novej európskej mene. Naopak, boli aj takí francúzski politici, medzi nimi neskorší prezident Jacques Chirac, ktorí sa dlho domnievali, že jednotná mena by ešte väčšmi posilnila Nemecko, ktoré si z pozície sily nadiktuje podmienky fungovania.
Vzrušujúca diskusia prebiehala aj v Nemecku, no najmä za kulisami: Za novú menu boli najmä kresťanský demokrat Kohl a jeho minister zahraničia, liberál Hans-Dietrich Genscher. Ten sa dokonca pred Francúzmi sťažoval na svojho kolegu z vlády, ministra financií Stoltenberga a odporcu menovej únie, že má komplikovanú povahu. Ale nešlo len o povahové vlastnosti. Stoltenberg spolu s predstaviteľmi Bundesbanky tvrdili, že menová únia bude mať zmysel až po tom, ako sa zavŕši politická integrácia Európy. Podľa nich mali štáty najskôr zharmonizovať svoje hospodársku a rozpočtovú politiku a až potom uvažovať o spoločnej mene.
Delors postupoval opačne. Alexandre Lamfalussy, ktorý bol prezidentom Európskeho menového inštitútu (predchodcu ECB), to Davidovi Marshovi vysvetlil nasledovne: „Delors chcel politicky integrovanú Európu. Prvým krokom bol spoločný vnútorný trh, potom to bola spoločná mena a až potom boli otvorené dvere pre politickú integráciu.“ Podľa Lamfalussyho spravil Delors „geniálny kúsok“, keď zasadania svojej expertnej skupiny, v ktorej centrálni bankári rokovali o podobe menovej únie, presunul na neutrálnu pôdu do Švajčiarska, kde dokázal bankárom vytvoriť pocit významnosti a chránil ich pred vplyvmi okolitého sveta. A takto dosahoval úspech za úspechom. Najťažšie bolo zlomiť odpor Bundesbanky. Do tejto ctihodnej inštitúcie sa zamilovala najmä britská premiérka Margaret Thatcherová, ktorá bola zhrozená z niektorých Delorsových plánov. A svoje nádeje vkladala práve do nemeckých bankárov. Predovšetkým do vtedajšieho prezidenta Bundesbanky Karl Otta Pöhla, ktorý spolu s ňou tvrdil, že Európa nepotrebuje spoločnú menu, stačí len liberalizovať kapitálové trhy a zafixovať výmenné kurzy.
Thatcherová dokonca svojho nemeckého miláčika navštívila vo februári roku 1989 priamo v centrále Bundesbanky – pred obedom s Kohlom. Kancelárovi, ktorý si s Pöhlom nerozumel, sa to nepáčilo, zavolal preto Pöhlovi, nech premiérke ukáže zbierku mincí. Lenže Thatcherovú nezaujímala žiadna zbierka a hneď prešla v Bundesbanke k veci: „Čo si myslíte o menovej únii?“ Nasledovala jej vyčerpávajúca prednáška. „Nemal som šancu toho veľa povedať,“ glosoval po rokoch Pöhl, ktorý sa pousmial nad faktom, že Thatcherová sa zarozprávala a meškala na obed s kancelárom, ktorý nebol práve jej favoritom. .vojna a mier
Kľúčové udalosti sa odohrali až na konci roka 1989, keď padol Berlínsky múr a rozsypal sa komunistický blok. Bolo jasné, že znalec histórie Mitterrand mal pravdu a Nemecko smeruje k znovuzjednoteniu. V tom čase sa však vzťah Mitterranda a Kohla ochladil. Kohla ovládla vízia jednotného Nemecka. Mitterrandovi oznámil, že na jednotnú menu ešte nedozrel čas. Ten zúril a Kohlovi pohrozil, že sa musí do konca roka rozhodnúť. Francúzsky prezident dokonca neskôr Genscherovi povedal, že Nemci už nie sú motorom, ale brzdou európskej integrácie. A pohrozil mu, že ak sa nespamätajú, vznikne aliancia Francúzska, Veľkej Británie a ZSSR, ktorá ich krajinu izoluje, ako to bolo na začiatku prvej a svetovej vojny: „Vrátime sa do sveta z roku 1913.“
Tieto výroky rozhodli. Nemecko súhlasilo so zriadením vládnej konferencie o menovej únii, ktorá o dva roky vyvrcholila prelomovou Maastrichtskou zmluvou. Veľkej strategickej chyby sa v tom čase dopustila Thatcherová, ktorá sa s prehnaným zápalom pustila do boja proti zjednoteniu Nemecka. Prehrala tak bitku na oboch frontoch: Británia napokon súhlasila s jednotným Nemeckom aj s Maastrichtom. .takmer krach
Hoci cesta k spoločnej mene už bola vytýčená, ešte dvakrát mohla stroskotať. Najskôr odmietli zmluvu z Maastrichtu Dáni. Jean-Claude Trichet, vtedy riaditeľ štátnej pokladnice v Paríži, sa vyjadril, že Dáni „by mali byť za svoju hlúposť potrestaní“. Napokon to pre Dánov nedopadlo zle: vymohli si výnimku z členstva v eurzóne a referendum si úspešne zopakovali. No spoločná mena mohla padnúť vo Francúzsku, kde prešiel Maastricht v referende veľmi tesnou väčšinou. A potom prišli špekulatívne útoky proti niektorým európskym menám, čo takmer rozložilo európsky systém výmenných kurzov. Taliansko a Veľká Británia z neho po devalvácii vystúpili a fluktuačné pásmo sa rozšírilo natoľko, že sa o menovej únii nedalo vlastne hovoriť. Rozdiely v Európe bolo zrazu vidieť celkom jasne: na severe blok stability okolo Nemecka, na juhu, teda v Portugalsku, Taliansku, Grécku, Španielsku vyššia inflácia a strach pred špekulantmi. Podľa Davida Marsha zachránil projekt európskej meny paradoxne dolár. Vďaka tomu, že sa USA darilo a dolár silnel, ustal prílev špekulatívneho kapitálu do Európy, kde prišla éra nižších úrokov a rastu. Situácia sa teda upokojila a projekt jednotnej meny napredoval míľovými krokmi. .predčasný pôrod
Nemci napokon presadili názov novej meny. Francúzi si želali ECU, čo znie tak pekne francúzsky, Kohlov minister financií Theo Waigel však v decembri roku 1995 prerazil s názvom euro. Nemeckí politici takisto využívali odpor Bundesbanky voči novej mene a nahnevaným Francúzom tvrdili, že pokiaľ nebude nová Európska centrálna banka ako nezávislá a v prvom rade protiinflačná, doma nepochodia. Opozícia voči euru bola v Nemecku skutočne nemalá: proti bol líder sociálnych demokratov Gerhard Schröder, ktorý euro označil za „chorľavý predčasný pôrod“ a žiadal odklad. Kým Kohl hovoril o eure ako o otázke vojny a mieru, pragmatik Schröder poukazoval na jeho reálne problémy. Kohl však odpor Nemcov použil ako tromf a Francúzi museli v otázke ECB ustúpiť. Lenže v inej kľúčovej otázke prehrali zase na škodu eura Nemci. Počas summitu v Dubline v roku 1996 sa podľa očitých svedkov takmer pobili mohutný Kohl s Mitterrandovým nástupcom Jacquesom Chiracom, ktorý nechcel pristúpiť na to, aby sa v prípade porušenia Paktu stability uplatňovali sankcie automaticky. Francúzsky prezident kričal asi mocnejšie a bolo podľa neho. Mimochodom, v roku 2003 Chirac spolu so Schröderom v Bruseli presadili, že ich krajiny napriek opakovanému prekročeniu povoleného deficitu nepostihnú nijaké sankcie. .podvod
Krátko pred vznikom eurozóny sa spustil proces, ktorý vo svojej knihe vtedajší prezident Bundesbanky Hans Tietmeyer označil za „pochybné skrášľujúce operácie“. No zďaleka nešlo len o toľko omieľané Grécko, ktoré vynikalo vo falšovaní štatistík. Na eure a jeho pravidlách totiž spáchalo podvod takmer všetkých jedenásť štátov, ktoré ho prijímali v prvej vlne. Belgicko a Taliansko úplne zreteľne nespĺňali maastrichtské kritériá, ktoré povoľovali maximálne 60-percentný verejný dlh na HDP. Horný limit prekračovali rovno dvojnásobne (Taliansko malo 120-percentné zadlženie, Belgicko dokonca 130-percentné). Nemeckí bankári kládli najmä voči Taliansku odpor, ale politické rozhodnutie už padlo. Theo Waigel s uspokojením konštatoval, že tieto krajiny sa predsa len v posledných rokoch snažili, znižovali deficity, a teda „konvergovali“ k požadovanému limitu. Dnes to znie ako vtip. Ale vtedy sa bral tento argument vážne.
Do pretekov, kto sa najviac vysmeje pravidlám, sa však zapojili aj disciplinovaní Nemci. Kohlova vláda si chcela prikrášliť účtovníctvo vyšším ocenením zlatých rezerv, čo sa napokon pre verejný odpor nestalo. A Grécko? Kolíska demokracie – a zrejme aj kreatívneho účtovníctva – sa pripojila pre obrovské problémy k prvej jedenástke o rok neskôr. A to napriek tušeniu, že grécke údaje, ktoré tak či tak porušovali konvergenčné kritériá, sú zrejme ešte o čosi tragickejšie. Lenže atmosféru začínajúcej sa europárty už nechcel nikto narušiť. Radšej sa verilo, že čo najväčší trh eurozóny pomôže rastu vzájomného obchodu a rozdiely medzi krajinami sa budú znižovať. Ale každá doba má svoje ilúzie – tou dnešnou je možno euroval. .budeme v jadre?
Čo sa však dá robiť s týmito pôrodnými chybami eura? David Marsh pre .týždeň hovorí: „Očakávam, že slabšie štáty časom od menovej únie odpadnú a ako prvé to urobí Grécko. Vždy som tvrdil, že to bude výsledok suverénneho rozhodnutia samotného štátu, nie vylúčenia z menovej únie. A po druhé som presvedčený, že jadro okolo Nemecka zostane, ale bude viazané prísnejšími fiškálnymi pravidlami.“ Marsh si nemyslí, že vznikne „európsky superštát“. Skôr predpokladá, že prísnejšie pravidlá nezmenia podstatu menovej únie. „Toto jadro bude euro naďalej platiť, hoci možno zmení názov, pretože euro ako mena bude zdiskreditovaná.“ To vyzerá na lepší scenár. A nám, stredoeurópskym šprintérom do eurozóny, neostáva nič iné len dúfať. Euro/
Vznik jednotnej meny potvrdila v roku 1992 Maastrichtská zmluva. Theo Waigel vymyslel neskôr jej názov euro. V roku 1998 sa lídri vlád a štátov dohodli na počte členov eurozóny, ktorých má byť najskôr jedenásť. 1. januára 1999 prestal existovať menový kôš ECU a euro sa stalo menou, na ktorú vydávajú členské štáty svoje nové dlhopisy. Od 1. januára 2002 sa dostávajú do obehu euromince a euro postupne v plnej miere nahrádza dovtedajšie národné meny. V najbližších rokov Nemci aj Francúzi oslabujú Pakt stability a rastu, aby sa vyhli sankciám. 1. januára 2009 vstupuje Slovensko do eurozóny.
Elena Kohútiková, bývalá viceguvernérka NBS, titulovaná ako Lady Euro, dnes pracuje ako zástupkyňa generálneho riaditeľa VÚB. Kedysi chodila najmä do Frankfurtu do Európskej centrálnej banky, teraz často cestuje do Milána, kde – ako poznamenáva s úsmevom – má VÚB „svoju taliansku matku aj otca“. Ak chcete v týchto, pre euro ťažkých časoch stretnúť človeka, ktorý tejto téme rozumie a zároveň vás prekvapí optimizmom, tu ste na dobrej adrese. Naša topbankárka je aj po rokoch presvedčená: „Nemali sme inú možnosť než tam vstúpiť. Veď sme úplne otvorená ekonomika.“ Kohútiková si spomína na začiatky, ako sa jej novinári už v roku 2002 zvedavo pýtali, kedy prijmeme euro: „A to sme ešte ani neboli v EÚ. Preto sme už vtedy začali v centrálnej banke zvažovať výhody aj nevýhody členstva v eurozóne.“ V tom čase sa blížil sa vstup do EÚ a na Slovensku vládlo nadšenie pre Európu aj reformy. Centrálni bankári spolu s úradnikmi na ministerstve dospeli k názoru, že Slovensko by malo vstúpiť do eurozóny, len čo bude schopné spĺňať maastrichtské kritériá.
Podľa Kohútikovej to bol aj spätne ten najlepší nápad, pretože euro bolo aj motorom reforiem. „Jednoducho, trhy nam uverili, boli sme perspektívnou krajinou. Za krátke obdobie sme sa mimoriadne priblížili k výkonnosti českej ekonomiky. Ani zďaleka by sme neboli tam, kde sme dnes, keby nebolo eura.“ Kohútiková je aj napriek kríze v eurozóne rada, že sme jej členovia. „Ani dnes nemám pocit, že bolo chybou ísť tak skoro do eurozóny. Môžeme totiž participovať na európskom riešení krízy. Nemali by sme na všetko hovoriť len nie. Niektorí ekonómovia tvrdia, že voči euru bola alternatíva. Ale aká? Nikdy nedali nič na stôl.“ .radšej s Nemeckom
„Uznávam, že u nás o eure neprebiehala veľká verejná diskusia, ale na ministerstve sme to preberali. Tu v tejto kancelárii sme o tom hovorili najmä s Ľudovítom Ódorom, Jánom Tóthom, mimoriadne dôležitá bola pre nás spolupráca s NBS, teda s pani Kohútikovou, ktorá bola o rýchlom prijatí eura stopercentne presvedčená. Ale aj ja som videl najmä výhody, takže k termínu vstupu v roku 2009 sme dospeli rýchlo,“ spomína si Vladimír Tvaroška, teraz aj vtedy Miklošov štátny tajomník. Tvaroška bol ďalším dôležitým človekom, ktorý stál spolu s Kohútikovou pri slovenskom vstupe do eurozóny. Dnes je k euru trochu skeptickejší než bývalá viceguvernérka.
Pripúšťa, že boli aj racionálne argumenty proti rýchlemu vstupu. On sám sa obával, že v eurozóne sa stratí faktor disciplinujúcich finančných trhov. „To sa, žiaľ, teraz naplnilo. Keď totiž máte korunu a naši politici robia zlé rozhodnutia, kurz koruny bude padať, čo politikov prinúti k nevyhnutným opatreniam. V eurozóne to však nefungovalo, keďže úrokové sadzby na dlhopisy jednotlivých štátov eurozóny boli všade približne rovnaké.“ Podľa Tvarošku sa však finančné trhy poučili a už budú vnímať jednotlivé krajiny osobitne.
Štátny tajomník priznáva aj to, že za druhej Dzurindovej vlády príliš nevenovali pozornosť tomu, ako Nemci a Francúzi úplne oslabili Pakt stability, keď napriek nevôli Európskej komisii presadili, že za nadmerný deficit nedostanú sankcie. „Áno, všetci sme to vtedy podcenili, nielen my tu na Slovensku. Veď ani finančné trhy, ani najlepšie platení bankári sveta to nevnímali až tak dramaticky a ďalej boli ochotní požičiavať Grékom za nemecké úrokové sadzby. Dnešná kríza je pozitívna v tom, že tieto chyby sa napravia a spätne to budeme vnímať len ako nešťastnú epizódu. Aspoň v to verím.“
Miklošov kľúčový človek na ministerstve si však napriek pochybnostiam myslí, že euro bolo pre nás jedinou alternatívou. A argumentuje tým, čo sme v .týždni umedzičasom označili za Tvaroškov Pax Germanica: „Na Slovensku je veľké riziko, že budeme mať vlády typu Mečiar a Fico, ktoré budú robiť zlú hospodársku politiku. Podľa mňa je lepšie mať istotu nedokonalej nemecko-francúzskej kotvy než riziko takýchto vlád. Radšej sa mať zle s Nemeckom než riskovať dôsledky veľmi zlých slovenských vlád.“ .naše nie
Zo slovenských strán malo za druhej Dzurindovej vlády mierne výhrady k náhleniu iba KDH. Keď však Slovensko vstúpilo v novembri roku 2005 do ERM II., teda predsiene eura, neozvali sa ani skeptici z radov kresťanských demokratov.
A tak na Slovensku v tých rokoch bežala jednorozmerná diskusia: politici aj novinári sa sústredili iba na ekonomické aspekty eura a ustavične sa zdôrazňovali výhody ako odstránenie transakčných nákladov. Materiály NBS a ministerstva financií takisto oplývali nemalým optimizmom a konštatovali, že euro vedie k reálnej konvergencii ekonomík. Stratégia prijatia eura dokonca pokladala Grécko či Portugalsko za dobré príklady krajín, ktorých smerovanie do eurozóny viedlo k nižšej inflácii pri súčasne zrýchľujúcom sa raste HDP.
Na začiatku eura, oficiálne už pred rokom 2002, keď sa mena dostala do obehu v 12 štátoch eurozóny, sa naozaj mohlo zdať, že žiadne veľké problémy neexistujú. Euro sa na svetových trhoch voči doláru ujalo, aj periférne štáty eurozóny ekonomicky rástli a po útlme sa prekvapivo začalo dariť aj Nemcom.
V .týždni sme však napriek nesporným úspechom eura namietali proti jeho skorému prijatiu. Politikom pravice, najmä SDKÚ, sme vyčítali, že euro redukujú iba na otázku ekonomickej racionality, hoci spoločná mena je najmä politický projekt. Pre viacerých jeho architektov bolo totiž euro nástrojom na budovanie politickej Únie – pre mnohých vrátane fiškálnej centralizácie či daňovej harmonizácie, ktoré slovenská pravica vždy odmietala. Aj preto sme po voľbách roku 2006 vyjadrili ľútosť nad tým, že Robert Fico, pôvodne k rýchlemu vstupu skeptický, napokon potvrdil Miklošov kurz do eurozóny. Podľa nás sa malo s eurom radšej čakať, kým sa nevyjasní, na akých základoch chce eurozóna fungovať.
Lenže vlak sa už v tom čase nedal zastaviť. Pri rekordnom raste HDP nemal ani rozhadzovačný Fico problém splniť kritériá potrebné na vstup. V tomto sme nemali šťastie: do eurozóny sme sa náhlili v dobrých časoch, keď okrem deštrukcie Paktu stability iné problémy neboli príliš viditeľné. A krátko po vstupe sme sa ocitli v klube, v ktorom sa dnes otvorene hovorí prinajmenej o odchode či vylúčení niektorých jeho členov, ak nie priamo o jeho rozpade. A v klube, ktorého najsilnejší hráči môžu zmeniť pravidlá tak, že to pre nás nebude celkom príjemné. Lenže dnešné problémy eura sa nezačali krízou. Existovali už pri zrode eura. .stávka s Kohlom
Niektorí tie súčasné problémy sčasti predvídali ešte v časoch pred krízou eura, keď na trhoch panovala dobrá nálada. Napríklad David Marsh, bývalý redaktor Financial Times, ktorý veľmi zaujímavo zmapoval príbeh spoločnej meny v 400-stranovej knihe Euro. Vyšla mu prvýkrát v roku 2008 a len málokto ju mohol napísať tak zasvätene ako autor, ktorý sa prehrabával v archívoch a dôverne pozná zákutia európskych salónov aj myslenie politických či bankárskych elít.
V decembri roku 1991 sa napríklad na jednej konferencii stavil s vtedajším kancelárom Helmutom Kohlom, ktorý tvrdil, že Veľká Británia o pár rokov vstúpi do Európskej menovej únie. Kohl potom Marshovi kúpil šesť fliaš nemeckého vína a pozval ho na pohárik do svojho úradu. Nielen v tomto bode predvídal britský novinár budúcnosť lepšie než nemecký štátnik.
Marsh pre .týždeň hovorí, že euro bolo od začiatku veľmi ambicióznym plánom. „Išlo o veľmi nesúrodú skupinu štátov“. Podľa neho mal plán šancu na úspech iba v prípade, že by Nemecko prijalo oveľa vyššiu infláciu a akceptovalo omnoho objemnejšie fiškálne transfery smerom k štátom s nižším HDP na hlavu, ako aj omnoho vyšší stupeň funkčného dozoru. „Keďže bolo vysoko nepravdepodobné, že by sa dala splniť ktorákoľvek z týchto podmienok, nie to ešte všetky tri naraz, euro v podobe ambicióznej a širokorozchodnej menovej únie bolo odsúdené na neúspech,“ vysvetľuje Marsh. Napokon sa však presadila „nádej“: „Vytvorila sa totiž väčšia skupina menej homogénnych krajín, ktoré spájalo očakávanie, že k sebe budú časom konvergovať. Všetci vrátane nemeckej Bundesbank boli presvedčení, že riziká sú zvládnuteľné. Lenže nádeje sa napokon ukázali ako iluzórne – s výsledkami, ktoré dobre poznáme,“ dodáva Marsh pre .týždeň. Práve jeho kniha podáva vzrušujúci obraz plný príbehov a zápletiek, bez ktorých sa dnešné problémy nedajú celkom dobre pochopiť. .marka ako zbraň
Bola jeseň roku 1985, v Nemecku aj Francúzsku už pár rokov držali žezlo Helmut Kohl a Francois Mitterrand. Jeden bol konzervatívec, druhý socialista, ale padli si do noty. Obaja príliš nerozumeli ekonomike, tým radšej sa zhovárali o dejinách, keďže každý z nich bol poznačený druhou svetovou vojnou. O svojich zážitkoch zrejme viac hovoril o 13 rokov starší Mitterrand (ročník 1916), ktorý bol počas vojny v nemeckom zajatí, pracoval pre vichistický režim a súčasne sa pridal k odboju. V tú jeseň roku 1985 sa však obaja prvý raz zhovárali o vytvorení spoločnej európskej meny. Kohl to označil za „logické vyústenie toho, čo sa spolu snažíme vybudovať“. Kancelár prezidentovi ďalej vysvetľoval, aké ťažká strata to bude pre Nemcov: „Marka je podstatnou súčasťou našej národnej hrdosti, inak nemáme nič.“
Mitterrand, ktorý označoval marku za „nemeckú atómovú zbraň“, jeho slová dobre chápal. Západní Nemci, gniavení traumou nacizmu, holokaustu a rozdelenej krajiny, ktorej časť okupovali komunisti, mohli byť po vojne naozaj hrdí najmä na pozoruhodný ekonomický rozmach. A na svoju Bundesbanku, ktorá sa poučila z minulosti, nedovolila rásť inflácii a šikovne kormidlovala marku. Bundesbanka už v roku 1956 vďaka prebytkom z exportu držala väčšie rezervy zlata než Francúzsko. V roku 1970 boli nemecké rezervy zlata dokonca trikrát väčšie než britské. De Gaullov minister zahraničia Michel Debré len smutne podotkol, že Nemecko je „pánom Európy“.
Francúzi sa pritom celé 60. a 70. roky usilovali prevahu Bonnu podkopať, a to v rámci rodiaceho sa európskeho menového systému. Ale bez úspechu. Bundesbanka si prísne strážila nezávislosť a odmietala počas menových kríz intervenovať v prospech slabších mien. Francúzi boli zo svojho úpadku zúfalí: kurz nemeckej marky voči franku bol čoraz silnejší, no nemeckému exportu to dlho neprekážalo pri expanzii. Paríž však bol dokonca často nútený žiadať Nemcov, aby zhodnotili svoju menu a krátkodobo tak pomohli francúzskej ekonomike. No Francúzi už nedokázali pochopiť, že nemeckí politici nemajú žiadny dosah na Bundesbanku, ktorá akýkoľvek nátlak, aj zo strany Francúzov, pokladala za škandalózny zásah do nezávislosti.
Napokon, francúzske komplexy boli vcelku pochopiteľné: po vojne si boli istí, že Nemcom bude trvať celé desaťročia, kým sa pozviechajú z trosiek. No už de Gaulle ku koncu svojej kariéry s ťažkým srdcom priznával, že Francúzi sú asi odsúdení na zaostávanie voči pracovitým Nemcom.
V tejto atmosfére sa rodila myšlienka eura. Už Helmut Schmidt, Kohlov predchodca, vážne uvažoval, že Nemecko sa raz podriadi európskej mene. Obával sa, že bez nej budú hrať Nemci vždy prvé husle, „na zlosť a závisť ostatných – so zlými politickými dôsledkami pre nás“. A Valéry Giscard d’Estaing, Schimdtov francúzsky náprotivok zo 70. rokov, sa neskôr tiež vyjadril, že jednotná mena je nevyhnutná, „aby sme sa zbavili privilegovaného postavenia Nemecka“.
Jeden vrcholný predstaviteľ Bundesbanky sa preto v roku 1970 zveril svojmu kolegovi: „Francúzi chcú za každých okolností nemeckú menovú politiku, ktorú vnímajú ako nehoráznu, uviazať na reťaz. (...) Chcú najmä zabrániť, aby Nemecko nevyužívalo politiku flexibilnejších výmenných kurzov. (...) a u niektorých Francúzov hrá svoju rolu aj myšlienka, že budeme spoločne používať menové rezervy.“ Dá sa to povedať aj inak: kým Francúzi chceli spoločnú menu, aby zničili marku a Bundesbanku, Nemci ju neodmietali, pretože so sebou ťahali bremeno minulosti. .thatcherovej Nemec
Zrejme všetky tieto zmiešané pocity sa Kohlovi s Mitterrandom preháňali hlavou, keď sa vtedy rozhovorili o projekte spoločnej meny. Vedeli, že predošlé pokusy stroskotali, či už vinou ropnej krízy, alebo na slabej Európskej komisii, ktorej chýbala potrebná autorita. Lenže veľkolepému projektu priala tentoraz doba. V ekonomike sa začínalo šťastnejšie obdobie. Umúdril sa aj francúzsky prezident, ktorý najskôr zoštátňoval podniky aj banky a skracoval pracovný čas, čoho dôsledkom boli otrasy na trhoch a ďalší pokles franku. Mitterrand pochopil a odvtedy sa správal racionálnejšie. No a najmä, úplným prelomom bolo meno nového šéfa Európskej komisie. S Francúzom Jacquesom Delorsom prišla na čelo komisie naozaj ťažká váha. Bol rovnako ako Mitterrand socialistom, v jeho vláde bol vplyvným ministrom financií. V role šéfkomisára pomerne rýchlo sformuloval plán, ako v postupných krokoch dospieť k spoločnej mene. Delors sa cítil ako plnokrvný Európan, no v jeho myšlienkových pochodoch bol aj kus Francúza. Delors sa spolu s Mitterrandom domnievali, že Francúzi už spoločnou menou nemajú čo stratiť, keďže ich frank je aj tak závislý od rozhodnutí Bundesbanky. Mitterrand bol okrem toho presvedčený, že do konca 20. storočia sa Nemecko zjednotí – keď to vravel Kohlovi, ten tomu nechcel veriť.
Mitterranda však predstava jednotného Nemecka desila, preto ho chcel rýchlo prikovať k novej európskej mene. Naopak, boli aj takí francúzski politici, medzi nimi neskorší prezident Jacques Chirac, ktorí sa dlho domnievali, že jednotná mena by ešte väčšmi posilnila Nemecko, ktoré si z pozície sily nadiktuje podmienky fungovania.
Vzrušujúca diskusia prebiehala aj v Nemecku, no najmä za kulisami: Za novú menu boli najmä kresťanský demokrat Kohl a jeho minister zahraničia, liberál Hans-Dietrich Genscher. Ten sa dokonca pred Francúzmi sťažoval na svojho kolegu z vlády, ministra financií Stoltenberga a odporcu menovej únie, že má komplikovanú povahu. Ale nešlo len o povahové vlastnosti. Stoltenberg spolu s predstaviteľmi Bundesbanky tvrdili, že menová únia bude mať zmysel až po tom, ako sa zavŕši politická integrácia Európy. Podľa nich mali štáty najskôr zharmonizovať svoje hospodársku a rozpočtovú politiku a až potom uvažovať o spoločnej mene.
Delors postupoval opačne. Alexandre Lamfalussy, ktorý bol prezidentom Európskeho menového inštitútu (predchodcu ECB), to Davidovi Marshovi vysvetlil nasledovne: „Delors chcel politicky integrovanú Európu. Prvým krokom bol spoločný vnútorný trh, potom to bola spoločná mena a až potom boli otvorené dvere pre politickú integráciu.“ Podľa Lamfalussyho spravil Delors „geniálny kúsok“, keď zasadania svojej expertnej skupiny, v ktorej centrálni bankári rokovali o podobe menovej únie, presunul na neutrálnu pôdu do Švajčiarska, kde dokázal bankárom vytvoriť pocit významnosti a chránil ich pred vplyvmi okolitého sveta. A takto dosahoval úspech za úspechom. Najťažšie bolo zlomiť odpor Bundesbanky. Do tejto ctihodnej inštitúcie sa zamilovala najmä britská premiérka Margaret Thatcherová, ktorá bola zhrozená z niektorých Delorsových plánov. A svoje nádeje vkladala práve do nemeckých bankárov. Predovšetkým do vtedajšieho prezidenta Bundesbanky Karl Otta Pöhla, ktorý spolu s ňou tvrdil, že Európa nepotrebuje spoločnú menu, stačí len liberalizovať kapitálové trhy a zafixovať výmenné kurzy.
Thatcherová dokonca svojho nemeckého miláčika navštívila vo februári roku 1989 priamo v centrále Bundesbanky – pred obedom s Kohlom. Kancelárovi, ktorý si s Pöhlom nerozumel, sa to nepáčilo, zavolal preto Pöhlovi, nech premiérke ukáže zbierku mincí. Lenže Thatcherovú nezaujímala žiadna zbierka a hneď prešla v Bundesbanke k veci: „Čo si myslíte o menovej únii?“ Nasledovala jej vyčerpávajúca prednáška. „Nemal som šancu toho veľa povedať,“ glosoval po rokoch Pöhl, ktorý sa pousmial nad faktom, že Thatcherová sa zarozprávala a meškala na obed s kancelárom, ktorý nebol práve jej favoritom. .vojna a mier
Kľúčové udalosti sa odohrali až na konci roka 1989, keď padol Berlínsky múr a rozsypal sa komunistický blok. Bolo jasné, že znalec histórie Mitterrand mal pravdu a Nemecko smeruje k znovuzjednoteniu. V tom čase sa však vzťah Mitterranda a Kohla ochladil. Kohla ovládla vízia jednotného Nemecka. Mitterrandovi oznámil, že na jednotnú menu ešte nedozrel čas. Ten zúril a Kohlovi pohrozil, že sa musí do konca roka rozhodnúť. Francúzsky prezident dokonca neskôr Genscherovi povedal, že Nemci už nie sú motorom, ale brzdou európskej integrácie. A pohrozil mu, že ak sa nespamätajú, vznikne aliancia Francúzska, Veľkej Británie a ZSSR, ktorá ich krajinu izoluje, ako to bolo na začiatku prvej a svetovej vojny: „Vrátime sa do sveta z roku 1913.“
Tieto výroky rozhodli. Nemecko súhlasilo so zriadením vládnej konferencie o menovej únii, ktorá o dva roky vyvrcholila prelomovou Maastrichtskou zmluvou. Veľkej strategickej chyby sa v tom čase dopustila Thatcherová, ktorá sa s prehnaným zápalom pustila do boja proti zjednoteniu Nemecka. Prehrala tak bitku na oboch frontoch: Británia napokon súhlasila s jednotným Nemeckom aj s Maastrichtom. .takmer krach
Hoci cesta k spoločnej mene už bola vytýčená, ešte dvakrát mohla stroskotať. Najskôr odmietli zmluvu z Maastrichtu Dáni. Jean-Claude Trichet, vtedy riaditeľ štátnej pokladnice v Paríži, sa vyjadril, že Dáni „by mali byť za svoju hlúposť potrestaní“. Napokon to pre Dánov nedopadlo zle: vymohli si výnimku z členstva v eurzóne a referendum si úspešne zopakovali. No spoločná mena mohla padnúť vo Francúzsku, kde prešiel Maastricht v referende veľmi tesnou väčšinou. A potom prišli špekulatívne útoky proti niektorým európskym menám, čo takmer rozložilo európsky systém výmenných kurzov. Taliansko a Veľká Británia z neho po devalvácii vystúpili a fluktuačné pásmo sa rozšírilo natoľko, že sa o menovej únii nedalo vlastne hovoriť. Rozdiely v Európe bolo zrazu vidieť celkom jasne: na severe blok stability okolo Nemecka, na juhu, teda v Portugalsku, Taliansku, Grécku, Španielsku vyššia inflácia a strach pred špekulantmi. Podľa Davida Marsha zachránil projekt európskej meny paradoxne dolár. Vďaka tomu, že sa USA darilo a dolár silnel, ustal prílev špekulatívneho kapitálu do Európy, kde prišla éra nižších úrokov a rastu. Situácia sa teda upokojila a projekt jednotnej meny napredoval míľovými krokmi. .predčasný pôrod
Nemci napokon presadili názov novej meny. Francúzi si želali ECU, čo znie tak pekne francúzsky, Kohlov minister financií Theo Waigel však v decembri roku 1995 prerazil s názvom euro. Nemeckí politici takisto využívali odpor Bundesbanky voči novej mene a nahnevaným Francúzom tvrdili, že pokiaľ nebude nová Európska centrálna banka ako nezávislá a v prvom rade protiinflačná, doma nepochodia. Opozícia voči euru bola v Nemecku skutočne nemalá: proti bol líder sociálnych demokratov Gerhard Schröder, ktorý euro označil za „chorľavý predčasný pôrod“ a žiadal odklad. Kým Kohl hovoril o eure ako o otázke vojny a mieru, pragmatik Schröder poukazoval na jeho reálne problémy. Kohl však odpor Nemcov použil ako tromf a Francúzi museli v otázke ECB ustúpiť. Lenže v inej kľúčovej otázke prehrali zase na škodu eura Nemci. Počas summitu v Dubline v roku 1996 sa podľa očitých svedkov takmer pobili mohutný Kohl s Mitterrandovým nástupcom Jacquesom Chiracom, ktorý nechcel pristúpiť na to, aby sa v prípade porušenia Paktu stability uplatňovali sankcie automaticky. Francúzsky prezident kričal asi mocnejšie a bolo podľa neho. Mimochodom, v roku 2003 Chirac spolu so Schröderom v Bruseli presadili, že ich krajiny napriek opakovanému prekročeniu povoleného deficitu nepostihnú nijaké sankcie. .podvod
Krátko pred vznikom eurozóny sa spustil proces, ktorý vo svojej knihe vtedajší prezident Bundesbanky Hans Tietmeyer označil za „pochybné skrášľujúce operácie“. No zďaleka nešlo len o toľko omieľané Grécko, ktoré vynikalo vo falšovaní štatistík. Na eure a jeho pravidlách totiž spáchalo podvod takmer všetkých jedenásť štátov, ktoré ho prijímali v prvej vlne. Belgicko a Taliansko úplne zreteľne nespĺňali maastrichtské kritériá, ktoré povoľovali maximálne 60-percentný verejný dlh na HDP. Horný limit prekračovali rovno dvojnásobne (Taliansko malo 120-percentné zadlženie, Belgicko dokonca 130-percentné). Nemeckí bankári kládli najmä voči Taliansku odpor, ale politické rozhodnutie už padlo. Theo Waigel s uspokojením konštatoval, že tieto krajiny sa predsa len v posledných rokoch snažili, znižovali deficity, a teda „konvergovali“ k požadovanému limitu. Dnes to znie ako vtip. Ale vtedy sa bral tento argument vážne.
Do pretekov, kto sa najviac vysmeje pravidlám, sa však zapojili aj disciplinovaní Nemci. Kohlova vláda si chcela prikrášliť účtovníctvo vyšším ocenením zlatých rezerv, čo sa napokon pre verejný odpor nestalo. A Grécko? Kolíska demokracie – a zrejme aj kreatívneho účtovníctva – sa pripojila pre obrovské problémy k prvej jedenástke o rok neskôr. A to napriek tušeniu, že grécke údaje, ktoré tak či tak porušovali konvergenčné kritériá, sú zrejme ešte o čosi tragickejšie. Lenže atmosféru začínajúcej sa europárty už nechcel nikto narušiť. Radšej sa verilo, že čo najväčší trh eurozóny pomôže rastu vzájomného obchodu a rozdiely medzi krajinami sa budú znižovať. Ale každá doba má svoje ilúzie – tou dnešnou je možno euroval. .budeme v jadre?
Čo sa však dá robiť s týmito pôrodnými chybami eura? David Marsh pre .týždeň hovorí: „Očakávam, že slabšie štáty časom od menovej únie odpadnú a ako prvé to urobí Grécko. Vždy som tvrdil, že to bude výsledok suverénneho rozhodnutia samotného štátu, nie vylúčenia z menovej únie. A po druhé som presvedčený, že jadro okolo Nemecka zostane, ale bude viazané prísnejšími fiškálnymi pravidlami.“ Marsh si nemyslí, že vznikne „európsky superštát“. Skôr predpokladá, že prísnejšie pravidlá nezmenia podstatu menovej únie. „Toto jadro bude euro naďalej platiť, hoci možno zmení názov, pretože euro ako mena bude zdiskreditovaná.“ To vyzerá na lepší scenár. A nám, stredoeurópskym šprintérom do eurozóny, neostáva nič iné len dúfať. Euro/
Vznik jednotnej meny potvrdila v roku 1992 Maastrichtská zmluva. Theo Waigel vymyslel neskôr jej názov euro. V roku 1998 sa lídri vlád a štátov dohodli na počte členov eurozóny, ktorých má byť najskôr jedenásť. 1. januára 1999 prestal existovať menový kôš ECU a euro sa stalo menou, na ktorú vydávajú členské štáty svoje nové dlhopisy. Od 1. januára 2002 sa dostávajú do obehu euromince a euro postupne v plnej miere nahrádza dovtedajšie národné meny. V najbližších rokov Nemci aj Francúzi oslabujú Pakt stability a rastu, aby sa vyhli sankciám. 1. januára 2009 vstupuje Slovensko do eurozóny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.