„Dovidenia, nebudete nikomu chýbať,“ napísal v otvorenom liste na Trichetovu adresu minulý mesiac francúzsky finančník Edouard Carmignac. Bývalému šéfovi Európskej centrálnej banky vytkol, že podcenil finančnú krízu z roku 2008, aj tú súčasnú, dlhovú. Kritika, na ktorej by sa zhodol kadekto. No pointa Carmignacovej výčitky bola inde. Prekážalo mu, že ECB tento rok (a celkom rozumne) zvýšila úroky z 1 na 1,5 percenta. Investičný bankár by privítal ich zníženie až na nulu. Talian Mario Draghi, ktorý Tricheta nahradil a základnú úrokovú sadzbu vzápätí znížil na 1,25 percenta, bude voči podobným požiadavkám zrejme ústretovejší. .enarch
Trichet sa narodil 20. decembra 1942 v Lyone, no jeho rodina pochádzala z Bretónska. Otec a starý otec boli klasickí filológovia, kým matka pracovala ako sekretárka. Z niekoľkých prestížnych škôl, ktorými prešiel, stojí za zmienku najmä elitná a kontroverzná École Nationale d'Administration. ENA vychováva francúzskych politikov z povolania a vrcholových štátnych úradníkov. Jej absolventi, ktorých prezývajú „enarchovia“, si vybudovali monopol v prístupe k niektorým lukratívnym štátnym funkciám. Trichet po ukončení školy v roku 1971 začal kariéru na francúzskom ministerstve financií. Už ku koncu desaťročia sa vypracoval na poradcu prezidenta Valéryho Giscarda d’Estainga.
Kríza je vlastne Trichetovým druhým živlom. Od 70. rokov prežíval všetky otrasy svetovej ekonomiky na dôležitých postoch. Má povesť veľkého pracanta, ktorého mozog nikdy nespí. Ale súčasne láskavého človeka, ktorý vie aj vášnivo vybuchnúť. S neskorším nemeckým prezidentom Horstom Köhlerom sa Trichet o zavedení eura rozprával ešte pred pádom Berlínskeho múru. „Už vtedy som mal pocit, že pracujem na niečom, čo bolo v historickom zmysle veľké,“ povedal pre nemecký denník Die Welt. Ekonóm Philipp Bagus v knihe Tragédia eura tvrdí, že Trichet pred zavedením eura nesúhlasil s nezávislosťou ECB od politiky. Ešte aj v priebehu jeho šéfovania, keď už jasne prízvukoval nezávislosť svojej inštitúcie, zaznievali z Nemecka hlasy, že sa pri niektorých rokovaniach správa ako prívesok francúzskeho ministerstva financií. To je však len jeden uhol pohľadu. Paradoxne, Francúzom zasa Trichet pripomínal šéfa nemeckej Bundesbanky Hansa Tietmeyera. V 90. rokoch, keď šéfoval francúzskej národnej banke, ho volali „ajatolláhom silného franku“. Znížil infláciu a povzbudzoval privatizáciu. .prekročenie medzí
Skôr než sa Trichet stal prezidentom ECB, musel preskákať jeden vážny škandál. V rokoch 2000 až 2003 čelil vyšetrovaniu, či nepomáhal úmyselne retušovať miliardové nezákonné špekulácie banky Crédit Lyonnais. Keď ho súd oslobodil, nič už nestálo v ceste, aby sa stal nástupcom Wima Duisenberga na čele ECB. Trichet pred krízou úspešne čelil tlakom Nemecka a Francúzska na zníženie úrokových sadzieb. Dokonca ich občas zvýšil. Veľkú zmenu priniesla kríza. Európska centrálna banka prekročila Rubikon, keď začala nakupovať dlhopisy problémových krajín. Na protest odstúpili z jej správne rady Nemci Axel Weber a Jürgen Stark. Tricheta to malo rozzúriť, pretože podľa neho išlo o nelojálnosť voči inštitúcii. Podľa neho reálne hrozilo, že nebude mať kto nakupovať dlhopisy európskych štátov: „Ak by si ECB zvolila polohu pozorovateľa, malo by to katastrofálne následky.“ Kritiku, ktorá zaznievala najmä z Nemecka, nebral Trichet na ľahkú váhu. Vlani pri jednej príležitosti povedal: „Bol by som rád, keby nemecká verejnosť s rovnakým pohoršením reagovala v roku 2004 na porušenie Paktu stability ako teraz na naše rozhodnutie nakupovať štátne dlhopisy.“ Prvý, kto otvorene porušil v eurozóne pravidlá, bola totiž spolková vláda – aj spolu s Francúzmi.
V októbrovom rozhovore pre nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung sa Trichet prihovoril za novelizovanie európskych zmlúv tak, aby bolo možné zasiahnuť proti členským štátom, ktoré nedodržujú Pakt stability a rastu. Európsku úniu označil za „osudové spoločenstvo“, ktoré musí integráciu neustále hnať ďalej, pretože ústup by mohol narušiť stabilitu kontinentu. Podľa Tricheta by si Únia mala založiť vlastné ministerstvo financií. A požadoval, aby euroval 1 i 2 nakupovali dlhopisy na sekundárnom trhu miesto ECB. Talian Mario Draghi, ktorý Tricheta nahradil, ukázal, že v mene oddialenia recesie bude ochotný do ekonomiky pumpovať ďalšie peniaze. A že bude zrejme flexibilnejší ako Trichet. Trápenie tak bude pokračovať.
Trichet sa narodil 20. decembra 1942 v Lyone, no jeho rodina pochádzala z Bretónska. Otec a starý otec boli klasickí filológovia, kým matka pracovala ako sekretárka. Z niekoľkých prestížnych škôl, ktorými prešiel, stojí za zmienku najmä elitná a kontroverzná École Nationale d'Administration. ENA vychováva francúzskych politikov z povolania a vrcholových štátnych úradníkov. Jej absolventi, ktorých prezývajú „enarchovia“, si vybudovali monopol v prístupe k niektorým lukratívnym štátnym funkciám. Trichet po ukončení školy v roku 1971 začal kariéru na francúzskom ministerstve financií. Už ku koncu desaťročia sa vypracoval na poradcu prezidenta Valéryho Giscarda d’Estainga.
Kríza je vlastne Trichetovým druhým živlom. Od 70. rokov prežíval všetky otrasy svetovej ekonomiky na dôležitých postoch. Má povesť veľkého pracanta, ktorého mozog nikdy nespí. Ale súčasne láskavého človeka, ktorý vie aj vášnivo vybuchnúť. S neskorším nemeckým prezidentom Horstom Köhlerom sa Trichet o zavedení eura rozprával ešte pred pádom Berlínskeho múru. „Už vtedy som mal pocit, že pracujem na niečom, čo bolo v historickom zmysle veľké,“ povedal pre nemecký denník Die Welt. Ekonóm Philipp Bagus v knihe Tragédia eura tvrdí, že Trichet pred zavedením eura nesúhlasil s nezávislosťou ECB od politiky. Ešte aj v priebehu jeho šéfovania, keď už jasne prízvukoval nezávislosť svojej inštitúcie, zaznievali z Nemecka hlasy, že sa pri niektorých rokovaniach správa ako prívesok francúzskeho ministerstva financií. To je však len jeden uhol pohľadu. Paradoxne, Francúzom zasa Trichet pripomínal šéfa nemeckej Bundesbanky Hansa Tietmeyera. V 90. rokoch, keď šéfoval francúzskej národnej banke, ho volali „ajatolláhom silného franku“. Znížil infláciu a povzbudzoval privatizáciu. .prekročenie medzí
Skôr než sa Trichet stal prezidentom ECB, musel preskákať jeden vážny škandál. V rokoch 2000 až 2003 čelil vyšetrovaniu, či nepomáhal úmyselne retušovať miliardové nezákonné špekulácie banky Crédit Lyonnais. Keď ho súd oslobodil, nič už nestálo v ceste, aby sa stal nástupcom Wima Duisenberga na čele ECB. Trichet pred krízou úspešne čelil tlakom Nemecka a Francúzska na zníženie úrokových sadzieb. Dokonca ich občas zvýšil. Veľkú zmenu priniesla kríza. Európska centrálna banka prekročila Rubikon, keď začala nakupovať dlhopisy problémových krajín. Na protest odstúpili z jej správne rady Nemci Axel Weber a Jürgen Stark. Tricheta to malo rozzúriť, pretože podľa neho išlo o nelojálnosť voči inštitúcii. Podľa neho reálne hrozilo, že nebude mať kto nakupovať dlhopisy európskych štátov: „Ak by si ECB zvolila polohu pozorovateľa, malo by to katastrofálne následky.“ Kritiku, ktorá zaznievala najmä z Nemecka, nebral Trichet na ľahkú váhu. Vlani pri jednej príležitosti povedal: „Bol by som rád, keby nemecká verejnosť s rovnakým pohoršením reagovala v roku 2004 na porušenie Paktu stability ako teraz na naše rozhodnutie nakupovať štátne dlhopisy.“ Prvý, kto otvorene porušil v eurozóne pravidlá, bola totiž spolková vláda – aj spolu s Francúzmi.
V októbrovom rozhovore pre nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung sa Trichet prihovoril za novelizovanie európskych zmlúv tak, aby bolo možné zasiahnuť proti členským štátom, ktoré nedodržujú Pakt stability a rastu. Európsku úniu označil za „osudové spoločenstvo“, ktoré musí integráciu neustále hnať ďalej, pretože ústup by mohol narušiť stabilitu kontinentu. Podľa Tricheta by si Únia mala založiť vlastné ministerstvo financií. A požadoval, aby euroval 1 i 2 nakupovali dlhopisy na sekundárnom trhu miesto ECB. Talian Mario Draghi, ktorý Tricheta nahradil, ukázal, že v mene oddialenia recesie bude ochotný do ekonomiky pumpovať ďalšie peniaze. A že bude zrejme flexibilnejší ako Trichet. Trápenie tak bude pokračovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.