Ak po troch rokoch – ktoré nemali väčšiu tému ako kríza dlhov – vo veľmi podobnej, alebo identickej situácii robí iný minister financií „Počiatka“ ešte raz, tak fiškálny škandál je už slabý výraz. A skutočnosť, že ten minister má reformátorskú minulosť, je priťažujúca okolnosť. Na rozdiel od predchodcu (ktorého limitovala aj príslušnosť k rozhadzovačnej a nereformnej garnitúre) musí totiž veľmi dobre poznať riziká, ktoré obnáša vyhlásenie, že deficit bude vyšší o osem desatín percenta (z 3,8 na 4,6).
Výraz fiškálny škandál je slabý už aj preto, lebo Ivan Mikloš vie aj to, že negatívna prognóza, na základe ktorej namiesto úspor zvyšuje schodok, nebude s veľkou pravdepodobnosťou posledná. O mesiac, dva či tri prídu ďalšie zhoršené ukazovatele, ktoré priepasť medzi skutočnými príjmami a výdavkami ešte viac prehĺbia. O spomalení Európy a druhej vlne krízy sa už nepochybuje. A pod vplyvom (aj) gréckej drámy reagujú všetky vlády úsporami, nie prepisovaním cieľového schodku.
Mikloš sa nemôže ani brániť, že zvyšovanie deficitu namiesto škrtov akosi vyplýva z politickej situácie. Ak aj odhliadneme od zodpovednosti, ktorú on osobne a jeho strana nesú na tom, že v parlamente niet väčšiny a namiesto reforiem je ústrednou témou volebná kampaň, povinnosťou ministra financií v akejkoľvek politickej konštelácii je predovšetkým zachovať SR ako dôveryhodného partnera. To znamená nie prečíslovať schodok, ale predkladať návrhy, aby cieľ, s ktorým v pláne dlhodobej konsolidácie počítajú trhy, ratingové agentúry či Brusel bol aj dodržaný. Ak Mikloš hovorí, že 4,6 „nemusí znamenať zhoršenie pohľadu veriteľov na Slovensko“, tak implicitne pripúšťa, že veru aj – znamenať môže.
Súčasťou chaosu, ktorý panuje v Európe, sú aj boje ministrov financií, ktorí svojim parlamentom predkladajú rôzne úsporné „balíky“, hoci aj z menšinových pozícií či s väčšinou pár hlasov. V hre dnes totiž nie je „iba“ to, aký bude skutočný záverečný účet roka 2012, ale aj (a najmä!) okamžité signály investorom na trhoch, že ako seriózne to ten-ktorý štát myslí so znižovaním zadlženia. Napríklad Čech Kalousek síce neprerába pripravený rozpočet, ale vybubnoval aspoň konkrétny plán, kde a koľko bude v januári upravovať (škrtať), ak sa vývoj poberie tak alebo onak. A toľko môže pokojne aj minister vlády s okyptenými právomocami, netreba koaličnú väčšinu. Kampani, ktorá sa chystá vyzúriť v NR SR, sa minister financií má postaviť, nie prispôsobiť.
Posolstvo, že Slovensko upúšťa od rozpočtových cieľov roka 2012, ktoré Mikloš vyslal do sveta – a Radičová potvrdila – sa v najhorších scenároch dlhovej krízy veľmi škaredo vypomstí. V tých lepších nemusí, ale nikto dnes nevie, čo sa bude diať, ak Grécko vypadne z eurozóny. Nedôvera k štátom a finančným inštitúciám je psychologický faktor. Flegmatický prístup celej slovenskej scény je memento siahajúce až za marec. Hĺbku problému, ktorý padne na akúkoľvek vládu, si politici, ktorí väčšmi než o úsporách dnes rozmýšľajú naopak o „uvoľňovaní“ výdavkovej strany, vôbec neuvedomujú.
Výraz fiškálny škandál je slabý už aj preto, lebo Ivan Mikloš vie aj to, že negatívna prognóza, na základe ktorej namiesto úspor zvyšuje schodok, nebude s veľkou pravdepodobnosťou posledná. O mesiac, dva či tri prídu ďalšie zhoršené ukazovatele, ktoré priepasť medzi skutočnými príjmami a výdavkami ešte viac prehĺbia. O spomalení Európy a druhej vlne krízy sa už nepochybuje. A pod vplyvom (aj) gréckej drámy reagujú všetky vlády úsporami, nie prepisovaním cieľového schodku.
Mikloš sa nemôže ani brániť, že zvyšovanie deficitu namiesto škrtov akosi vyplýva z politickej situácie. Ak aj odhliadneme od zodpovednosti, ktorú on osobne a jeho strana nesú na tom, že v parlamente niet väčšiny a namiesto reforiem je ústrednou témou volebná kampaň, povinnosťou ministra financií v akejkoľvek politickej konštelácii je predovšetkým zachovať SR ako dôveryhodného partnera. To znamená nie prečíslovať schodok, ale predkladať návrhy, aby cieľ, s ktorým v pláne dlhodobej konsolidácie počítajú trhy, ratingové agentúry či Brusel bol aj dodržaný. Ak Mikloš hovorí, že 4,6 „nemusí znamenať zhoršenie pohľadu veriteľov na Slovensko“, tak implicitne pripúšťa, že veru aj – znamenať môže.
Súčasťou chaosu, ktorý panuje v Európe, sú aj boje ministrov financií, ktorí svojim parlamentom predkladajú rôzne úsporné „balíky“, hoci aj z menšinových pozícií či s väčšinou pár hlasov. V hre dnes totiž nie je „iba“ to, aký bude skutočný záverečný účet roka 2012, ale aj (a najmä!) okamžité signály investorom na trhoch, že ako seriózne to ten-ktorý štát myslí so znižovaním zadlženia. Napríklad Čech Kalousek síce neprerába pripravený rozpočet, ale vybubnoval aspoň konkrétny plán, kde a koľko bude v januári upravovať (škrtať), ak sa vývoj poberie tak alebo onak. A toľko môže pokojne aj minister vlády s okyptenými právomocami, netreba koaličnú väčšinu. Kampani, ktorá sa chystá vyzúriť v NR SR, sa minister financií má postaviť, nie prispôsobiť.
Posolstvo, že Slovensko upúšťa od rozpočtových cieľov roka 2012, ktoré Mikloš vyslal do sveta – a Radičová potvrdila – sa v najhorších scenároch dlhovej krízy veľmi škaredo vypomstí. V tých lepších nemusí, ale nikto dnes nevie, čo sa bude diať, ak Grécko vypadne z eurozóny. Nedôvera k štátom a finančným inštitúciám je psychologický faktor. Flegmatický prístup celej slovenskej scény je memento siahajúce až za marec. Hĺbku problému, ktorý padne na akúkoľvek vládu, si politici, ktorí väčšmi než o úsporách dnes rozmýšľajú naopak o „uvoľňovaní“ výdavkovej strany, vôbec neuvedomujú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.