Medzi Oslom a Teheránom

Práve vtedy, počas príhovoru v Osle v decembri 2009, sa americký prezident – trošku netypicky na takúto príležitosť – vyslovil aj o situáciách, keď je možné, legitímne, či dokonca potrebné použiť vojenskú silu.
Hýbateľom uvažovaného vojenského úderu na Irán je, samozrejme, Izrael, ktorý sa cíti perspektívou iránskej jadrovej bomby existenčne ohrozený. Dôvod spočíva v kombinácii jadrovej bomby s iránskou zahraničnou politikou a ideológiou a s režimom iránskej islamskej republiky. Ak sa veci budú hýbať rovnakým smerom ako doteraz, čiže ak Teherán bude pokračovať v budovaní jadrovej kapacity a ak v krajine nenastane zásadná politická zmena, bude Izrael čoraz viac tlačiť aj na krajné riešenia vrátane vojenského útoku. Ak však k akcii naozaj dôjde, Američania budú buď jej spoluúčastníkmi (ich vojenské možnosti sú výrazne lepšie ako tie izraelské), alebo ju prinajmenšom Izraelu „nezakážug.
Doterajšie úsilie o zastavenie iránskeho programu sa odohráva už na všetkých úrovniach okrem vojenského riešenia. Obamova, a predtým istý čas aj Bushova vláda sa usilovali o politický dialóg s Teheránom. Tam, kde tento dialóg nefungoval, použili medzinárodné sankcie. V posledných rokoch prišlo o život alebo utieklo do zahraničia viacero iránskych jadrových vedcov, a predpokladá sa, že aj za týmito akciami je Izrael. A vlaňajšie úspešné preniknutie počítačového červa Stuxnet do riadiacich systémov centrifúg v zariadení na obohacovanie uránu v Nanatze, a následné poškodenie týchto centrifúg, sa považuje za spoločnú izraelsko-americkú akciu.
Zdá sa však, že to nestačilo. Izraelská tlač je plná analýz údajného konečného rozhodnutia premiéra Benjamina Netanjahua a ministra obrany Ehuda Baraka o nevyhnutnosti vojenskej akcie, a naopak, zásadného nesúhlasu viacerých autorít z bezpečnostnej oblasti vrátane špičiek tajných služieb. Meir Dagan, bývalý šéf Mossadu, ešte v lete označil nápad vojenského útoku na Irán za hlúpu myšlienku, a teraz sa pokladá za autora únikov informácií o vládnych plánoch do tlače.
Izraelské plány na vojenské zastavenie jadrového programu pritom majú na čo nadväzovať. V 80. rokoch Izrael  zlikvidoval iracký jadrový reaktor v Osireku. Pred troma-štyrmi rokmi podobným spôsobom v tichosti zastavil výstavbu jadrového zariadenia v Sýrii. Vojensky však bude Irán ťažší ako Irak alebo Sýria. Irán je ďalej, je väčší, má oveľa väčšiu armádu a má mohutné prostriedky na protiútok, vrátane spojencov v Libanone (Hizballáh) a v Gaze (Hamas), ktorí budú v prípade vojny Izrael ostreľovať. Navyše, izraelský útok pravdepodobne vyvolá vlnu protiizraelských demonštrácií v Európe. Takéto rozhodnutia sa však nerobia na základe prieskumov verejnej mienky v západnej Európe, ale na základe vyhodnotenia vojenského rizika z jednej strany a šancí vojenskej operácie z druhej strany.
A dodajme, na základe šancí na strategickú dohodu s Amerikou, ku ktorej doteraz nedošlo. Spojené štáty najmenej dvadsať rokov čakajú v Iráne na domácu zmenu, ktorá neprichádza. Práve tá zmena by bola najelegantnejším riešením situácie. Barack Obama nastúpil so snahou o zlepšenie vzťahov; dnes má, naopak, na stole iránsky pokus o zavraždenie saudskoarabského veľvyslanca vo Washingtone. A nastúpil aj ako prezident, ktorý sa chystal ukončiť alebo aspoň utlmiť používanie amerických ozbrojených síl vo svete – práve za tento postoj dostal Nobelovu cenu mieru. Dnes je Obama prezidentom, ktorý dostal Usamu bin Ládina a väčšinu vojenského vedenia al-Káidy, ktorý okrem Afganistanu a Iraku nasadil vojakov alebo lietadlá v Pakistane, Jemene, v Líbyi a v Ugande. Bolo by paradoxom, keby slová zo svojej reči v Osle musel použiť aj na odôvodnenie akcie proti Teheránu.