.no začnime najskôr trochou teológie. Keď sa hovorí o blahoslavení, zjednodušene sa tým myslí zapísanie osoby do zoznamu blahoslavených a povolenie jej verejného kultu. V prípade svätorečenia ide o neomylný výrok pápeža, ktorým sa verejný kult osoby nielenže povoľuje, ale nariaďuje v rámci celej cirkvi. Život dotyčnej osoby najskôr posudzuje komisia v rámci príslušnej diecézy a v druhom kole potom podobný hodnotiaci proces prebieha aj v Ríme. Posudzovanie je náročný a zdĺhavý proces, ktorý často trvá nie roky, ale desaťročia. Spomedzi najnovších slovenských káuz možno spomenút tieto: V roku 1995 pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätých troch košických mučeníkov, Mareka Križina, Štefana Pongráca a Melichara Grodeckeho, umučených v 17. storočí počas protihabsburských povstaní. Ten istý pápež v roku 2001 blahorečil gréckokatolíckeho biskupa Pavla Gojdiča a kňaza Metoda Dominika Trčku a v roku 2003 rovnako gréckokatolíckeho biskupa Vasiľa Hopka a rehoľníčku Zdenku Schelingovú.
Na Slovensku sa dnes v súvislosti s blahorečením najviac diskutuje o spišskom biskupovi Jánovi Vojtaššákovi. Jeho životný príbeh je verejnosti pomerne známy, keďže v médiách sa už neraz objavili polemiky o tom, či si tento biskup takú poctu zaslúži. V tieni diskusií o Vojtaššákovi však trochu zanikajú informácie o ďalších piatich slovenských kandidátoch na blahorečenie. Pritom v prípade všetkých ide o strhujúce ľudské osudy. .biskup
Asi najznámejší spomedzi nich je biskup Michal Buzalka, ktorý bol osúdený v tom istom politickom procese ako biskupi Gojdič a Vojtaššák. Proces jeho blahorečenia bol otvorený v roku 2000. Samotný Buzalka si pritom na uctievanie a pompéznosť príliš nepotrpel. V očiach cirkevnej vrchnosti vzbudil prvýkrát väčšiu pozornosť v roku 1917, keď odmietol ponuku ostrihomského arcibiskupa na dobré kňazské miesto v rodnom Svätom Antone. Buzalku si od biskupa žiadal priamo bulharský cár Ferdinand Coburg, ktorý sa vtedy v Svätom Antone často zdržiaval a mladého kňaza poznal od detstva. Buzalka odmietnutie zdôvodnil tým, že v dedinke Skýcov, kde vtedy pôsobil, má ešte veľa nedokončenej práce. Ani jeho predchádzajúce destinácie nepatrili medzi tie lukratívne. Ako kňaz pôsobil vo veľkej budapeštianskej nemocnici či v úlohe poľného kuráta na frontoch prvej svetovej vojny. Ešte predtým, ako bol v roku 1938 vysvätený za pomocného biskupa Trnavskej apoštolskej administratúry, pôsobil Buzalka ako farár v Zavare a vo Vajnoroch. Okrem toho aj veľa publikoval a prednášal teológiu. Politicky Buzalka podporoval slovenskú nezávislosť a privítal vznik slovenského štátu. Nebol to však žiadny veľký ľudák. Zhodou okolností to bol práve on, ktorý Jozefovi Tisovi priniesol z Ríma nie príliš prijemný odkaz od pápeža Pia XII. Pápež vyslovil obavu, že účasť kňaza na čele štátu môže byť raz zneužitá na útoky proti cirkvi. Od roku 1940 bol Buzalka vojenským vikárom slovenskej armády. Disponoval tak pomerne presnými informáciami o správaní nemeckých jednotiek na východnom fronte. Nenechával si ich pre seba, ale informoval o nich Vatikán. V roku 1941 písal vatikánskemu diplomatovi v Bratislave Burziovi: „Židov hneď zastrelia, tvrdí sa, že aj civilov židovského pôvodu systematicky zabíjajú, bez ohľadu na pohlavie a vek, iba ruských a ázijských zajatcov dopravujú do koncentračných táborov.“
Po februári 1948 odmietol Buzalka pristúpiť na akýkoľvek kompromis s novou mocou, tvrdo kritizoval všetky proticirkevné opatrenia a pustil sa do budovania podzemnej cirkvi. Bolo len otázkou času, kedy príde trest. V roku 1950 ho zatkli, pri vyšetrovaní brutálne mučili a v roku 1951 odsúdili na doživotie. Nasledovala púť po väzeniach celého Československa. Od Ilavy cez Leopoldov, Valdice až po Prahu. Jeho viac ako 65-ročný organizmus to už nevydržal. V roku 1956 mu výkon trestu zo zdravotných dôvodov prerušili a bol internovaný v charitnom dome v Dečíne a neskôr v Tábore. Zomrel v roku 1961. .salezián
Osudy biskupa Buzalku sa v jednom momente skrížili s osudmi ďalšieho kandidáta na blahorečenie. Keď bol neskorší biskup v 20. rokoch minulého storočia farárom vo Vajnoroch, často mu miništroval vtedy ešte len šesťročný šarvanec Titus Zeman. Ten neskôr vstúpil do saleziánskej rehole a odišiel študovať teológiu do Ríma. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1940 v Turíne a onedlho sa vrátil na Slovensko. V tých rokoch žil skromný, utiahnutý život stredoškolského profesora v Trnave. Až neskôr vyšlo najavo, že počas vojnových rokov rokov ukrýval mladého židovského chlapca.
Keď v roku 1950 začali komunisti likvidovať kláštory a rehole, rozhodol sa Titus pre čin. Cez rakúsku hranicu tajne prevádzal mladých saleziánov a pomáhal ich umiestniť v rehoľnom ústave v Turíne. Z komunistického Československa sa mu takto podarilo dostať v troch turnusoch za hranice až tridsaťpäť ľudí. Tretí turnus, v ktorom bol aj známy kňaz Anton Srholec, zadržali pohraničiari. Nasledoval rozsudok na 25 rokov väzenia a pobyt v takých zariadeniach, ako boli Jáchymov, Mírov či Leopoldov. Na slobodu sa Zeman s podlomeným zdravím dostal až v roku 1964, po tom, ako mu zamietli viaceré žiadosti o amnestiu. To, čo si prežil, ilustruje aj jeho odpoveď birmovnému synovi Michalovi na otázku, ako s ním zaobchádzali vo väzení. „Vieš si predstaviť, že večer namiesto spánku ťa zavedú do miestnosti, kde je zima aj v šatách a prikážu sa ti celkom vyzliecť? Potom ti prikážu vliezť do kamennej jamy a musíš si ľahnúť na chrbát a oni ťa, ešte ako ležíš, každú chvíľu polievajú vodou po celú noc? Toto bol len jeden zo spôsobov, ako ma okrem bitia mučili v Leopoldove pri vypočúvaní. Na ďalšie spôsoby, prosím, viac sa ma už nepýtaj.“ Titus Zeman zomrel v roku 1969 a proces jeho blahorečenia bol otvorený v roku 2010. .dievča
Ďalší príbeh nie je taký pestrý ako dva predošlé, ale nie je menej tragický. Anna Kolesárová bola jednoduché a hlboko veriace dievča z Vysokej nad Uhom. Keďže už v desiatich rokoch stratila mamu, musela prevziať starostlivosť o domácnosť. Jej život tak pokojne plynul medzi kostolom a domácimi prácami. Až do novembra 1944, keď cez jej dedinu prechádzal front. Nasledovné riadky zaznamenal miestny kronikár. „Ľudia sa vtedy skrývali v pivniciach. Aj Ján Kolesár bol s rodinou a susedmi v pivnici pod kuchyňou. Pri prehliadke domu jeden opitý ruský vojak nazrel dnu. Hanka, daj mu niečo zajesť, určite je hladný, obrátil sa otec k svojej šestnásťročnej dcére. Dievča už niekoľko dní chodilo oblečené v čiernych šatách po matke, aby pôsobilo dojmom dospelej ženy a uchránilo si čistotu. Keď ju otec oslovil, vyšla hore do kuchyne. Po chvíli začal vojak na Anku naliehať, aby sa mu oddala. Ona to však napriek hrozbám, že ju zastrelí, odmietla. Vytrhla sa mu z rúk a vbehla nazad do pivnice. Vojak skočil za ňou, namieril automat a zakričal: Rozlúč sa s otcom! Dievča vykríklo: „Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef! Vtom vojak uskutočnil svoju hrozbu a vypálil dve rany...“ .konvertiti
Hoci František a Gizela Munkovci pochádzali zo židovských rodín, rozhodli sa na konci 30. rokov konvertovať ku katolicizmu. O tom, že v ich prípade nešlo o pragmatický krok, ale úprimné rozhodnutie, vypovedajú nielen svedectvá súčasníkov, ale najmä rozhodnutie ich syna Tomáša vstúpiť hneď po skončení gymnázia v roku 1943 do jezuitského rádu. Ku konverzii priviedli Munkovci aj židovského lekára a neskoršieho katolíckeho básnika Pavla Straussa.
Ani zmena viery však rodinu neuchránila pred pohonom na Židov, ktorý sa na Slovensku rozpútal po potlačení SNP. V decembri 1944 boli Munkovci zatknutí a po krátkom väznení v Ružomberku internovaní v židovskom sústreďovacom tábore v Seredi. Tam bola rodina rozdelená a jezuitský novic Tomáš spolu s otcom Františkom následne deportovaní do koncentračného tábora v Sachsenhausene. V apríli 1945 sa však už front k táboru blížil takou rýchlosťou, že sa ho Nemci rozhodli v rýchlosti evakuovať. Pre väzňov sa tak začal pochod smrti. Posledný deň života otca a syna Munkovcov opísal nedávno zosnulý jezuita Aurel Štefko. „Deň pred pochodom smrti Tomáš, hnaný hladom, našiel na smetisku kuchyne zhnitú mrkvu. Zdá sa, že smetisko bolo postriekané chemikáliami. Na druhý deň, keď práve likvidovali tábor, stál sotva na nohách – esesmani zbadali, že nevládze a zdržuje pochod kolóny. Vytrhli ho z radu a sotili do priekopy. Samozrejme, že otec zostal s ním. Auf – hore, weiter marschieren – kričí nadčlovek – poďme ďalej. Otec prosí o chvíľu oddychu pre syna. Dve strely... krv otcova sa zmiešala so synovou. Consumatum est.“ Proces blahorečenia Františka a Tomáša Munkovcov bol otvorený tento rok.
„V našom storočí sa vrátili mučeníci, často nepoznaní, takmer ‚neznámi vojaci‘ veľkej Božej veci. Nakoľko je to možné, nesmú sa stratiť v cirkvi ich svedectvá,“ napísal pápež Ján Pavol II v jednom z apoštolských listov veriacim. Osudy týchto ľudí, ktoré sú obrazom našich dejín, sú však dôležité aj pre ľudí mimo cirkvi.
Na Slovensku sa dnes v súvislosti s blahorečením najviac diskutuje o spišskom biskupovi Jánovi Vojtaššákovi. Jeho životný príbeh je verejnosti pomerne známy, keďže v médiách sa už neraz objavili polemiky o tom, či si tento biskup takú poctu zaslúži. V tieni diskusií o Vojtaššákovi však trochu zanikajú informácie o ďalších piatich slovenských kandidátoch na blahorečenie. Pritom v prípade všetkých ide o strhujúce ľudské osudy. .biskup
Asi najznámejší spomedzi nich je biskup Michal Buzalka, ktorý bol osúdený v tom istom politickom procese ako biskupi Gojdič a Vojtaššák. Proces jeho blahorečenia bol otvorený v roku 2000. Samotný Buzalka si pritom na uctievanie a pompéznosť príliš nepotrpel. V očiach cirkevnej vrchnosti vzbudil prvýkrát väčšiu pozornosť v roku 1917, keď odmietol ponuku ostrihomského arcibiskupa na dobré kňazské miesto v rodnom Svätom Antone. Buzalku si od biskupa žiadal priamo bulharský cár Ferdinand Coburg, ktorý sa vtedy v Svätom Antone často zdržiaval a mladého kňaza poznal od detstva. Buzalka odmietnutie zdôvodnil tým, že v dedinke Skýcov, kde vtedy pôsobil, má ešte veľa nedokončenej práce. Ani jeho predchádzajúce destinácie nepatrili medzi tie lukratívne. Ako kňaz pôsobil vo veľkej budapeštianskej nemocnici či v úlohe poľného kuráta na frontoch prvej svetovej vojny. Ešte predtým, ako bol v roku 1938 vysvätený za pomocného biskupa Trnavskej apoštolskej administratúry, pôsobil Buzalka ako farár v Zavare a vo Vajnoroch. Okrem toho aj veľa publikoval a prednášal teológiu. Politicky Buzalka podporoval slovenskú nezávislosť a privítal vznik slovenského štátu. Nebol to však žiadny veľký ľudák. Zhodou okolností to bol práve on, ktorý Jozefovi Tisovi priniesol z Ríma nie príliš prijemný odkaz od pápeža Pia XII. Pápež vyslovil obavu, že účasť kňaza na čele štátu môže byť raz zneužitá na útoky proti cirkvi. Od roku 1940 bol Buzalka vojenským vikárom slovenskej armády. Disponoval tak pomerne presnými informáciami o správaní nemeckých jednotiek na východnom fronte. Nenechával si ich pre seba, ale informoval o nich Vatikán. V roku 1941 písal vatikánskemu diplomatovi v Bratislave Burziovi: „Židov hneď zastrelia, tvrdí sa, že aj civilov židovského pôvodu systematicky zabíjajú, bez ohľadu na pohlavie a vek, iba ruských a ázijských zajatcov dopravujú do koncentračných táborov.“
Po februári 1948 odmietol Buzalka pristúpiť na akýkoľvek kompromis s novou mocou, tvrdo kritizoval všetky proticirkevné opatrenia a pustil sa do budovania podzemnej cirkvi. Bolo len otázkou času, kedy príde trest. V roku 1950 ho zatkli, pri vyšetrovaní brutálne mučili a v roku 1951 odsúdili na doživotie. Nasledovala púť po väzeniach celého Československa. Od Ilavy cez Leopoldov, Valdice až po Prahu. Jeho viac ako 65-ročný organizmus to už nevydržal. V roku 1956 mu výkon trestu zo zdravotných dôvodov prerušili a bol internovaný v charitnom dome v Dečíne a neskôr v Tábore. Zomrel v roku 1961. .salezián
Osudy biskupa Buzalku sa v jednom momente skrížili s osudmi ďalšieho kandidáta na blahorečenie. Keď bol neskorší biskup v 20. rokoch minulého storočia farárom vo Vajnoroch, často mu miništroval vtedy ešte len šesťročný šarvanec Titus Zeman. Ten neskôr vstúpil do saleziánskej rehole a odišiel študovať teológiu do Ríma. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1940 v Turíne a onedlho sa vrátil na Slovensko. V tých rokoch žil skromný, utiahnutý život stredoškolského profesora v Trnave. Až neskôr vyšlo najavo, že počas vojnových rokov rokov ukrýval mladého židovského chlapca.
Keď v roku 1950 začali komunisti likvidovať kláštory a rehole, rozhodol sa Titus pre čin. Cez rakúsku hranicu tajne prevádzal mladých saleziánov a pomáhal ich umiestniť v rehoľnom ústave v Turíne. Z komunistického Československa sa mu takto podarilo dostať v troch turnusoch za hranice až tridsaťpäť ľudí. Tretí turnus, v ktorom bol aj známy kňaz Anton Srholec, zadržali pohraničiari. Nasledoval rozsudok na 25 rokov väzenia a pobyt v takých zariadeniach, ako boli Jáchymov, Mírov či Leopoldov. Na slobodu sa Zeman s podlomeným zdravím dostal až v roku 1964, po tom, ako mu zamietli viaceré žiadosti o amnestiu. To, čo si prežil, ilustruje aj jeho odpoveď birmovnému synovi Michalovi na otázku, ako s ním zaobchádzali vo väzení. „Vieš si predstaviť, že večer namiesto spánku ťa zavedú do miestnosti, kde je zima aj v šatách a prikážu sa ti celkom vyzliecť? Potom ti prikážu vliezť do kamennej jamy a musíš si ľahnúť na chrbát a oni ťa, ešte ako ležíš, každú chvíľu polievajú vodou po celú noc? Toto bol len jeden zo spôsobov, ako ma okrem bitia mučili v Leopoldove pri vypočúvaní. Na ďalšie spôsoby, prosím, viac sa ma už nepýtaj.“ Titus Zeman zomrel v roku 1969 a proces jeho blahorečenia bol otvorený v roku 2010. .dievča
Ďalší príbeh nie je taký pestrý ako dva predošlé, ale nie je menej tragický. Anna Kolesárová bola jednoduché a hlboko veriace dievča z Vysokej nad Uhom. Keďže už v desiatich rokoch stratila mamu, musela prevziať starostlivosť o domácnosť. Jej život tak pokojne plynul medzi kostolom a domácimi prácami. Až do novembra 1944, keď cez jej dedinu prechádzal front. Nasledovné riadky zaznamenal miestny kronikár. „Ľudia sa vtedy skrývali v pivniciach. Aj Ján Kolesár bol s rodinou a susedmi v pivnici pod kuchyňou. Pri prehliadke domu jeden opitý ruský vojak nazrel dnu. Hanka, daj mu niečo zajesť, určite je hladný, obrátil sa otec k svojej šestnásťročnej dcére. Dievča už niekoľko dní chodilo oblečené v čiernych šatách po matke, aby pôsobilo dojmom dospelej ženy a uchránilo si čistotu. Keď ju otec oslovil, vyšla hore do kuchyne. Po chvíli začal vojak na Anku naliehať, aby sa mu oddala. Ona to však napriek hrozbám, že ju zastrelí, odmietla. Vytrhla sa mu z rúk a vbehla nazad do pivnice. Vojak skočil za ňou, namieril automat a zakričal: Rozlúč sa s otcom! Dievča vykríklo: „Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef! Vtom vojak uskutočnil svoju hrozbu a vypálil dve rany...“ .konvertiti
Hoci František a Gizela Munkovci pochádzali zo židovských rodín, rozhodli sa na konci 30. rokov konvertovať ku katolicizmu. O tom, že v ich prípade nešlo o pragmatický krok, ale úprimné rozhodnutie, vypovedajú nielen svedectvá súčasníkov, ale najmä rozhodnutie ich syna Tomáša vstúpiť hneď po skončení gymnázia v roku 1943 do jezuitského rádu. Ku konverzii priviedli Munkovci aj židovského lekára a neskoršieho katolíckeho básnika Pavla Straussa.
Ani zmena viery však rodinu neuchránila pred pohonom na Židov, ktorý sa na Slovensku rozpútal po potlačení SNP. V decembri 1944 boli Munkovci zatknutí a po krátkom väznení v Ružomberku internovaní v židovskom sústreďovacom tábore v Seredi. Tam bola rodina rozdelená a jezuitský novic Tomáš spolu s otcom Františkom následne deportovaní do koncentračného tábora v Sachsenhausene. V apríli 1945 sa však už front k táboru blížil takou rýchlosťou, že sa ho Nemci rozhodli v rýchlosti evakuovať. Pre väzňov sa tak začal pochod smrti. Posledný deň života otca a syna Munkovcov opísal nedávno zosnulý jezuita Aurel Štefko. „Deň pred pochodom smrti Tomáš, hnaný hladom, našiel na smetisku kuchyne zhnitú mrkvu. Zdá sa, že smetisko bolo postriekané chemikáliami. Na druhý deň, keď práve likvidovali tábor, stál sotva na nohách – esesmani zbadali, že nevládze a zdržuje pochod kolóny. Vytrhli ho z radu a sotili do priekopy. Samozrejme, že otec zostal s ním. Auf – hore, weiter marschieren – kričí nadčlovek – poďme ďalej. Otec prosí o chvíľu oddychu pre syna. Dve strely... krv otcova sa zmiešala so synovou. Consumatum est.“ Proces blahorečenia Františka a Tomáša Munkovcov bol otvorený tento rok.
„V našom storočí sa vrátili mučeníci, často nepoznaní, takmer ‚neznámi vojaci‘ veľkej Božej veci. Nakoľko je to možné, nesmú sa stratiť v cirkvi ich svedectvá,“ napísal pápež Ján Pavol II v jednom z apoštolských listov veriacim. Osudy týchto ľudí, ktoré sú obrazom našich dejín, sú však dôležité aj pre ľudí mimo cirkvi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.