Bývali časy, keď sa dokonca takéto výročné konferencie očakávali s napätím. Akoby nie, veď sa tam vedľa seba v jednej sále stretávali takí ľudia ako komunistický poslanec Miloslav Ransdorf a šéf sudetonemeckého landsmanschaftu Bernd Posselt. Nikdy sa však nijaký väčší škandál nekonal, ono sa totiž háda horšie, keď toho človeka máte pred sebou, večer v bare ste s ním vypili pohárik a pri raňajkách ste sa porozprávali o tom, čo žena a deti.
Bývali časy, najmä krátko po roku 1997, keď ako súčasť veľkej dohody zvanej Česko-nemecká deklarácia fórum vzniklo, keď na čele českej a nemeckej časti boli skutočne veľké osobnosti. Vďaka česko-nemeckému fóru som mal to šťastie, že som mohol niekoľko hodín sedieť vedľa Pavla Tigrida, asi najväčšieho českého novinára druhej polovice dvadsiateho storočia. A počúvať tento neobyčajne múdry pohľad Čecha židovskej národnosti, ktorý nacistov prežil asi len vďaka tomu, že hneď po okupácii Československa nasadol na motocykel a odišiel smerom na Západ. Pohľadu, ktorý hovoril, že zabúdať sa nesmie, ale odpúšťať sa musí. A tiež sa kajať za vlastné zločiny, z ktorých prinajmenšom vraždenie Nemcov v prvých mierových mesiacoch, rovnako ako koncentráky pre Nemcov ešte pred ich vyhnaním, zločinmi aj z pohľadu Tigrida nepochybne boli. Napokon bol jeden z mála Čechov, ktorí sa proti nim postavili už v čase, keď sa tak dialo, za čo si zaslúžil už v prvých povojnových rokoch od mnohých Čechov, najmä komunistov, tvrdé odsúdenie.
Na nemeckej strane bol takouto veľkou postavou napríklad Ferdinand Seibt, jeden z najvýznamnejších nemeckých sudetonemeckých historikov, autor pozoruhodných dejín českých zemí z pohľadu jeho národa, teda sudetských Nemcov. Urovnanie vzťahov a Česko-nemecká deklarácia boli v tých deväťdesiatych rokoch také dôležité, že účasť na Česko-nemeckom diskusnom fóre bola dostatočne dôležitá napríklad aj pre podpredsedníčku spolkového snemu za stranu Zelených Antje Vollmerovú. Takisto si ju považoval bývalý dlhoročný šéf nemeckej diplomacie, jeden z najrešpektovanejších nemeckých politikov Hans-Dietrich Genscher.
Na počiatku bola úporná snaha, aby sa celý víkend, keď sa česko-nemecké fórum konalo, spolu Česi a sudetskí Nemci nehádali o Benešových dekrétoch, vyhnaní, zločinoch nacistických okupantov, podiele sudetských Nemcov na rozbití Československa, Mníchovskej dohode, diskriminácii nemeckej menšiny za Prvej československej republiky, strieľaní do nemeckých demonštrácií v roku 1918, Masarykovom rozbití Rakúsko-Uhorska, Bielej Hore, husitských vojnách, upálení majstra Jana Husa, o tom, či bol Karol IV. Českým, alebo nemeckým cisárom a kráľom...
Lenže, zatiaľ čo spoločné dejiny boli aspoň pre českú a sudetonemeckú časť osadenstva (nie však pre Nemcov bez sudetských koreňov) aspoň nejakou témou, hneď, ako sa na diskusnom fóre prešlo do súčasnosti, stala sa z toho nudná, takmer ničnehovoriaca konferencia, bez náboja a často aj bez obsahu.
A tak je to posledné roky takmer vždy. My Česi sme v Nemecku nikdy veľa ľudí nezaujímali, boli sme pre Nemcov najmenej zaujímavými zo všetkých susedov, boli sme dokonca aj za Dánmi, o Poliakoch nehovoriac. Lenže ani v Česku Nemecko a Nemci nikoho veľmi nezaujímajú. Áno, sledujeme ich ekonomické štatistiky, polovica českých podnikov má nemeckých majiteľov, v samoobsluhách kupujeme väčšinu potravín vyrobených alebo dovezených z Nemecka, ale inak nás vlastne Nemci a Nemecko nezaujímajú. Na dovolenku tam nechodíme, je tam draho, more je studené a hory nízke alebo malé. Nemecký film je skôr odstrašujúci príklad než ťahák, nemecká literatúra už dávno nie je pojem a nemecká hudba, to je záležitosť pre fajnšmekrov alebo úchylákov. A tak je to Česko-nemecké diskusné fórum aspoň šancou stretnúť zopár ľudí, ktorých Nemecko skutočne zaujíma, ktorí o ňom niečo vedia a môžu vám priniesť nejaké nové myšlienky. A potom je to aj šanca pozrieť sa v nepárnych rokoch do pekných nemeckých miest (alebo na striedačku v párnych do českých). Taký bol napríklad v roku 2007 Erfurt alebo v roku 2009 Heidelberg a tento rok nádherný bavorský Pasov na sútoku Dunaja a Innu. Áno, priznám sa, že sa tam teším. Áno, priznám sa, že som rád, že Česko-nemecké diskusné fórum už takmer pätnásť rokov máme.
Bývali časy, najmä krátko po roku 1997, keď ako súčasť veľkej dohody zvanej Česko-nemecká deklarácia fórum vzniklo, keď na čele českej a nemeckej časti boli skutočne veľké osobnosti. Vďaka česko-nemeckému fóru som mal to šťastie, že som mohol niekoľko hodín sedieť vedľa Pavla Tigrida, asi najväčšieho českého novinára druhej polovice dvadsiateho storočia. A počúvať tento neobyčajne múdry pohľad Čecha židovskej národnosti, ktorý nacistov prežil asi len vďaka tomu, že hneď po okupácii Československa nasadol na motocykel a odišiel smerom na Západ. Pohľadu, ktorý hovoril, že zabúdať sa nesmie, ale odpúšťať sa musí. A tiež sa kajať za vlastné zločiny, z ktorých prinajmenšom vraždenie Nemcov v prvých mierových mesiacoch, rovnako ako koncentráky pre Nemcov ešte pred ich vyhnaním, zločinmi aj z pohľadu Tigrida nepochybne boli. Napokon bol jeden z mála Čechov, ktorí sa proti nim postavili už v čase, keď sa tak dialo, za čo si zaslúžil už v prvých povojnových rokoch od mnohých Čechov, najmä komunistov, tvrdé odsúdenie.
Na nemeckej strane bol takouto veľkou postavou napríklad Ferdinand Seibt, jeden z najvýznamnejších nemeckých sudetonemeckých historikov, autor pozoruhodných dejín českých zemí z pohľadu jeho národa, teda sudetských Nemcov. Urovnanie vzťahov a Česko-nemecká deklarácia boli v tých deväťdesiatych rokoch také dôležité, že účasť na Česko-nemeckom diskusnom fóre bola dostatočne dôležitá napríklad aj pre podpredsedníčku spolkového snemu za stranu Zelených Antje Vollmerovú. Takisto si ju považoval bývalý dlhoročný šéf nemeckej diplomacie, jeden z najrešpektovanejších nemeckých politikov Hans-Dietrich Genscher.
Na počiatku bola úporná snaha, aby sa celý víkend, keď sa česko-nemecké fórum konalo, spolu Česi a sudetskí Nemci nehádali o Benešových dekrétoch, vyhnaní, zločinoch nacistických okupantov, podiele sudetských Nemcov na rozbití Československa, Mníchovskej dohode, diskriminácii nemeckej menšiny za Prvej československej republiky, strieľaní do nemeckých demonštrácií v roku 1918, Masarykovom rozbití Rakúsko-Uhorska, Bielej Hore, husitských vojnách, upálení majstra Jana Husa, o tom, či bol Karol IV. Českým, alebo nemeckým cisárom a kráľom...
Lenže, zatiaľ čo spoločné dejiny boli aspoň pre českú a sudetonemeckú časť osadenstva (nie však pre Nemcov bez sudetských koreňov) aspoň nejakou témou, hneď, ako sa na diskusnom fóre prešlo do súčasnosti, stala sa z toho nudná, takmer ničnehovoriaca konferencia, bez náboja a často aj bez obsahu.
A tak je to posledné roky takmer vždy. My Česi sme v Nemecku nikdy veľa ľudí nezaujímali, boli sme pre Nemcov najmenej zaujímavými zo všetkých susedov, boli sme dokonca aj za Dánmi, o Poliakoch nehovoriac. Lenže ani v Česku Nemecko a Nemci nikoho veľmi nezaujímajú. Áno, sledujeme ich ekonomické štatistiky, polovica českých podnikov má nemeckých majiteľov, v samoobsluhách kupujeme väčšinu potravín vyrobených alebo dovezených z Nemecka, ale inak nás vlastne Nemci a Nemecko nezaujímajú. Na dovolenku tam nechodíme, je tam draho, more je studené a hory nízke alebo malé. Nemecký film je skôr odstrašujúci príklad než ťahák, nemecká literatúra už dávno nie je pojem a nemecká hudba, to je záležitosť pre fajnšmekrov alebo úchylákov. A tak je to Česko-nemecké diskusné fórum aspoň šancou stretnúť zopár ľudí, ktorých Nemecko skutočne zaujíma, ktorí o ňom niečo vedia a môžu vám priniesť nejaké nové myšlienky. A potom je to aj šanca pozrieť sa v nepárnych rokoch do pekných nemeckých miest (alebo na striedačku v párnych do českých). Taký bol napríklad v roku 2007 Erfurt alebo v roku 2009 Heidelberg a tento rok nádherný bavorský Pasov na sútoku Dunaja a Innu. Áno, priznám sa, že sa tam teším. Áno, priznám sa, že som rád, že Česko-nemecké diskusné fórum už takmer pätnásť rokov máme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.