Vážny život zábavnej intelektuálky

Základné informácie o Jiřine Šiklovej sú všeobecne známe. Česká sociologička, disidentka v časoch normalizácie, zakladateľka katedry sociálnej práce a priekopníčka genderových štúdií v našom  stále prepletenom  česko-slovenskom priestore.  Nositeľka ceny Žena Európy, autorka niekoľkých kníh o rodinných vzťahoch a výchove v modernom svete.
Každá stručná charakteristika prináša so sebou samozrejmé očakávania, ktoré však Šiklová vo svojom obsiahlom knižnom rozhovore často nabúra. Veľa vecí je inak, ako by bežný záujemca o jej život predpokladal.
Kniha nevznikla pri jednej káve. Ide o obsiahlu rekapituláciu života, pri ktorej pýtajúci sa pozorne počúvali, hoci museli od pani profesorky neraz prijať ironickú poznámku alebo prejavy skoro až materinskej zhovievavosti. Spoluautor knihy Michal Plzák je však autorom vytrénovaným, má na konte knižné rozhovory so Sváťom Karáskom, Milošom Rejchrtom i Jaroslavom Dušekom. 
Naspäť k prekvapeniam. Šiklová nie je ukážkovým príkladom ženy, ktorá sa zo skromných pomerov vypracovala na akceptovanú morálnu a vedeckú autoritu. Detstvo prežila komfortne v rodine pražského lekára. K jej životu patrila slúžka, luxusný porcelán a vyberané spôsoby. Disidentské sklony nezdedila, nepatrili ku genetickej výbave jej rodiny. Otec po komunistickom puči vstúpil do strany ako mnohí iní kvôli deťom. Mladá študentka sa angažovala v zväzáckom hnutí, ale na veci sa pozerala s odstupom. „Moja protivná schopnosť vidieť všetko z oboch strán, v dialógu, kontexte, ma trápila. Nikdy som nikam celkom nepatrila.“ Po Chruščovom protistalinistickom prejave vstúpila do KSČ. Človek má vraj využiť legálne formy prejavu svojho názoru. Nebola iná forma podieľania sa na spoločnosti (jedine odpor alebo emigrácia). 
Postoj Šiklovej k časom komunistického režimu nie je fanaticky vyhranený. Snaží sa o silnú (občas až prehnanú) mieru empatie voči tým, ktorí sa nevládali zaradiť k hrdinom. Volá po komplexnejšom obraze doby, nebol to len čas popravovania. Nezávisle od režimu fungovala zóna slobodnejšieho myslenia. Sama spoznávala aj západný svet, Československo nebolo pre ňu absolútne zavretou klietkou. „Mali by sme sa pozerať na normalizovanú spoločnosť cez štýl jej života a neformálnu, ale žitú hodnotovú orientáciu.“ „Paralelná kultúra“ bude vždy na okraji bez masového záujmu.
Po krachu Pražskej jari nečakala na vyhodenie zo strany, sama požiadala o ukončenie členstva. Akademické ambície zakladateľky katedry sociológie, ktorej škodil punc buržoáznej vedy, sa skončili rýchlo. Hoci bola veľmi blízko k emigrácii, nakoniec zostala. Nasledovala éra upratovačky a tajnej kuriérky pražského disentu. Opäť ukazuje pochopenie pre obe strany. Emigrantov si váži, oceňuje ich aktivity v prospech rodnej vlasti. Šiklová pretriasa vlastný život, ale každú chvíľku sa v ňom objavujú desiatky ďalších ľudí, známych predstaviteľov exilu a disentu, ale aj anonymných spoluväzenkýň z pobytu vo väzbe, prostitútok a zlodejok.
Súčasnosť je v knihe prítomná pomerne málo. Tu nemáme do činenia s bojovnou feministkou, ktorá sa bojí uvariť partnerovi obed. Šiklová spomína na západoeurópske feministky, ktoré po Nežnej prišli k nám ako „misionárky“ nových myšlienok, často naivné, bez triezveho úsudku či pochopenia kontextu. Pozornosť k rodovo orientovaným témam je pre ňu prejavom citlivosti pre väčšiu slobodu a rovnosť ako takú.
Jiřina Šiklová je v tomto rozhovore nezvyčajne osobná, v niektorých chvíľach až nepríjemne intímna. Hovorí o svojich partneroch i milencoch. Má starosť o deti a vnukov. Napriek všetkým výhradám ide o príťažlivý typ ženy-intelektuálky. Pozná všetky chute života, nezostala uväznená v trápnej izolácii od reality. To, čo je zrejmé, je drásavá neschopnosť otvorenej mysle ukotviť v konkrétnej ideológii, teórii či politickom postoji. Taký je osud tých, čo chcú žiť bez ohlávky. Michal Plzák, Magdalena Čechlovská, Jiřina Šiklová: Bez ohlávky (rozhovory), Kalich 2011. Autor je publicista.