Esenciálnou vlastnosťou reality zachytenej na svetlocitlivú vrstvu je to, že ide o zhmotnený výsek času. A čas, ako vieme, plynie. Občas príliš rýchlo.
Ľubo Stacho je fotografom a pedagógom, ktorý tieto zdanlivo banálne tvrdenia od 80. rokov systematicky uplatňuje vo svojej tvorbe. A to tým najortodoxnejším spôsobom, dvojicami (ne)súvisiacich fotografií. Slovo diptych pochádza z gréckeho diptychon a znamená to, čo je zložené na dvoje. Teda aj dvojdielne umelecké dielo, v stredoveku dvojkrídlový, obyčajne prenosný oltárny obraz bez pevnej strednej časti; v dávnej antike dvojdielne skladacie tabuľky z dreva, z kovu či zo slonoviny. Stachove diptychy sú cenné najmä tým, že podporujú, v dobrom slova zmysle provokujú našu imagináciu. A často pritom platí paradox, že každá z dvoch fotografií je sama osebe popisná, no vo väzbe na svoju „dvojičku“ dielu autor prepožičia dar čohosi záhadného až mystického. Nejde iba o povestné Stachovo jabĺčko – najprv zrelé, neskôr vyschnuté. Celá jeho tvorba je založená na čomsi iba tušenom, čo sa nachádza kdesi medzi. Medzi diptychom. Buď je to plynúci čas, alebo je to autorov koncept skladania motívov súvisiacich kompozíciou (radová zástavba dreveníc a moderných domov), či dokonca komickým až ironickým úškrnom. Pochopiteľne, nie vždy to funguje a dvojica môže pôsobiť násilne až kŕčovito. Príkladom je diptych, tvorený zábermi stolov plných jedla na vernisáži výstavy a rómskej matky pri dojčení, ktorej pomerne odrastené dieťa „žmýka“ prázdny prsník. Fajn, a čo? Máme sa hanbiť, že „my“ sa prežierame a „oni“ hladujú? Je raut čímsi nemorálnym? Iste, Stachove diptychy nám tieto otázka nekladú, je to reč obrazov, teda reč bez slov, no provokujú ich v nás. Akokoľvek, tým sú cenné.
Stachova najnovšia kniha Moja krajina, diptychy 2000 – 2010 pozostáva z troch dlhodobých cyklov. Prvým je Slovensko, tajomná a mystická krajina 2000 – 2007, druhým Dva domy jedného pána 2008 – 2010 a tretím O domoch 2000 – 2010. Táto kniha pomerne zreteľne ukazuje možnosti aj hranice fotografického diptychu. Zatiaľ čo prvý cyklus pôsobí občas prvoplánovo, aj keď ide o spojenie mnohovýznamových fotografií (napríklad diptych siamských dvojičiek ovčích mláďat a podobne „zrastených“ mladíkov ležiacich v tráve chrbtom k sebe), druhý cyklus je silný presne opakom – spojením dvojíc kresťanských chrámov a synagóg v rôznych slovenských mestách vzniká neopísateľné napätie, zmes ľútosti, hnevu, pobúrenia až rezignácie. Synagógy premenené na „prázdnu škrupinu“, ako píše v knihe predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave Peter Salner aj v stave vyprázdnenosti „dokážu verejnosti ponúknuť rôzne duchovné, zábavné či ekonomické služby“. Mimoriadna sila Stachovho dokumentu v jeho priezračne čistej podobe (exteriéry a interiéry svätostánkov) spočíva v tom, že bez akýchkoľvek nadbytočných pomôcok a formálnych ozvláštnení ponúka na jednej strane obradnú bohatosť (kresťanské chrámy) a hneď vedľa, v tom istom meste spustnutosť synagógy, v lepšom prípade prerobenej na sklad (Trstená, Prešov) či telocvičňu (Moldava nad Bodvou, Zlaté Moravce), v horšom totálne sa rozpadávajúcej (Sekule). Ľubo Stacho sa systematicky venuje príbehom zdecimovanej židovskej komunity. Podobne ako nemecký filozof Carl Jaspers aj on kladie otázku viny. Nielen minulej, aj súčasnej. Naliehavo, obrazom zloženom z dvoch obrazov. Áno, sú to stále dve Slovenská, ktoré koexistujú akoby pomimo seba. Slovensko duchovné a materiálne, Slovensko vybavené pamäťou a Slovensko s vyoperovanou pamäťou. Ľubo Stacho: Moja krajina, diptychy 2000 – 2010, Kniha Zlín.
Ľubo Stacho je fotografom a pedagógom, ktorý tieto zdanlivo banálne tvrdenia od 80. rokov systematicky uplatňuje vo svojej tvorbe. A to tým najortodoxnejším spôsobom, dvojicami (ne)súvisiacich fotografií. Slovo diptych pochádza z gréckeho diptychon a znamená to, čo je zložené na dvoje. Teda aj dvojdielne umelecké dielo, v stredoveku dvojkrídlový, obyčajne prenosný oltárny obraz bez pevnej strednej časti; v dávnej antike dvojdielne skladacie tabuľky z dreva, z kovu či zo slonoviny. Stachove diptychy sú cenné najmä tým, že podporujú, v dobrom slova zmysle provokujú našu imagináciu. A často pritom platí paradox, že každá z dvoch fotografií je sama osebe popisná, no vo väzbe na svoju „dvojičku“ dielu autor prepožičia dar čohosi záhadného až mystického. Nejde iba o povestné Stachovo jabĺčko – najprv zrelé, neskôr vyschnuté. Celá jeho tvorba je založená na čomsi iba tušenom, čo sa nachádza kdesi medzi. Medzi diptychom. Buď je to plynúci čas, alebo je to autorov koncept skladania motívov súvisiacich kompozíciou (radová zástavba dreveníc a moderných domov), či dokonca komickým až ironickým úškrnom. Pochopiteľne, nie vždy to funguje a dvojica môže pôsobiť násilne až kŕčovito. Príkladom je diptych, tvorený zábermi stolov plných jedla na vernisáži výstavy a rómskej matky pri dojčení, ktorej pomerne odrastené dieťa „žmýka“ prázdny prsník. Fajn, a čo? Máme sa hanbiť, že „my“ sa prežierame a „oni“ hladujú? Je raut čímsi nemorálnym? Iste, Stachove diptychy nám tieto otázka nekladú, je to reč obrazov, teda reč bez slov, no provokujú ich v nás. Akokoľvek, tým sú cenné.
Stachova najnovšia kniha Moja krajina, diptychy 2000 – 2010 pozostáva z troch dlhodobých cyklov. Prvým je Slovensko, tajomná a mystická krajina 2000 – 2007, druhým Dva domy jedného pána 2008 – 2010 a tretím O domoch 2000 – 2010. Táto kniha pomerne zreteľne ukazuje možnosti aj hranice fotografického diptychu. Zatiaľ čo prvý cyklus pôsobí občas prvoplánovo, aj keď ide o spojenie mnohovýznamových fotografií (napríklad diptych siamských dvojičiek ovčích mláďat a podobne „zrastených“ mladíkov ležiacich v tráve chrbtom k sebe), druhý cyklus je silný presne opakom – spojením dvojíc kresťanských chrámov a synagóg v rôznych slovenských mestách vzniká neopísateľné napätie, zmes ľútosti, hnevu, pobúrenia až rezignácie. Synagógy premenené na „prázdnu škrupinu“, ako píše v knihe predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave Peter Salner aj v stave vyprázdnenosti „dokážu verejnosti ponúknuť rôzne duchovné, zábavné či ekonomické služby“. Mimoriadna sila Stachovho dokumentu v jeho priezračne čistej podobe (exteriéry a interiéry svätostánkov) spočíva v tom, že bez akýchkoľvek nadbytočných pomôcok a formálnych ozvláštnení ponúka na jednej strane obradnú bohatosť (kresťanské chrámy) a hneď vedľa, v tom istom meste spustnutosť synagógy, v lepšom prípade prerobenej na sklad (Trstená, Prešov) či telocvičňu (Moldava nad Bodvou, Zlaté Moravce), v horšom totálne sa rozpadávajúcej (Sekule). Ľubo Stacho sa systematicky venuje príbehom zdecimovanej židovskej komunity. Podobne ako nemecký filozof Carl Jaspers aj on kladie otázku viny. Nielen minulej, aj súčasnej. Naliehavo, obrazom zloženom z dvoch obrazov. Áno, sú to stále dve Slovenská, ktoré koexistujú akoby pomimo seba. Slovensko duchovné a materiálne, Slovensko vybavené pamäťou a Slovensko s vyoperovanou pamäťou. Ľubo Stacho: Moja krajina, diptychy 2000 – 2010, Kniha Zlín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.