Chrámu so šiestimi vežami, jednou z dominánt dočasného Black Rock City v nevadskej púšti. Nad rôznorodým davom, ktorý sa tu týždeň zabával, stretával, tvoril umenie alebo len normálne pomáhal, akoby sa v rozvírenom prachu vírili aj myšlienky o tých siedmich neuveriteľných dňoch. Keď vzplanie prvá z veží, akoby dav vzdychol spolu s ňou. Chrám je celý z dreva a jeho steny ešte pred chvíľou zdobili texty ľudí. Len zopár slov alebo aj dlhé vyznania, spomienky, želania. Priateľom, rodičom, deťom, učiteľom i láskam. Myslím na to, ako v plameňoch mizne zopár mien, ktoré som tam napísal čiernou fixkou. „Spomienky na teba nikdy nezhoria,“ hovorí jeden z odkazov na stene Chrámu. Aj keď bol určite adresovaný konkrétnej blízkej osobe, akoby vyjadroval pocity všetkých návštevníkov po tomto silnom zážitku. Lebo o niekoľko hodín sa už z areálu plazí niekoľkokilometrový vysvietený had z áut a karavanov, von z púšte, smerom do „normálneho sveta“. .vďaka Marian
Festival Burning Man oslavoval tento rok 25. narodeniny. Keď v roku 1986 Larry Harvey poprosil svojho kamaráta stolára, aby preňho vyrobil 2,5 metra vysokú ľudskú postavu, ktorú potom s niekoľkými priateľmi zapálili na pláži Baker Beach v San Franciscu, určite netušil, akú vášeň bude zapaľovanie stále rovnakej, no aj čoraz väčšej drevenej sochy (naposledy mala vyše 15 metrov) vyvolávať. Každým rokom pribúdalo nadšencov a párty sa postupne stávala miestnym kultom. Dodnes je záhadou, prečo vlastne Larry „Mana“ spálil. Jedna teória hovorí, že tak pálil spomienky na svoju nešťastnú lásku, ďalšie, že Man je sám Larry, jeho srdce, expriateľka, nový frajer expriateľky, ale napríklad aj vyjadrenie úcty k svojmu otcovi, stolárovi. Larry sa pri otázkach o príčine vždy len usmieva. „Je to jednoduché, bol to len prejav môjho sebavyjadrenia,“ hovorí .
Nenápadný chlapík v tmavej košeli, slnečných okuliaroch a typickom stetsone je dnes legendou, no jemu akoby to bolo jedno. Mali sme tú česť, že sme sa s Larrym stretli osobne. Na „svoj“ festival sa pozerá s lakonickým úsmevom, sála z neho nadhľad a spokojnosť. „Som rád, že ste sa tu cítili dobre,“ hovorí nám Larry pri rozlúčke. A po tom, ako mu nadšene opisujeme svoje pocity z jeho festivalu a skromne mu porozprávame o tom našom, s typicky spokojným úsmevom prijíma naše pozvanie na Slovensko. Hádam to vyjde... Sľúbila nám to aj Marian Goodellová, jedna zo šiestich členov najužšieho organizačného tímu. Práve vďaka nej sme do Nevady cestovali, Marian tento rok navštívila Bažant Pohodu a na oplátku nás pozvala do Black Rock City. „Toto sú moji Slováci,“ predstavovala nás všetkým svojim kamarátom. Vďaka nej sme videli Burning Mana aj zvnútra, spoznali sme mnohých úžasných ľudí, videli neuveriteľne krásne veci, zažili horúce dni a aj napriek chladu ešte horúcejšie noci. „Nepodávaj mi ruku, objím ma,“ naučili sme sa hovoriť pri stretnutiach a zoznamovaniach. Marian, ešte raz ďakujeme. .už nie som panic
Kto ide do Nevady prvý raz, nevie, čo môže čakať. Prvé pravidlo znie – prečítať si Sprievodcu na prežitie na stránke festivalu. „Púšť je miesto na hony vzdialené od toho, na čo je väčšina z nás zvyknutá. Riadi sa fyzikálnymi zákonmi, ktoré nemožno ignorovať. Ste zodpovední za vlastné prežitie, bezpečnosť a pohodlie,“ píše sa v ňom hneď na úvod. A potom samé rady. Do púšte si totiž treba vziať všetko so sebou, v Black Rock City sa nepredáva nič – okrem kávy, citronády a ľadu. Treba myslieť na všetko – od vody cez pivo, jedlo, lieky, opaľovacie krémy s tým najvyšším faktorom až po ocot do vody, v ktorej si treba umývať nohy. Miestny piesok obsahuje alkaloidy a môže vám totálne zničiť kožu. Alebo okuliare a masku proti prachu. Všetko. A aj vrecia. Jedno zo základných pravidiel totiž znie – Nenechajte tu žiadny odpad! Bolo nádherné sledovať, ako to naozaj funguje. Každý si zbieral svoje fľaše, papier aj iný odpad, fajčiari si špaky schovávali do malých škatuliek alebo len tak, do vreciek na nohaviciach a potom ich presýpali do odpadu. Keď ste zbadali na zemi nejaký papierik, nedalo vám to a zdvihli ste ho. Mimochodom, areál je obkolesený len asi polmetrovým plôtikom – nechráni festival pred neželanými návštevníkmi, ale púšť pred naviatymi odpadkami, ktoré sem tam odfúkne vietor...
Po celonočnej ceste zo San Francisca sa zastavujeme v dedinke Empire, predposlednej pred púšťou. Vystúpime z klimatizovaného auta a horúčava nás úplne ovalí, rozpálený vzduch stojí a akoby sa cezeň nedalo ani prejsť. Aj keď máme plný kufor všetkého potrebného, dokupujeme vodu a ďalšie veci. Posledná dedinka sa volá Gerlach, z čoho sa tešíme, no pri neskorom obede v miestnom podniku U Bruna aj tak cítime zovreté žalúdky. Chytá nás akási panika, vôbec netušíme, kam ideme a čo nás vlastne čaká. V kolóne áut potom odbočíme do púšte, a aj keď ideme pomaly, prach a piesok víria tak, že vidno len na niekoľko metrov. „Vypni klímu, nech sem nejde žiadny prach,“ úzkostlivo si strážime čistotu v aute. Zatvárame okná a vyplašene cez ne pozeráme. Prichádzame k prvej kontrole, ukazujeme lístky, druhá prezrie obsah nášho kufra, spokojne si pozrie najmä takmer 200 litrov vody. Tretia sa nás pýta, či sme tu už boli. Po zápornej odpovedi musíme vystúpiť. „Ľahnúť na chrbát,“ dáva nám pokyny štvorica na bráne. „A teraz robte anjelikov!“ Kýveme rukami a nohami, a to isté nás čaká ležiac na bruchu. „Už nie som panic!“ kričíme vzápätí na plné hrdlo a udierame tyčou po železnom zvone. Sme totálne siví, špinaví, zaprášení, dokonca aj nos mám šedý, tak poctivo som sa váľal v prachu, ale až teraz sa cítime dobre. Stres zrazu opadol. Lepšie privítanie si ani nemôžeme želať. „Vitajte doma,“ kričia a objímajú nás. .kde si?
Púšť pulzuje ako farebný, divoký, stále sa meniaci organizmus. Nielen tým, že sa po nej neustále preháňajú fun cars, teda upravené automobily rôznych tvarov – magnetofón, lode, zvieratá, kozmické postavy alebo len šialené objekty na kolesách, sú vysvietené, často so soundsystémom na palube (ale videli sme aj živú kapelu). Stovky cyklistov sa presúvajú z miesta na miesto, po celom obrovskom priestore medzi atrakciami, sochami a najmä rôznymi inštaláciami, pri ktorých sa často využíva oheň. Dá sa tu tancovať na kolieskových korčuliach, vyskúšať asi desaťmetrovú hojdačku, nechať sa zatvoriť do rozhojdanej kocky, zvnútra obloženej zrkadlami, zahrať si hokejbal, vyskúšať lanovú dráhu, zažiť koncerty (naším prvým bolo vystúpenie opernej speváčky), DJ sety, zastaviť sa v bare, kde vám nalejú zadarmo. Rozdávate pri tom vlastné veci, jabĺčka, cigarety, ale napríklad aj bofy, ktoré sú tu naozaj praktickým módnym doplnkom.
Bicyklujeme sa bez nejakého plánu, každý deň, každú noc a ani v jednom momente akoby nebolo Black Rock City rovnaké. Všetko sa mení, dýcha, tancuje. Vysvietené umelecké diela, horiace inštalácie, divoká hudba na jednej strane, na druhej – ďalej v púšti – zase len ticho. A zrazu naďabíme na tri osamelé a jemne svietiace kvety. A potom cintorín všetkých predchádzajúcich Burning Manov. Alebo nápis LOVE, na „elku“ sa pod spacákom túli párik burnerov. Pomaly sa rozodnieva a bicyklujeme sa ešte ďalej do púšte. Vítame slnko. Nie je to vítanie ako na trenčianskom letisku, s muzikou a množstvom ľudí, ale je rovnako silné. Sme tu sami, všade ticho. Po chladivej noci slnko krásne zohrieva. Pomaly sa vraciame späť a už z diaľky vidíme farebné písmená. Tu je G, tam T, obďaleč A, E, Y, H a ďalšie. Akoby nedávali zmysel. Keď sa však človek pozrie zo správneho uhla, nájde odpovede. Alebo otázky. Jedna z nich je: Were you are? Kde si?
Mesto má tvar písmena C, v jeho strede stojí obrovská postava Mana na ešte väčšom podstavci. Stred. Orientačný bod žiariaci do tmy. Centrum areálu i myšlienky. V sobotu zhorí do tla s kulisou najneuveriteľnejšieho ohňostroja, aký sme kedykoľvek predtým videli. S kulisou aplauzu, tanca, prípitkov a objatí. S pocitom radosti pri pochopení, že všetko na svete je pominuteľné... .svetlonosi
„Vieš, to je ako rozprávať o orgazme niekomu, kto ho nikdy nezažil,“ hovorí mi Bill. „Never nikomu, kto hovorí o Burning Manovi a nezažil ho.“ Vraj je to akcia hipisákov, excentrikov, nudistov. Áno, sú tam, ale nie je to o nich. Sú tam, lebo sú súčasťou sveta a dotvárajú nekonečný kolorit farieb, tvarov i tvárí, bláznivú všehochuť človečiny a umenia, umenia a človečiny. Vidíte nahých ľudí s piercingom na tých najnemožnejších miestach, ale aj ľudí v teplých kožuchoch. Slušákov v bledých košeliach (ako my...) i masky všetkých druhov. Dievčiny v ružových legínach aj potetovaných tvrďákov vo vybíjaných kožených vestách, ktorí každý večer organizujú v Thunderdome bitky, kde sa dvojice mlátia mäkkými obuškami, visiac pri tom na lanách à la kinohit Mad Max. „To sú zlatí ľudia,“ hovorím ich šéfovi Mattovi po tom, ako nás previedli po púšti. Matt sa tvári ako drsniak, má však veľké srdce a zmysel pre humor. „Sú. Ale prosím ťa, nikomu to nehovor...“ položí prst na ústa a pozýva ma do ringu. „Mario, poď sa biť!“ vyzýva ma pri každom stretnutí a smeje sa. Dobre vie, že „fight“ nie je moja šálka kávy.
Všetkých tu spája spolupatričnosť a snaha o radikálne sebavyjadrenie, snaha o prežitie v týchto nehostinných podmienkach. Ak niečo nemáte, buďte si istí, že vám to niekto dá, požičia, vymení. A hocikedy pomôže, veď väčšinu prác na festivale robia dobrovoľníci. Práve oni vítajú návštevníkov na bránach, oni pracujú v jedinej „platenej“ kaviarni, strážia perimeter, čistia areál. Alebo nosia svetlo. „Vy sa na vašom festivale snažíte o ľudí absolútne postarať, my to robíme naopak – tu sa musí každý postarať nielen sám o seba, ale aj o druhých,“ hovorí Marian. „Ale jedno máme spoločné – aj vy, aj my robíme dôležitú vec pre našu spoločnosť.“
A tak sa prihlásime za nosičov svetla. Tri hlavné ulice sú každú noc osvietené petrolejkami a tie sa každý večer vešajú na stĺpy v rituále nosenia a zapaľovania svetla. Iluminácia, oslava, navigácia. Najskôr hodinu čistíme a plníme petrolejky, potom nám dvanásť lámp naložia na dlhú tyč a tú nesieme cez areál. Je to fuška, no ľudia na nás kriča, zdravia, ďakujú. A keď roznesieme všetky lampy, pozývajú nás na drink. Chrbty nás bolia, ruky sú strnulé, nohy ťažké, ale nedá sa neusmievať.
Aj to je Burning Man. Festival, čo nie je festivalom. Sedem dní, keď sa vyprahnutá púšť zmení na svet umenia, keď z ničoho vyrastie komunita farieb. Keď sme si pred odchodom do Nevady študovali všetky možné materiály, nevedeli sme si Burning Mana predstaviť. A keď sme ho zažili, len ťažko sa opisuje... Ale jedno je ľahké – chceme sa tam vrátiť. Autor je organizátor festivalu Bažant pohoda.
Festival Burning Man oslavoval tento rok 25. narodeniny. Keď v roku 1986 Larry Harvey poprosil svojho kamaráta stolára, aby preňho vyrobil 2,5 metra vysokú ľudskú postavu, ktorú potom s niekoľkými priateľmi zapálili na pláži Baker Beach v San Franciscu, určite netušil, akú vášeň bude zapaľovanie stále rovnakej, no aj čoraz väčšej drevenej sochy (naposledy mala vyše 15 metrov) vyvolávať. Každým rokom pribúdalo nadšencov a párty sa postupne stávala miestnym kultom. Dodnes je záhadou, prečo vlastne Larry „Mana“ spálil. Jedna teória hovorí, že tak pálil spomienky na svoju nešťastnú lásku, ďalšie, že Man je sám Larry, jeho srdce, expriateľka, nový frajer expriateľky, ale napríklad aj vyjadrenie úcty k svojmu otcovi, stolárovi. Larry sa pri otázkach o príčine vždy len usmieva. „Je to jednoduché, bol to len prejav môjho sebavyjadrenia,“ hovorí .
Nenápadný chlapík v tmavej košeli, slnečných okuliaroch a typickom stetsone je dnes legendou, no jemu akoby to bolo jedno. Mali sme tú česť, že sme sa s Larrym stretli osobne. Na „svoj“ festival sa pozerá s lakonickým úsmevom, sála z neho nadhľad a spokojnosť. „Som rád, že ste sa tu cítili dobre,“ hovorí nám Larry pri rozlúčke. A po tom, ako mu nadšene opisujeme svoje pocity z jeho festivalu a skromne mu porozprávame o tom našom, s typicky spokojným úsmevom prijíma naše pozvanie na Slovensko. Hádam to vyjde... Sľúbila nám to aj Marian Goodellová, jedna zo šiestich členov najužšieho organizačného tímu. Práve vďaka nej sme do Nevady cestovali, Marian tento rok navštívila Bažant Pohodu a na oplátku nás pozvala do Black Rock City. „Toto sú moji Slováci,“ predstavovala nás všetkým svojim kamarátom. Vďaka nej sme videli Burning Mana aj zvnútra, spoznali sme mnohých úžasných ľudí, videli neuveriteľne krásne veci, zažili horúce dni a aj napriek chladu ešte horúcejšie noci. „Nepodávaj mi ruku, objím ma,“ naučili sme sa hovoriť pri stretnutiach a zoznamovaniach. Marian, ešte raz ďakujeme. .už nie som panic
Kto ide do Nevady prvý raz, nevie, čo môže čakať. Prvé pravidlo znie – prečítať si Sprievodcu na prežitie na stránke festivalu. „Púšť je miesto na hony vzdialené od toho, na čo je väčšina z nás zvyknutá. Riadi sa fyzikálnymi zákonmi, ktoré nemožno ignorovať. Ste zodpovední za vlastné prežitie, bezpečnosť a pohodlie,“ píše sa v ňom hneď na úvod. A potom samé rady. Do púšte si totiž treba vziať všetko so sebou, v Black Rock City sa nepredáva nič – okrem kávy, citronády a ľadu. Treba myslieť na všetko – od vody cez pivo, jedlo, lieky, opaľovacie krémy s tým najvyšším faktorom až po ocot do vody, v ktorej si treba umývať nohy. Miestny piesok obsahuje alkaloidy a môže vám totálne zničiť kožu. Alebo okuliare a masku proti prachu. Všetko. A aj vrecia. Jedno zo základných pravidiel totiž znie – Nenechajte tu žiadny odpad! Bolo nádherné sledovať, ako to naozaj funguje. Každý si zbieral svoje fľaše, papier aj iný odpad, fajčiari si špaky schovávali do malých škatuliek alebo len tak, do vreciek na nohaviciach a potom ich presýpali do odpadu. Keď ste zbadali na zemi nejaký papierik, nedalo vám to a zdvihli ste ho. Mimochodom, areál je obkolesený len asi polmetrovým plôtikom – nechráni festival pred neželanými návštevníkmi, ale púšť pred naviatymi odpadkami, ktoré sem tam odfúkne vietor...
Po celonočnej ceste zo San Francisca sa zastavujeme v dedinke Empire, predposlednej pred púšťou. Vystúpime z klimatizovaného auta a horúčava nás úplne ovalí, rozpálený vzduch stojí a akoby sa cezeň nedalo ani prejsť. Aj keď máme plný kufor všetkého potrebného, dokupujeme vodu a ďalšie veci. Posledná dedinka sa volá Gerlach, z čoho sa tešíme, no pri neskorom obede v miestnom podniku U Bruna aj tak cítime zovreté žalúdky. Chytá nás akási panika, vôbec netušíme, kam ideme a čo nás vlastne čaká. V kolóne áut potom odbočíme do púšte, a aj keď ideme pomaly, prach a piesok víria tak, že vidno len na niekoľko metrov. „Vypni klímu, nech sem nejde žiadny prach,“ úzkostlivo si strážime čistotu v aute. Zatvárame okná a vyplašene cez ne pozeráme. Prichádzame k prvej kontrole, ukazujeme lístky, druhá prezrie obsah nášho kufra, spokojne si pozrie najmä takmer 200 litrov vody. Tretia sa nás pýta, či sme tu už boli. Po zápornej odpovedi musíme vystúpiť. „Ľahnúť na chrbát,“ dáva nám pokyny štvorica na bráne. „A teraz robte anjelikov!“ Kýveme rukami a nohami, a to isté nás čaká ležiac na bruchu. „Už nie som panic!“ kričíme vzápätí na plné hrdlo a udierame tyčou po železnom zvone. Sme totálne siví, špinaví, zaprášení, dokonca aj nos mám šedý, tak poctivo som sa váľal v prachu, ale až teraz sa cítime dobre. Stres zrazu opadol. Lepšie privítanie si ani nemôžeme želať. „Vitajte doma,“ kričia a objímajú nás. .kde si?
Púšť pulzuje ako farebný, divoký, stále sa meniaci organizmus. Nielen tým, že sa po nej neustále preháňajú fun cars, teda upravené automobily rôznych tvarov – magnetofón, lode, zvieratá, kozmické postavy alebo len šialené objekty na kolesách, sú vysvietené, často so soundsystémom na palube (ale videli sme aj živú kapelu). Stovky cyklistov sa presúvajú z miesta na miesto, po celom obrovskom priestore medzi atrakciami, sochami a najmä rôznymi inštaláciami, pri ktorých sa často využíva oheň. Dá sa tu tancovať na kolieskových korčuliach, vyskúšať asi desaťmetrovú hojdačku, nechať sa zatvoriť do rozhojdanej kocky, zvnútra obloženej zrkadlami, zahrať si hokejbal, vyskúšať lanovú dráhu, zažiť koncerty (naším prvým bolo vystúpenie opernej speváčky), DJ sety, zastaviť sa v bare, kde vám nalejú zadarmo. Rozdávate pri tom vlastné veci, jabĺčka, cigarety, ale napríklad aj bofy, ktoré sú tu naozaj praktickým módnym doplnkom.
Bicyklujeme sa bez nejakého plánu, každý deň, každú noc a ani v jednom momente akoby nebolo Black Rock City rovnaké. Všetko sa mení, dýcha, tancuje. Vysvietené umelecké diela, horiace inštalácie, divoká hudba na jednej strane, na druhej – ďalej v púšti – zase len ticho. A zrazu naďabíme na tri osamelé a jemne svietiace kvety. A potom cintorín všetkých predchádzajúcich Burning Manov. Alebo nápis LOVE, na „elku“ sa pod spacákom túli párik burnerov. Pomaly sa rozodnieva a bicyklujeme sa ešte ďalej do púšte. Vítame slnko. Nie je to vítanie ako na trenčianskom letisku, s muzikou a množstvom ľudí, ale je rovnako silné. Sme tu sami, všade ticho. Po chladivej noci slnko krásne zohrieva. Pomaly sa vraciame späť a už z diaľky vidíme farebné písmená. Tu je G, tam T, obďaleč A, E, Y, H a ďalšie. Akoby nedávali zmysel. Keď sa však človek pozrie zo správneho uhla, nájde odpovede. Alebo otázky. Jedna z nich je: Were you are? Kde si?
Mesto má tvar písmena C, v jeho strede stojí obrovská postava Mana na ešte väčšom podstavci. Stred. Orientačný bod žiariaci do tmy. Centrum areálu i myšlienky. V sobotu zhorí do tla s kulisou najneuveriteľnejšieho ohňostroja, aký sme kedykoľvek predtým videli. S kulisou aplauzu, tanca, prípitkov a objatí. S pocitom radosti pri pochopení, že všetko na svete je pominuteľné... .svetlonosi
„Vieš, to je ako rozprávať o orgazme niekomu, kto ho nikdy nezažil,“ hovorí mi Bill. „Never nikomu, kto hovorí o Burning Manovi a nezažil ho.“ Vraj je to akcia hipisákov, excentrikov, nudistov. Áno, sú tam, ale nie je to o nich. Sú tam, lebo sú súčasťou sveta a dotvárajú nekonečný kolorit farieb, tvarov i tvárí, bláznivú všehochuť človečiny a umenia, umenia a človečiny. Vidíte nahých ľudí s piercingom na tých najnemožnejších miestach, ale aj ľudí v teplých kožuchoch. Slušákov v bledých košeliach (ako my...) i masky všetkých druhov. Dievčiny v ružových legínach aj potetovaných tvrďákov vo vybíjaných kožených vestách, ktorí každý večer organizujú v Thunderdome bitky, kde sa dvojice mlátia mäkkými obuškami, visiac pri tom na lanách à la kinohit Mad Max. „To sú zlatí ľudia,“ hovorím ich šéfovi Mattovi po tom, ako nás previedli po púšti. Matt sa tvári ako drsniak, má však veľké srdce a zmysel pre humor. „Sú. Ale prosím ťa, nikomu to nehovor...“ položí prst na ústa a pozýva ma do ringu. „Mario, poď sa biť!“ vyzýva ma pri každom stretnutí a smeje sa. Dobre vie, že „fight“ nie je moja šálka kávy.
Všetkých tu spája spolupatričnosť a snaha o radikálne sebavyjadrenie, snaha o prežitie v týchto nehostinných podmienkach. Ak niečo nemáte, buďte si istí, že vám to niekto dá, požičia, vymení. A hocikedy pomôže, veď väčšinu prác na festivale robia dobrovoľníci. Práve oni vítajú návštevníkov na bránach, oni pracujú v jedinej „platenej“ kaviarni, strážia perimeter, čistia areál. Alebo nosia svetlo. „Vy sa na vašom festivale snažíte o ľudí absolútne postarať, my to robíme naopak – tu sa musí každý postarať nielen sám o seba, ale aj o druhých,“ hovorí Marian. „Ale jedno máme spoločné – aj vy, aj my robíme dôležitú vec pre našu spoločnosť.“
A tak sa prihlásime za nosičov svetla. Tri hlavné ulice sú každú noc osvietené petrolejkami a tie sa každý večer vešajú na stĺpy v rituále nosenia a zapaľovania svetla. Iluminácia, oslava, navigácia. Najskôr hodinu čistíme a plníme petrolejky, potom nám dvanásť lámp naložia na dlhú tyč a tú nesieme cez areál. Je to fuška, no ľudia na nás kriča, zdravia, ďakujú. A keď roznesieme všetky lampy, pozývajú nás na drink. Chrbty nás bolia, ruky sú strnulé, nohy ťažké, ale nedá sa neusmievať.
Aj to je Burning Man. Festival, čo nie je festivalom. Sedem dní, keď sa vyprahnutá púšť zmení na svet umenia, keď z ničoho vyrastie komunita farieb. Keď sme si pred odchodom do Nevady študovali všetky možné materiály, nevedeli sme si Burning Mana predstaviť. A keď sme ho zažili, len ťažko sa opisuje... Ale jedno je ľahké – chceme sa tam vrátiť. Autor je organizátor festivalu Bažant pohoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.