Koncom tohto roka by mal Ústavný súd konečne rozhodnúť v najhorúcejšej kauze, akú kedy mal na stole. Verdikt nad interrupciami tak padne v čase, keď uplynie 50 rokov od ich uzákonenia v bývalom Československu.
Písal sa rok 1957 a na decembrovej schôdzi československého Národného zhromaždenia bol pokoj. Poslanci najskôr jednohlasne schválili vyhlásenie k moskovskému Manifestu mieru a následne poslankyňa Šťastná podala správu k vládnemu návrhu zákona o umelom prerušení tehotenstva. Poukázala na to, že kriminálne potraty spôsobujú ročne smrť 40 až 50 žien a ubezpečila poslancov, že potratový zákon nepovedie k poklesu populácie. Pripomenula, že ako prvý povolil interrupcie Sovietsky zväz v roku 1920 a že nový zákon zodpovedá tradícii československých komunistov, ktorí už v prvej republike chceli presadiť zákon podľa sovietskeho vzoru. Slovám Šťastnej, že „socialistická spoločnosť vytvára novú, vyššiu socialistickú morálku a (...) neustále organizuje boj proti prežitkom a predsudkom vo vedomí a konaní ľudí“ už nikto neprotirečil. V rozprave k závažnému zákonu vystúpili len dvaja poslanci s podpornými stanoviskami a návrh jednomyseľne prešiel.
.prispôsobenie
Čo si o novom zákone, ktorý preklasifikoval dovtedy ilegálne potraty za istých podmienok na zdravotnícky úkon, myslelo obyvateľstvo, či ho väčšinovo podporovalo, alebo bolo proti, sa spätne nedá zistiť – prieskumy verejnej mienky si vedúca strana spoločnosti neobjednávala. Z dát sa dá usúdiť, že spoločnosť sa novému zákonu rýchlo prispôsobila: v roku 1958 bolo vykonaných okolo 12-tisíc umelých potratov, o tri roky neskôr už dvojnásobok.
Súdruhov zrejme vývoj zaskočil, preto v roku 1962 zriadili interrupčné komisie, ktoré mali posudzovať oprávnenosť žiadostí (drvivej väčšine však vyhoveli) a ustanovil poplatok za umelý potrat v sume 200 až 500 Kčs. Na nový podnet prišla okamžitá reakcia: potratov bolo v roku 1963 o takmer 5-tisíc menej, ale opäť začali stúpať.
A čo si o novom zákroku mysleli sami gynekológovia? „V tom čase som robil na klinike v Košiciach, neskôr som pôsobil v Pezinku,“ hovorí 84-ročný Milan Pospíšil, ktorý robil gynekológa od roku 1953. „Väčšina sa tomu prispôsobila, a mnohí boli aj radi, že už nemusia analyzovať kriminálne aborty z ich rajóna. Odrazu tu bol zákon, za ktorého výkon neniesli zodpovednosť. Keď žena povedala, že chce potrat, museli jej to zabezpečiť.“ Pospíšil hovorí o šťastí, že on sám počas svojej praxe nebol nútený do potratov: „Boli aj kolegovia, ktorí preto museli zanechať povolanie. Robil som na klinike sekundára a pritom som bol riaditeľom zdravotníckej školy, takže som sa z tých zákrokov mal ako vyvliecť.“ Bývalý minister zdravotníctva a gynekológ Roman Kováč (viac s ním v rozhovore) ponúka inú skúsenosť: „Od môjho otca, ktorý bol vtedy lekárom, viem, že gynekológovia boli zväčša proti legalizácii a chápali to čisto ako rozhodnutie politikov, ktorí išli podľa hesla „ZSSR – náš vzor“.
.antikoncepcia aj potrat
V každom prípade platí, že Československo sa spolu s ďalšími komunistickými krajinami v 50. rokoch zaradilo k pionierom novej interrupčnej legislatívy, ktorú v 60. a 70. rokoch – po búrlivých verejných polemikách a konfliktoch ľavice s konzervatívcami – postupne prijímali za svoju aj krajiny demokratického Západu, napríklad Francúzi v roku 1975, Holanďania dokonca ešte neskôr. Na Slovensku v tom období končilo potratmi 27 až 31 percent tehotenstiev. Najčastejšie podstupovali zákrok vydaté ženy s dvoma, tromi až viacerými deťmi. Paradoxom je, že masívny nárast používania antikoncepcie v 70. rokoch mal veľmi malý, ak vôbec nejaký vplyv na potratovosť. Antikoncepcie bolo čoraz viac a podiel potratov na tehotenstvách ostával zhruba na rovnakej úrovni. Fakt, že umelý potrat sa vnímal viac-menej ako iná forma antikoncepcie, sa prejavil v druhej polovici 80. rokov. A to dosť šokujúcim spôsobom.
.naše päťročnice
Na začiatku bol opäť zákon. V roku 1986 ministerka zdravotníctva Eva Tökölyová pred poslancami Slovenskej národnej rady vyhlásila: „V socialistickej spoločnosti sa plánované rodičovstvo považuje za celospoločenskú záležitosť. Chceme, aby splodenie potomstva nebolo náhodnou a dokonca neželateľnou udalosťou.“ Poslanci potom jednomyseľne, ako inak, schválili nový zákon o umelom prerušení tehotenstva, ktorým sme sa zaradili a dodnes patríme medzi krajiny s najvoľnejšou úpravou interrupcií: zrušili sa interrupčné komisie a žena odvtedy môže do 12. týždňa plodu bez udania akéhokoľvek dôvodu požiadať o potrat. Na rozdiel od roku 1957 sa však pred prijatím zákona zdvihli protesty.
Na oficiálnej úrovni ostali, prirodzene, ukryté v kuloároch medzi súdruhmi. Minister spravodlivosti Ján Pješčak napísal svojmu nadriadenému Petrovi Colotkovi, predsedovi vlády Slovenskej socialistickej republiky (SSR), list, v ktorom vyslovil obavu z vplyvu zákona na populáciu: „Pokiaľ máme vedomosť, v NDR viedla obdobná úprava k stagnácii populácie a v MĽR v uplynulej päťročnici zaznamenali dokonca úbytok obyvateľstva.“ Kým komunista Pješčak sa bál o demografické krivky, skupiny veriacich mali omnoho vážnejšie obavy. Na predsedu vlády Colotku sa obrátilo 6 518 občanov v petícii, v ktorej požiadali vládu, aby stiahla pripravovaný zákon a aj zrušila zákon z roku 1957. Colotka si prečítal okrem iného nasledujúce riadky: „V minulosti barbari zabíjali znehodnotené narodené deti, o čo sme pokročili my, keď si my zabíjame zdravé deti? (...) Dať žene právo rozhodovať o zabití svojho dieťaťa je jej zmrzačením, je drastickým zákonom ohrozujúcim zdravie ženy a jej schopnosť materstva, je proti jej podstate, proti spoločnosti a teda je nezmyselné.“ Zrejme aj pod vplyvom slovenskej petície napísal následne kardinál Tomášek vláde ČSSR list, v ktorom protestoval proti „zabíjaniu detí pred ich narodením“. Pražský arcibiskup neostal iba pri náboženskej argumentácii: „(Vedecké výskumy) preukazujú, že i embryo je už človek, i keď nevyvinutý, rovnako ako dieťa je človek, i keď nedospelý.“ O týchto postojoch širšia verejnosť nevedela, keďže sa šírili v samizdatoch, napokon protipotratoví aktivisti boli pod dohľadom ŠTB.
Na stránkach komunistickej tlače sa vykladal nový zákon v súlade so záujmami strany. Denník Pravda napríklad písal o práve partnerskej dvojice slobodne sa rozhodnúť o počte detí i o časovom odstupe medzi nimi a o potrebe odstrániť administratívne prekážky pre interrupciu.
.potrat ako problém
Tak sa i stalo. No dôsledok nového zákona však musel zmraziť nielen 6 518 signatárov petície, ale aj stranu. Krivka potratov po prijatí liberalizačného zákona prudko stúpla. Na porovnanie: v roku 1988 bolo toľko potratov na požiadanie, koľko detí sa v roku 2002 narodilo, teda asi 50-tisíc. V druhej polovici 80. rokov tak končilo potratmi (väčšinou umelými) vyše 40 percent tehotenstiev. V priebehu piatich rokov po prijatí zákona bolo na požiadanie usmrtených 239 018 nenarodených ľudských životov do 12. týždňa. Zhruba rovnaký počet umelých potratov bol vykonaný v rokoch 1970 až 1978, teda počas deviatich rokov, keď bola mimoriadne vysoká pôrodnosť.
Nový zákon priniesol so sebou aj nový potratový model: mimoriadne vzrástol počet žiadateliek o potrat medzi mladými vydatými ženami (vo veku 20 až 24 rokov).
Naša potratová realita z druhej polovice 80. rokov bola vôbec príznačná pre bývalý komunistický blok. „Ak sa pozriete na štatistiky, zreteľne zbadáte, že na priečkach potratovosti viedli komunistické krajiny. Z toho sa dá usudzovať, že politický režim bol jedným z hlavných faktorov vysokej miery potratov,“ hovorí demograf a štatistik z Matematicko-fyzikálnej fakulty Karol Pastor. Od roku 1992 začal na Slovensku aj v Česku počet umelých potratov klesať nielen v absolútnych hodnotách, ale aj v ich pomere k tehotenstvám. Na rozdiel od Ruska a ďalších postsovietskych krajín. Podľa Pastora je za pozitívnym vývojom viac faktorov: „Významne tomu pomohol fakt, že sa o potratoch začalo verejne hovoriť a začali sa vnímať ako niečo problémové. Samozrejme nato, aby ľudia prešli z potratovej stratégie na antikoncepčnú, musí ich k tomu niečo priviesť. Ak je potrat zadarmo a nie je spojený s veľkými zdravotnými rizikami, žena nebude mať záujem o užívanie chemických prostriedkov, ktoré niečo stoja. A práve v roku 1995, keď sa zaviedli poplatky, začal počet potratov významnejšie klesať. Prevládla totiž antikoncepčná stratégia.“ Vplyv poplatkov na pokles potratovosti potvrdzuje aj porovnanie s Českom, ktoré malo tradične väčší podiel potratov, opačná situácia nastala nakrátko po roku 1992, keď Česi ešte pred nami interrupcie spoplatnili. Zaujímavé je, že potratovosť nesúvisí ani tak s dostupnosťou antikoncepčných prostriedkov, ako práve so zákonmi. Platí úmera: čím reštriktívnejší zákon, tým menej potratov a naopak. Mýtus o určujúcej role antikoncepcie pri poklese potratov u nás šíri Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, ktorá sa druhým dychom zasadzuje za čo najvoľnejšie potratové zákony.
.prečo sprísniť
Naopak, volanie časti spoločnosti po sprísnení podmienok na potrat sa nedá odbiť ako prejav náboženského fundamentalizmu. Tých dôvodov v prospech výrazného obmedzenia interrupcií je viac. Nie je ním ani náprava klesajúcej demografickej krivky. Aj v Poľsku, ktoré má reštriktívny potratový zákon, sa rodí podobne málo detí ako u nás. Problém je v potratoch samotných. Hoci sa označuje za veľký úspech fakt, že sa podarilo znížiť počet potratov za posledných 15 rokov, je to len vec optiky. Z pohľadu 80. rokov, najmä ich druhej polovice, bol ten pokles naozaj zrejmý. Keď sa však súčasný počet potratov preráta na počet tehotenstiev, zistíme, že dosahujeme iba hodnoty 70. rokov. Stále sa končí potratom približne každé štvrté tehotenstvo a väčšia časť nie pre hraničné situácie, akou je ohrozenie života matky, ale na žiadosť bez uvedenia dôvodu. Navyše počet umelých potratov je vyšší, hoci štatisticky nezmerateľný, keďže sa užívajú aj antikoncepčné prostriedky s abortívnym účinkom. Obmedzenie či zákaz potratov do 12. týždňa na žiadosť by zákonite viedlo k menšiemu počtu potratov, čo je dobré pre ženy aj pre jedincov, ktorí by sa takto narodili (samozrejme, nie všetci, mnohí by v rámci prevencie pred tehotenstvom bez možnosti potratu neboli počatí). Samozrejme u tých, ktorým omnoho viac záleží na možnosti voľby matky o živote plodu než na samotnom plode, tento argument nemôže zabrať. Dá sa však rozumne predpokladať, že ani po sprísňujúcom zákone by nebol veľký dôvod na obavy, že by boli ženy v dôsledku početných ilegálnych potratov zvlášť zdravotne ohrozené. Ako hovorí demograf Pastor, „aj keby sme zrazu mali reštriktívny interrupčný zákon, nemuselo by to znamenať veľký počet ilegálnych potratov, keďže ľudia by sa novej norme opäť prispôsobili, pretože vedia svoju pôrodnosť regulovať aj inými spôsobmi“. Ťažko odhadnúť, aký by bol ich počet. V susednom Poľsku, kde si od roku 1993 o potrat nemôžu žiadať ženy z vlastného rozhodnutia, sú odhady počtu ilegálnych potratov a potratovej turistiky divoké. Poľské úrady také čísla neuvádzajú a na údaje, ktorými strieľajú prívrženci či odporcovia legalizovaných potratov sa nedá spoliehať. Keďže by sa nerobili v pokútnych podmienkach ako v 50. rokoch, ale buď načierno v súkromných klinikách, alebo v zahraničí, zdravotné riziká by boli pre ženy, ktoré si zoberú na seba túto zodpovednosť, malé.
.kedy sa začína život?
Omnoho kľúčovejšia než skúmanie dôsledkov tohto zákona je však iná otázka: kedy sa začína život hodný zákonnej ochrany pred zabitím? Alebo inak: kedy sa začína ľudský život?
Prirodzene, ani zástancovia súčasnej úpravy potratov neberú ako pozitívum fakt, že sa toľko tehotenstiev končí drastickou metódou umelého potratu. Berú to často ako zlé riešenie, ale rozhodnutie ženy, na ktoré má právo. To sa však v našom právnom poriadku viaže len na prvých 12. týždňov života ľudského plodu. Obhajcovia potratov v prvom trimestri tvrdia, že slobodná vôľa matky má vyššiu právnu prioritu než právo takéhoto jedinca na život, keďže ten ešte nie je človekom. Český lekár Radim Uzel v knihe Potrat Ano – Ne píše, že do 24. týždňa „ľudský zárodok nemá vôbec žiadnu biologickú štruktúru, vlastnosť či chemickú reakciu, ktorou by sa odlišoval od iných živých objektov živočíšnej či dokonca rastlinnej ríše“. Embryológovia však prichádzajú s inými poznatkami. Viera Pospíšilová z Ústavu histológie a embryológie na Lekárskej fakulte UK vysvetľuje: „Osemtýždňové embryo už má všetky základy orgánov, má ľudskú podobu, má vytvorenú tvár, nos, uši. Niektoré orgány sú dokonalejšie, napríklad srdce v ôsmom týždni je už veľmi dobre vyvinuté. Iné orgány, ako pľúca či oblička, ktoré embryo nepotrebuje, sú síce založené, ale vyvíjajú sa neskôr, keďže všetko zabezpečuje matka. Obdobie medzi piatym a ôsmym týždňom je vôbec veľmi dramatické, všetko veľmi rýchlo rastie a veľmi rýchlo sa delia bunky.“ Pospíšilová dopĺňa, že nerozumie, prečo u nás časová hranica „práva na život“ pripadla na 12. týždeň. „Nevidím tam hranicu, o nijakom orgáne sa nedá povedať, že by sa v 12. týždni dialo niečo zásadné. Zrejme to súvisí s gynekologickým členením tehotenstva na tri trimestre. Kedysi sa hovorilo, že embryo je do dvanásteho týždňa, ako je hranica na interrupcie. Dnes už vieme, že embryo trvá do ôsmeho týždňa a následne prechádza do štádia plodu.“ Embryologička nesúhlasí ani s názormi, ktoré kladú začiatok ľudskej bytosti do štádia, keď sa vyvíja šedá mozgová kôra: „Mozog sa vyvíja dlhodobo, aj po narodení, začiatok mozgovej kôry je pritom už v štvrtom týždni, keď sa vytvoria základné oblasti.“ Podľa Pospíšilovej sa ľudský život začína oplodnením. „Už v tomto okamihu vzniká človek, pretože má genetický materiál človeka. Je to nový ľudský jedinec, keďže vznikol splynutím genetického materiálu otca a matky.“ Embryologička si napriek tomuto odbornému pohľadu nemyslí, že by sa mali interrupcie zakázať. „Osobne som proti interrupciám, pretože ide o ľudského jedinca, ale sú prípady a situácie, keď by mala mať žena možnosť rozhodnúť sa pre interrupciu.“
.neblahé následky
Práve v debate o tom, kedy sa začína ľudský život, by mali byť zástancovia interrupcií predsa len opatrnejší. Nijaký iný silnejší okamih než počatie totiž nie je vidieť a je logickým problémom označiť za vznik človeka nadobudnutie istej funkcie, orgánu či vlastnosti. Pri hľadaní iných okamihov sú dokonca popularizované aj názory amerického profesora bioetiky Petra Singera z univerzity v Princetone, podľa ktorého je ľudskou osobou tá, ktorá má schopnosť si samu seba uvedomovať. Podľa Singera je preto morálne prípustné aj zabitie novorodenca. Napokon, v USA boli len pred štyrmi rokmi zakázané takzvané čiastočné potraty, počas ktorých sa brutálnym spôsobom usmrcovali jedinci krátko pred narodením. Našťastie na Slovensku vedieme v tomto zmysle normálnejšiu debatu.
Počas tých 50 rokov sa veľa zmenilo: za ten čas sa podrobilo procedúre umelého potratu 1 300 000 nenarodených ľudských jedincov, a tento zákrok sa vykonal na desaťtisícoch, možno státisícoch žien rukami tisícov gynekológov, ktorých profesiu to celkom zmenilo. Čoraz väčšmi sa diskutuje aj o postabortívnom syndróme ženy (viac v článku Ženy so syndrómom) a pohľad na potraty mení aj fakt, že zdravotné riziká sú dnes pri nelegálnych potratoch omnoho nižšie než kedysi. Ústavný súd bude musieť emóciami nabitú kauzu
vyriešiť právne suchým jazykom. Či sa dá nájsť súlad medzi zákonom o umelom prerušení tehotenstva z roku 1986 a článkom ústavy, podľa ktorého je „ľudský život hodný ochrany už pred narodením“, nech vyriešia právnici. Dôvodov na „umelé prerušenie“ tohto zákona je tak či tak dosť.
.martin Hanus
Písal sa rok 1957 a na decembrovej schôdzi československého Národného zhromaždenia bol pokoj. Poslanci najskôr jednohlasne schválili vyhlásenie k moskovskému Manifestu mieru a následne poslankyňa Šťastná podala správu k vládnemu návrhu zákona o umelom prerušení tehotenstva. Poukázala na to, že kriminálne potraty spôsobujú ročne smrť 40 až 50 žien a ubezpečila poslancov, že potratový zákon nepovedie k poklesu populácie. Pripomenula, že ako prvý povolil interrupcie Sovietsky zväz v roku 1920 a že nový zákon zodpovedá tradícii československých komunistov, ktorí už v prvej republike chceli presadiť zákon podľa sovietskeho vzoru. Slovám Šťastnej, že „socialistická spoločnosť vytvára novú, vyššiu socialistickú morálku a (...) neustále organizuje boj proti prežitkom a predsudkom vo vedomí a konaní ľudí“ už nikto neprotirečil. V rozprave k závažnému zákonu vystúpili len dvaja poslanci s podpornými stanoviskami a návrh jednomyseľne prešiel.
.prispôsobenie
Čo si o novom zákone, ktorý preklasifikoval dovtedy ilegálne potraty za istých podmienok na zdravotnícky úkon, myslelo obyvateľstvo, či ho väčšinovo podporovalo, alebo bolo proti, sa spätne nedá zistiť – prieskumy verejnej mienky si vedúca strana spoločnosti neobjednávala. Z dát sa dá usúdiť, že spoločnosť sa novému zákonu rýchlo prispôsobila: v roku 1958 bolo vykonaných okolo 12-tisíc umelých potratov, o tri roky neskôr už dvojnásobok.
Súdruhov zrejme vývoj zaskočil, preto v roku 1962 zriadili interrupčné komisie, ktoré mali posudzovať oprávnenosť žiadostí (drvivej väčšine však vyhoveli) a ustanovil poplatok za umelý potrat v sume 200 až 500 Kčs. Na nový podnet prišla okamžitá reakcia: potratov bolo v roku 1963 o takmer 5-tisíc menej, ale opäť začali stúpať.
A čo si o novom zákroku mysleli sami gynekológovia? „V tom čase som robil na klinike v Košiciach, neskôr som pôsobil v Pezinku,“ hovorí 84-ročný Milan Pospíšil, ktorý robil gynekológa od roku 1953. „Väčšina sa tomu prispôsobila, a mnohí boli aj radi, že už nemusia analyzovať kriminálne aborty z ich rajóna. Odrazu tu bol zákon, za ktorého výkon neniesli zodpovednosť. Keď žena povedala, že chce potrat, museli jej to zabezpečiť.“ Pospíšil hovorí o šťastí, že on sám počas svojej praxe nebol nútený do potratov: „Boli aj kolegovia, ktorí preto museli zanechať povolanie. Robil som na klinike sekundára a pritom som bol riaditeľom zdravotníckej školy, takže som sa z tých zákrokov mal ako vyvliecť.“ Bývalý minister zdravotníctva a gynekológ Roman Kováč (viac s ním v rozhovore) ponúka inú skúsenosť: „Od môjho otca, ktorý bol vtedy lekárom, viem, že gynekológovia boli zväčša proti legalizácii a chápali to čisto ako rozhodnutie politikov, ktorí išli podľa hesla „ZSSR – náš vzor“.
.antikoncepcia aj potrat
V každom prípade platí, že Československo sa spolu s ďalšími komunistickými krajinami v 50. rokoch zaradilo k pionierom novej interrupčnej legislatívy, ktorú v 60. a 70. rokoch – po búrlivých verejných polemikách a konfliktoch ľavice s konzervatívcami – postupne prijímali za svoju aj krajiny demokratického Západu, napríklad Francúzi v roku 1975, Holanďania dokonca ešte neskôr. Na Slovensku v tom období končilo potratmi 27 až 31 percent tehotenstiev. Najčastejšie podstupovali zákrok vydaté ženy s dvoma, tromi až viacerými deťmi. Paradoxom je, že masívny nárast používania antikoncepcie v 70. rokoch mal veľmi malý, ak vôbec nejaký vplyv na potratovosť. Antikoncepcie bolo čoraz viac a podiel potratov na tehotenstvách ostával zhruba na rovnakej úrovni. Fakt, že umelý potrat sa vnímal viac-menej ako iná forma antikoncepcie, sa prejavil v druhej polovici 80. rokov. A to dosť šokujúcim spôsobom.
.naše päťročnice
Na začiatku bol opäť zákon. V roku 1986 ministerka zdravotníctva Eva Tökölyová pred poslancami Slovenskej národnej rady vyhlásila: „V socialistickej spoločnosti sa plánované rodičovstvo považuje za celospoločenskú záležitosť. Chceme, aby splodenie potomstva nebolo náhodnou a dokonca neželateľnou udalosťou.“ Poslanci potom jednomyseľne, ako inak, schválili nový zákon o umelom prerušení tehotenstva, ktorým sme sa zaradili a dodnes patríme medzi krajiny s najvoľnejšou úpravou interrupcií: zrušili sa interrupčné komisie a žena odvtedy môže do 12. týždňa plodu bez udania akéhokoľvek dôvodu požiadať o potrat. Na rozdiel od roku 1957 sa však pred prijatím zákona zdvihli protesty.
Na oficiálnej úrovni ostali, prirodzene, ukryté v kuloároch medzi súdruhmi. Minister spravodlivosti Ján Pješčak napísal svojmu nadriadenému Petrovi Colotkovi, predsedovi vlády Slovenskej socialistickej republiky (SSR), list, v ktorom vyslovil obavu z vplyvu zákona na populáciu: „Pokiaľ máme vedomosť, v NDR viedla obdobná úprava k stagnácii populácie a v MĽR v uplynulej päťročnici zaznamenali dokonca úbytok obyvateľstva.“ Kým komunista Pješčak sa bál o demografické krivky, skupiny veriacich mali omnoho vážnejšie obavy. Na predsedu vlády Colotku sa obrátilo 6 518 občanov v petícii, v ktorej požiadali vládu, aby stiahla pripravovaný zákon a aj zrušila zákon z roku 1957. Colotka si prečítal okrem iného nasledujúce riadky: „V minulosti barbari zabíjali znehodnotené narodené deti, o čo sme pokročili my, keď si my zabíjame zdravé deti? (...) Dať žene právo rozhodovať o zabití svojho dieťaťa je jej zmrzačením, je drastickým zákonom ohrozujúcim zdravie ženy a jej schopnosť materstva, je proti jej podstate, proti spoločnosti a teda je nezmyselné.“ Zrejme aj pod vplyvom slovenskej petície napísal následne kardinál Tomášek vláde ČSSR list, v ktorom protestoval proti „zabíjaniu detí pred ich narodením“. Pražský arcibiskup neostal iba pri náboženskej argumentácii: „(Vedecké výskumy) preukazujú, že i embryo je už človek, i keď nevyvinutý, rovnako ako dieťa je človek, i keď nedospelý.“ O týchto postojoch širšia verejnosť nevedela, keďže sa šírili v samizdatoch, napokon protipotratoví aktivisti boli pod dohľadom ŠTB.
Na stránkach komunistickej tlače sa vykladal nový zákon v súlade so záujmami strany. Denník Pravda napríklad písal o práve partnerskej dvojice slobodne sa rozhodnúť o počte detí i o časovom odstupe medzi nimi a o potrebe odstrániť administratívne prekážky pre interrupciu.
.potrat ako problém
Tak sa i stalo. No dôsledok nového zákona však musel zmraziť nielen 6 518 signatárov petície, ale aj stranu. Krivka potratov po prijatí liberalizačného zákona prudko stúpla. Na porovnanie: v roku 1988 bolo toľko potratov na požiadanie, koľko detí sa v roku 2002 narodilo, teda asi 50-tisíc. V druhej polovici 80. rokov tak končilo potratmi (väčšinou umelými) vyše 40 percent tehotenstiev. V priebehu piatich rokov po prijatí zákona bolo na požiadanie usmrtených 239 018 nenarodených ľudských životov do 12. týždňa. Zhruba rovnaký počet umelých potratov bol vykonaný v rokoch 1970 až 1978, teda počas deviatich rokov, keď bola mimoriadne vysoká pôrodnosť.
Nový zákon priniesol so sebou aj nový potratový model: mimoriadne vzrástol počet žiadateliek o potrat medzi mladými vydatými ženami (vo veku 20 až 24 rokov).
Naša potratová realita z druhej polovice 80. rokov bola vôbec príznačná pre bývalý komunistický blok. „Ak sa pozriete na štatistiky, zreteľne zbadáte, že na priečkach potratovosti viedli komunistické krajiny. Z toho sa dá usudzovať, že politický režim bol jedným z hlavných faktorov vysokej miery potratov,“ hovorí demograf a štatistik z Matematicko-fyzikálnej fakulty Karol Pastor. Od roku 1992 začal na Slovensku aj v Česku počet umelých potratov klesať nielen v absolútnych hodnotách, ale aj v ich pomere k tehotenstvám. Na rozdiel od Ruska a ďalších postsovietskych krajín. Podľa Pastora je za pozitívnym vývojom viac faktorov: „Významne tomu pomohol fakt, že sa o potratoch začalo verejne hovoriť a začali sa vnímať ako niečo problémové. Samozrejme nato, aby ľudia prešli z potratovej stratégie na antikoncepčnú, musí ich k tomu niečo priviesť. Ak je potrat zadarmo a nie je spojený s veľkými zdravotnými rizikami, žena nebude mať záujem o užívanie chemických prostriedkov, ktoré niečo stoja. A práve v roku 1995, keď sa zaviedli poplatky, začal počet potratov významnejšie klesať. Prevládla totiž antikoncepčná stratégia.“ Vplyv poplatkov na pokles potratovosti potvrdzuje aj porovnanie s Českom, ktoré malo tradične väčší podiel potratov, opačná situácia nastala nakrátko po roku 1992, keď Česi ešte pred nami interrupcie spoplatnili. Zaujímavé je, že potratovosť nesúvisí ani tak s dostupnosťou antikoncepčných prostriedkov, ako práve so zákonmi. Platí úmera: čím reštriktívnejší zákon, tým menej potratov a naopak. Mýtus o určujúcej role antikoncepcie pri poklese potratov u nás šíri Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, ktorá sa druhým dychom zasadzuje za čo najvoľnejšie potratové zákony.
.prečo sprísniť
Naopak, volanie časti spoločnosti po sprísnení podmienok na potrat sa nedá odbiť ako prejav náboženského fundamentalizmu. Tých dôvodov v prospech výrazného obmedzenia interrupcií je viac. Nie je ním ani náprava klesajúcej demografickej krivky. Aj v Poľsku, ktoré má reštriktívny potratový zákon, sa rodí podobne málo detí ako u nás. Problém je v potratoch samotných. Hoci sa označuje za veľký úspech fakt, že sa podarilo znížiť počet potratov za posledných 15 rokov, je to len vec optiky. Z pohľadu 80. rokov, najmä ich druhej polovice, bol ten pokles naozaj zrejmý. Keď sa však súčasný počet potratov preráta na počet tehotenstiev, zistíme, že dosahujeme iba hodnoty 70. rokov. Stále sa končí potratom približne každé štvrté tehotenstvo a väčšia časť nie pre hraničné situácie, akou je ohrozenie života matky, ale na žiadosť bez uvedenia dôvodu. Navyše počet umelých potratov je vyšší, hoci štatisticky nezmerateľný, keďže sa užívajú aj antikoncepčné prostriedky s abortívnym účinkom. Obmedzenie či zákaz potratov do 12. týždňa na žiadosť by zákonite viedlo k menšiemu počtu potratov, čo je dobré pre ženy aj pre jedincov, ktorí by sa takto narodili (samozrejme, nie všetci, mnohí by v rámci prevencie pred tehotenstvom bez možnosti potratu neboli počatí). Samozrejme u tých, ktorým omnoho viac záleží na možnosti voľby matky o živote plodu než na samotnom plode, tento argument nemôže zabrať. Dá sa však rozumne predpokladať, že ani po sprísňujúcom zákone by nebol veľký dôvod na obavy, že by boli ženy v dôsledku početných ilegálnych potratov zvlášť zdravotne ohrozené. Ako hovorí demograf Pastor, „aj keby sme zrazu mali reštriktívny interrupčný zákon, nemuselo by to znamenať veľký počet ilegálnych potratov, keďže ľudia by sa novej norme opäť prispôsobili, pretože vedia svoju pôrodnosť regulovať aj inými spôsobmi“. Ťažko odhadnúť, aký by bol ich počet. V susednom Poľsku, kde si od roku 1993 o potrat nemôžu žiadať ženy z vlastného rozhodnutia, sú odhady počtu ilegálnych potratov a potratovej turistiky divoké. Poľské úrady také čísla neuvádzajú a na údaje, ktorými strieľajú prívrženci či odporcovia legalizovaných potratov sa nedá spoliehať. Keďže by sa nerobili v pokútnych podmienkach ako v 50. rokoch, ale buď načierno v súkromných klinikách, alebo v zahraničí, zdravotné riziká by boli pre ženy, ktoré si zoberú na seba túto zodpovednosť, malé.
.kedy sa začína život?
Omnoho kľúčovejšia než skúmanie dôsledkov tohto zákona je však iná otázka: kedy sa začína život hodný zákonnej ochrany pred zabitím? Alebo inak: kedy sa začína ľudský život?
Prirodzene, ani zástancovia súčasnej úpravy potratov neberú ako pozitívum fakt, že sa toľko tehotenstiev končí drastickou metódou umelého potratu. Berú to často ako zlé riešenie, ale rozhodnutie ženy, na ktoré má právo. To sa však v našom právnom poriadku viaže len na prvých 12. týždňov života ľudského plodu. Obhajcovia potratov v prvom trimestri tvrdia, že slobodná vôľa matky má vyššiu právnu prioritu než právo takéhoto jedinca na život, keďže ten ešte nie je človekom. Český lekár Radim Uzel v knihe Potrat Ano – Ne píše, že do 24. týždňa „ľudský zárodok nemá vôbec žiadnu biologickú štruktúru, vlastnosť či chemickú reakciu, ktorou by sa odlišoval od iných živých objektov živočíšnej či dokonca rastlinnej ríše“. Embryológovia však prichádzajú s inými poznatkami. Viera Pospíšilová z Ústavu histológie a embryológie na Lekárskej fakulte UK vysvetľuje: „Osemtýždňové embryo už má všetky základy orgánov, má ľudskú podobu, má vytvorenú tvár, nos, uši. Niektoré orgány sú dokonalejšie, napríklad srdce v ôsmom týždni je už veľmi dobre vyvinuté. Iné orgány, ako pľúca či oblička, ktoré embryo nepotrebuje, sú síce založené, ale vyvíjajú sa neskôr, keďže všetko zabezpečuje matka. Obdobie medzi piatym a ôsmym týždňom je vôbec veľmi dramatické, všetko veľmi rýchlo rastie a veľmi rýchlo sa delia bunky.“ Pospíšilová dopĺňa, že nerozumie, prečo u nás časová hranica „práva na život“ pripadla na 12. týždeň. „Nevidím tam hranicu, o nijakom orgáne sa nedá povedať, že by sa v 12. týždni dialo niečo zásadné. Zrejme to súvisí s gynekologickým členením tehotenstva na tri trimestre. Kedysi sa hovorilo, že embryo je do dvanásteho týždňa, ako je hranica na interrupcie. Dnes už vieme, že embryo trvá do ôsmeho týždňa a následne prechádza do štádia plodu.“ Embryologička nesúhlasí ani s názormi, ktoré kladú začiatok ľudskej bytosti do štádia, keď sa vyvíja šedá mozgová kôra: „Mozog sa vyvíja dlhodobo, aj po narodení, začiatok mozgovej kôry je pritom už v štvrtom týždni, keď sa vytvoria základné oblasti.“ Podľa Pospíšilovej sa ľudský život začína oplodnením. „Už v tomto okamihu vzniká človek, pretože má genetický materiál človeka. Je to nový ľudský jedinec, keďže vznikol splynutím genetického materiálu otca a matky.“ Embryologička si napriek tomuto odbornému pohľadu nemyslí, že by sa mali interrupcie zakázať. „Osobne som proti interrupciám, pretože ide o ľudského jedinca, ale sú prípady a situácie, keď by mala mať žena možnosť rozhodnúť sa pre interrupciu.“
.neblahé následky
Práve v debate o tom, kedy sa začína ľudský život, by mali byť zástancovia interrupcií predsa len opatrnejší. Nijaký iný silnejší okamih než počatie totiž nie je vidieť a je logickým problémom označiť za vznik človeka nadobudnutie istej funkcie, orgánu či vlastnosti. Pri hľadaní iných okamihov sú dokonca popularizované aj názory amerického profesora bioetiky Petra Singera z univerzity v Princetone, podľa ktorého je ľudskou osobou tá, ktorá má schopnosť si samu seba uvedomovať. Podľa Singera je preto morálne prípustné aj zabitie novorodenca. Napokon, v USA boli len pred štyrmi rokmi zakázané takzvané čiastočné potraty, počas ktorých sa brutálnym spôsobom usmrcovali jedinci krátko pred narodením. Našťastie na Slovensku vedieme v tomto zmysle normálnejšiu debatu.
Počas tých 50 rokov sa veľa zmenilo: za ten čas sa podrobilo procedúre umelého potratu 1 300 000 nenarodených ľudských jedincov, a tento zákrok sa vykonal na desaťtisícoch, možno státisícoch žien rukami tisícov gynekológov, ktorých profesiu to celkom zmenilo. Čoraz väčšmi sa diskutuje aj o postabortívnom syndróme ženy (viac v článku Ženy so syndrómom) a pohľad na potraty mení aj fakt, že zdravotné riziká sú dnes pri nelegálnych potratoch omnoho nižšie než kedysi. Ústavný súd bude musieť emóciami nabitú kauzu
vyriešiť právne suchým jazykom. Či sa dá nájsť súlad medzi zákonom o umelom prerušení tehotenstva z roku 1986 a článkom ústavy, podľa ktorého je „ľudský život hodný ochrany už pred narodením“, nech vyriešia právnici. Dôvodov na „umelé prerušenie“ tohto zákona je tak či tak dosť.
.martin Hanus
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.