Najväčším európskym laboratóriom požičiavania sa stali Benátky, pretože oveľa viac ako iné mestá boli vystavené vplyvu Orientu. Nie je náhoda, že najslávnejší úžerník západoeurópskej literatúry žil práve v Benátkach. Jeho príbeh vynikajúcim spôsobom osvetľuje prekážky, ktoré po stáročia bránili, aby sa Fibonacciho teórie efektívne premietli do finančnej praxe. Neboli to ani ekonomické, ani politické prekážky. Boli to kultúrne zábrany. .dobrý človek, dobrá povesť
Shakespearova hra Kupec benátsky je založená na príbehu z knihy Il Pecorone (Tupec), vydanej v 14. storočí v Taliansku. Bola to zbierka historiek a veselých príbehov, ktoré v roku 1378 napísal Giovanni Fiorentino. V jednom sa hovorí o bohatej žene, čo sa vydala za bezúhonného mladého džentlmena. Keďže novopečený manžel potreboval peniaze, jeho priateľ, dychtivý pomôcť, zašiel k úžerníkovi, aby si v priateľovom mene vypožičal hotovosť. Úžerník, podobne ako žid Shylock, žiadal libru mäsa ako záruku, ktorú by si vybral, keby nedostal späť svoje peniaze. Keďže Shakespeare príbeh upravil, židovský úžerník Shylock súhlasí, že požičia nešťastne zamilovanému nápadníkovi Bassaniovi tritisíc dukátov, ale s podmienkou, že sa zaňho zaručí Bassaniov priateľ, kupec Antonio. Ako hovorí Shylock, Antonio je „dobrý“ človek – nie že by bol ktovieako čestný, ale má „dostatočne“ dobrú povesť. Shylock tiež poukazuje na to, že požičať peniaze kupcom (alebo ich priateľom) je dosť riskantné. Antoniove lode sú roztrúsené po celom svete, jedna pláva do severnej Afriky, iná do Indie, tretia do Mexika, štvrtá do Anglicka: „… jeho bohatstvo je trochu neisté. Jedna jeho galeóna pláva do Tripolisu a druhá do Západnej Indie. Aj viac som sa dozvedel na Rialte, že tretia mu kotví v Mexiku, štvrtá je v Anglicku a aj ostatné má rozídené po svete. Ale lode sú iba hromady dreva a námorníci iba ľudia. Ráčite vedieť, potkany sú rovnako na súši i na mori, ako aj zlodeji sú na súši i na mori. Myslím totiž na pirátov. Pridajme k tomu hrozbu rozbúrených vĺn, orkánov a skalísk. “
Práve pre tieto dôvody musí každý, kto požičiava peniaze kupcovi, dostať náhradu – čo i len na čas plavby po mori. Toto odškodnenie zvyčajne nazývame úrok: suma, ktorá sa veriteľovi vyplatí okrem požičanej sumy čiže istiny. Zámorský obchod takého typu, od akého boli závislé Benátky, by sa nemohol vôbec uskutočniť, keby tí, čo ho financujú, neboli nejakým spôsobom odmenení za to, že sa uspokoja s takou chabou zárukou za svoje peniaze, akou sú lode a ľudia. .geto a hriech
Ale prečo sa Shylock prejavil ako veľký ničomník, keď požadoval doslova libru mäsa – fakticky Antoniovu smrť, ak by Bassanio nemohol svoj záväzok splniť?
Odpoveď, samozrejme, znie, že Shylock je jedným z mnohých úžerníkov v dejinách, ktorí patrili k etnickej menšine. V Shakespearových časoch židia poskytovali v Benátkach komerčné úvery už takmer celé storočie. Svoje obchody uzatvárali pred budovou, známou pod názvom Banco Rosso, kde sedeli za svojimi stolčekmi – tavule – na lavičkách zvaných banci. Banco Rosso sa však nachádzala v preplnenom gete, v určitej vzdialenosti od stredu mesta.
Na to, že benátski kupci museli prísť do židovského geta, ak si chceli požičať peniaze, existoval pádny dôvod. Pre kresťanov bolo požičiavanie peňazí na úrok hriechom. Úžerníci, ľudia, čo požičiavali peniaze na úrok, boli na základe Tretieho lateránskeho koncilu z roku 1179 exkomunikovaní z cirkvi. Na Viedenskom koncile v rokoch 1311 − 1312 bolo zavrhnuté ako kacírstvo dokonca aj tvrdenie, že úžerníctvo nie je hriech. Kresťanskí úžerníci si museli obnoviť príslušnosť k cirkvi, aby mohli byť po smrti pochovaní do posvätnej pôdy. Najväčší odpor voči nim prejavovali príslušníci františkánskeho, respektíve dominikánskeho rádu, založeného v roku 1206, respektíve 1216 (krátko po uverejnení Fibonacciho Liber Abaci). Účinnosť tohto tabu neslobodno podceňovať, hoci v Shakespearovej dobe už nepochybne oslablo.
Vo florentskej katedrále Duomo sa nachádza freska Domenica di Michelino, ktorá zobrazuje veľkého básnika Dante Alighieriho, ako drží knihu Božská komédia. V XVII. speve svojho vrcholného diela Dante opisuje vlastnú predstavu o zvláštnej časti siedmeho kruhu inferna vyhradeného úžerníkom:
„Von z očí s hrôzou ronia sa im bôle,
Vše proti parám, chtiac sa aspoň oviať,
Vše k zemi žhavej ruky vystrú holé: tak v lete pes sa zvykne ošipovať
ňufákom, nohou, sám už nevie pred kým,
keď s drobným hmyzom hryzie ho aj ovad. Hoci som sa i prizrel tváram vetchým,
na ktoré oheň mučivý sa striasa,
nepoznal som z nich nikoho: no všetkým
dol z krku visel mešec vyše pása:
s určitou farbou k určitému erbu,
na ňom ich oko div sa nepopása.” Ani pre Židov nebolo prípustné, aby požičiavali na úrok. Existovala však príhodná výnimka – odsek v Starom zákone v knihe Deuteronómium: „Cudzincovi smieš požičať na úrok, ale svojmu bratovi nesmieš požičať na úrok.“ Inými slovami, žid mohol v súlade so zákonom požičať kresťanovi, hoci nie inému židovi. Cenou za taký čin bolo vylúčenie zo spoločnosti. .ako vzniklo geto
V roku 1492 židov vypovedali zo Španielska. Spolu s mnohými portugalskými conversos, židmi, ktorí boli nútení prijať kresťanstvo dekrétom z roku 1497, hľadali útočisko v Otomanskej ríši. Z Konštantínopola a iných otomanských prístavov nadväzovali obchodné styky s Benátkami. Prítomnosť židov v Benátkach sa datuje od roku 1509, keď židia žijúci v Mestre hľadali útočisko pred vojnou Svätej ligy (alebo ligy z Cambrai). Spočiatku vedenie mesta váhalo, či má utečencov prijať. Zakrátko však mešťanostovia pochopili, že by sa pre mesto mohli stať užitočným zdrojom peňazí a finančných služieb, pretože by mohli platiť dane a požičiavať peniaze.V roku 1516 predstavitelia Benátok vyhradili židom špeciálnu mestskú časť, kde kedysi stála zlievareň železa, známa ako ghetto nuovo (geto znamená doslova odlievanie). Tam mali byť Židia izolovaní každú noc a počas kresťanských sviatkov. Od tých, čo zostali v Benátkach dlhšie ako dva týždne, sa požadovalo, aby na chrbte nosili žlté písmeno O alebo žltý (neskôr šarlátový) klobúk či turban. Pobyt sa obmedzoval na určitý čas na základe condotte (povolení, licencií), ktoré sa obnovovali každých päť rokov. Podobná dohoda sa dosiahla v roku 1541 s niektorými Židmi z Rumunska, ktorí získali právo bývať v inej enkláve – ghetto vecchio. V roku 1590 žilo v Benátkach asi 2 500 židov. Aby geto pojalo čerstvých prisťahovalcov, budovy v ňom vyrástli až do výšky siedmich podlaží.
Počas 16. storočia bolo postavenie benátskych židov ešte stále závislé a neisté. V roku 1537, keď vypukla vojna medzi Benátkami a Otomanskou ríšou, benátsky senát prikázal zhabať majetok „Turkov, židov a iných tureckých poddaných“. Iná vojna v rokoch 1570 − 1573 viedla k uväzneniu všetkých židov a konfiškácii ich majetku, hoci po nastolení mieru ich oslobodili a majetok im vrátili. Aby predišli opakovaniu tejto skúsenosti, židia oficiálne požiadali vedenie Benátok, aby im počas každej budúcej vojny umožnilo zostať na slobode. Mali šťastie, že ich zastupoval Daniel Rodriga, židovský kupec pôvodom zo Španielska, ktorý sa osvedčil ako úspešný vyjednávač. Privilégium, ktoré sa mu pošťastilo vyrokovať v roku 1589, zaručovalo všetkým Židom status občanov Benátok a povoľovalo im zaoberať sa levantským obchodom, čo bolo cenné privilégium, a povoľovalo sa im aj otvorene praktizovať svoje náboženstvo. Napriek tomu sa zachovali dôležité obmedzenia. Židia sa nemohli stať členmi cechov či zaoberať sa predajom v malom (preto sa obmedzili na finančné služby) a ich výsady sa mohli odvolať, pričom platila osemnásťmesačná výpovedná lehota. Ako občania mali židia väčšie vyhliadky než Shylock, ak chceli uspieť v sporoch pred benátskymi súdmi. Napríklad v roku 1623 Leon Voltera zažaloval Antonia della Donna – ten sa zaručil za rytiera, ktorý si od Volteru požičal určité predmety, a potom zmizol. V rokoch 1636 − 1637 však vypukol škandál s podplácaním sudcov, z ktorého obvinili viacerých židov, no a podľa všetkého im znova hrozilo vypovedanie. .prečo škodujú veritelia?
Čo ako je príbeh o Shylockovi vymyslený, nie je celkom vzdialený od reality života v Benátkach. Shakespearova hra vcelku verne ilustruje tri dôležité body týkajúce sa požičiavania peňazí na začiatku moderných dejín: po prvé, právo poskytovateľov pôžičiek stanovovať v počiatočnom štádiu vývoja úverových trhov vydieračské úrokové sadzby, po druhé, význam súdov pri riešení finančných sporov bez použitia násilia, po tretie, predovšetkým fakt, že veritelia patriaci k menšine neboli chránení pred prípadnou agresívnou reakciou dlžníkov patriacich k etnickej väčšine. Shylock napokon nedosiahol svoje. Hoci súd uznal jeho právo trvať na dodržaní záväzku – požadovať svoju libru mäsa −, zákon mu zároveň zakazuje, aby prelial Antoniovu krv. A keďže je cudzinec, zákon požaduje prepadnutie jeho tovaru a stratu života za úklady s cieľom usmrtiť kresťana. Trestu unikol iba vďaka tomu, že sa nechal pokrstiť. Odvtedy všetci žijú šťastne – s výnimkou Shylocka.
Kupec benátsky nastoľuje hlboké otázky práve tak o ekonomike, ako aj o antisemitizme. Prečo si dlžníci nikdy neplnia povinnosti voči veriteľom – osobitne ak veritelia patria k neobľúbenej etnickej menšine? Prečo Shylockovia vždy škodujú? Autor je britský historik, prednáša na Harvard university. Uverejnený úryvok vyšiel v knihe Vzostup peňazí. Finančné dejiny sveta, ktorá práve vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Kalligram. Nadpis a medzititulky redakcia.
Shakespearova hra Kupec benátsky je založená na príbehu z knihy Il Pecorone (Tupec), vydanej v 14. storočí v Taliansku. Bola to zbierka historiek a veselých príbehov, ktoré v roku 1378 napísal Giovanni Fiorentino. V jednom sa hovorí o bohatej žene, čo sa vydala za bezúhonného mladého džentlmena. Keďže novopečený manžel potreboval peniaze, jeho priateľ, dychtivý pomôcť, zašiel k úžerníkovi, aby si v priateľovom mene vypožičal hotovosť. Úžerník, podobne ako žid Shylock, žiadal libru mäsa ako záruku, ktorú by si vybral, keby nedostal späť svoje peniaze. Keďže Shakespeare príbeh upravil, židovský úžerník Shylock súhlasí, že požičia nešťastne zamilovanému nápadníkovi Bassaniovi tritisíc dukátov, ale s podmienkou, že sa zaňho zaručí Bassaniov priateľ, kupec Antonio. Ako hovorí Shylock, Antonio je „dobrý“ človek – nie že by bol ktovieako čestný, ale má „dostatočne“ dobrú povesť. Shylock tiež poukazuje na to, že požičať peniaze kupcom (alebo ich priateľom) je dosť riskantné. Antoniove lode sú roztrúsené po celom svete, jedna pláva do severnej Afriky, iná do Indie, tretia do Mexika, štvrtá do Anglicka: „… jeho bohatstvo je trochu neisté. Jedna jeho galeóna pláva do Tripolisu a druhá do Západnej Indie. Aj viac som sa dozvedel na Rialte, že tretia mu kotví v Mexiku, štvrtá je v Anglicku a aj ostatné má rozídené po svete. Ale lode sú iba hromady dreva a námorníci iba ľudia. Ráčite vedieť, potkany sú rovnako na súši i na mori, ako aj zlodeji sú na súši i na mori. Myslím totiž na pirátov. Pridajme k tomu hrozbu rozbúrených vĺn, orkánov a skalísk. “
Práve pre tieto dôvody musí každý, kto požičiava peniaze kupcovi, dostať náhradu – čo i len na čas plavby po mori. Toto odškodnenie zvyčajne nazývame úrok: suma, ktorá sa veriteľovi vyplatí okrem požičanej sumy čiže istiny. Zámorský obchod takého typu, od akého boli závislé Benátky, by sa nemohol vôbec uskutočniť, keby tí, čo ho financujú, neboli nejakým spôsobom odmenení za to, že sa uspokoja s takou chabou zárukou za svoje peniaze, akou sú lode a ľudia. .geto a hriech
Ale prečo sa Shylock prejavil ako veľký ničomník, keď požadoval doslova libru mäsa – fakticky Antoniovu smrť, ak by Bassanio nemohol svoj záväzok splniť?
Odpoveď, samozrejme, znie, že Shylock je jedným z mnohých úžerníkov v dejinách, ktorí patrili k etnickej menšine. V Shakespearových časoch židia poskytovali v Benátkach komerčné úvery už takmer celé storočie. Svoje obchody uzatvárali pred budovou, známou pod názvom Banco Rosso, kde sedeli za svojimi stolčekmi – tavule – na lavičkách zvaných banci. Banco Rosso sa však nachádzala v preplnenom gete, v určitej vzdialenosti od stredu mesta.
Na to, že benátski kupci museli prísť do židovského geta, ak si chceli požičať peniaze, existoval pádny dôvod. Pre kresťanov bolo požičiavanie peňazí na úrok hriechom. Úžerníci, ľudia, čo požičiavali peniaze na úrok, boli na základe Tretieho lateránskeho koncilu z roku 1179 exkomunikovaní z cirkvi. Na Viedenskom koncile v rokoch 1311 − 1312 bolo zavrhnuté ako kacírstvo dokonca aj tvrdenie, že úžerníctvo nie je hriech. Kresťanskí úžerníci si museli obnoviť príslušnosť k cirkvi, aby mohli byť po smrti pochovaní do posvätnej pôdy. Najväčší odpor voči nim prejavovali príslušníci františkánskeho, respektíve dominikánskeho rádu, založeného v roku 1206, respektíve 1216 (krátko po uverejnení Fibonacciho Liber Abaci). Účinnosť tohto tabu neslobodno podceňovať, hoci v Shakespearovej dobe už nepochybne oslablo.
Vo florentskej katedrále Duomo sa nachádza freska Domenica di Michelino, ktorá zobrazuje veľkého básnika Dante Alighieriho, ako drží knihu Božská komédia. V XVII. speve svojho vrcholného diela Dante opisuje vlastnú predstavu o zvláštnej časti siedmeho kruhu inferna vyhradeného úžerníkom:
„Von z očí s hrôzou ronia sa im bôle,
Vše proti parám, chtiac sa aspoň oviať,
Vše k zemi žhavej ruky vystrú holé: tak v lete pes sa zvykne ošipovať
ňufákom, nohou, sám už nevie pred kým,
keď s drobným hmyzom hryzie ho aj ovad. Hoci som sa i prizrel tváram vetchým,
na ktoré oheň mučivý sa striasa,
nepoznal som z nich nikoho: no všetkým
dol z krku visel mešec vyše pása:
s určitou farbou k určitému erbu,
na ňom ich oko div sa nepopása.” Ani pre Židov nebolo prípustné, aby požičiavali na úrok. Existovala však príhodná výnimka – odsek v Starom zákone v knihe Deuteronómium: „Cudzincovi smieš požičať na úrok, ale svojmu bratovi nesmieš požičať na úrok.“ Inými slovami, žid mohol v súlade so zákonom požičať kresťanovi, hoci nie inému židovi. Cenou za taký čin bolo vylúčenie zo spoločnosti. .ako vzniklo geto
V roku 1492 židov vypovedali zo Španielska. Spolu s mnohými portugalskými conversos, židmi, ktorí boli nútení prijať kresťanstvo dekrétom z roku 1497, hľadali útočisko v Otomanskej ríši. Z Konštantínopola a iných otomanských prístavov nadväzovali obchodné styky s Benátkami. Prítomnosť židov v Benátkach sa datuje od roku 1509, keď židia žijúci v Mestre hľadali útočisko pred vojnou Svätej ligy (alebo ligy z Cambrai). Spočiatku vedenie mesta váhalo, či má utečencov prijať. Zakrátko však mešťanostovia pochopili, že by sa pre mesto mohli stať užitočným zdrojom peňazí a finančných služieb, pretože by mohli platiť dane a požičiavať peniaze.V roku 1516 predstavitelia Benátok vyhradili židom špeciálnu mestskú časť, kde kedysi stála zlievareň železa, známa ako ghetto nuovo (geto znamená doslova odlievanie). Tam mali byť Židia izolovaní každú noc a počas kresťanských sviatkov. Od tých, čo zostali v Benátkach dlhšie ako dva týždne, sa požadovalo, aby na chrbte nosili žlté písmeno O alebo žltý (neskôr šarlátový) klobúk či turban. Pobyt sa obmedzoval na určitý čas na základe condotte (povolení, licencií), ktoré sa obnovovali každých päť rokov. Podobná dohoda sa dosiahla v roku 1541 s niektorými Židmi z Rumunska, ktorí získali právo bývať v inej enkláve – ghetto vecchio. V roku 1590 žilo v Benátkach asi 2 500 židov. Aby geto pojalo čerstvých prisťahovalcov, budovy v ňom vyrástli až do výšky siedmich podlaží.
Počas 16. storočia bolo postavenie benátskych židov ešte stále závislé a neisté. V roku 1537, keď vypukla vojna medzi Benátkami a Otomanskou ríšou, benátsky senát prikázal zhabať majetok „Turkov, židov a iných tureckých poddaných“. Iná vojna v rokoch 1570 − 1573 viedla k uväzneniu všetkých židov a konfiškácii ich majetku, hoci po nastolení mieru ich oslobodili a majetok im vrátili. Aby predišli opakovaniu tejto skúsenosti, židia oficiálne požiadali vedenie Benátok, aby im počas každej budúcej vojny umožnilo zostať na slobode. Mali šťastie, že ich zastupoval Daniel Rodriga, židovský kupec pôvodom zo Španielska, ktorý sa osvedčil ako úspešný vyjednávač. Privilégium, ktoré sa mu pošťastilo vyrokovať v roku 1589, zaručovalo všetkým Židom status občanov Benátok a povoľovalo im zaoberať sa levantským obchodom, čo bolo cenné privilégium, a povoľovalo sa im aj otvorene praktizovať svoje náboženstvo. Napriek tomu sa zachovali dôležité obmedzenia. Židia sa nemohli stať členmi cechov či zaoberať sa predajom v malom (preto sa obmedzili na finančné služby) a ich výsady sa mohli odvolať, pričom platila osemnásťmesačná výpovedná lehota. Ako občania mali židia väčšie vyhliadky než Shylock, ak chceli uspieť v sporoch pred benátskymi súdmi. Napríklad v roku 1623 Leon Voltera zažaloval Antonia della Donna – ten sa zaručil za rytiera, ktorý si od Volteru požičal určité predmety, a potom zmizol. V rokoch 1636 − 1637 však vypukol škandál s podplácaním sudcov, z ktorého obvinili viacerých židov, no a podľa všetkého im znova hrozilo vypovedanie. .prečo škodujú veritelia?
Čo ako je príbeh o Shylockovi vymyslený, nie je celkom vzdialený od reality života v Benátkach. Shakespearova hra vcelku verne ilustruje tri dôležité body týkajúce sa požičiavania peňazí na začiatku moderných dejín: po prvé, právo poskytovateľov pôžičiek stanovovať v počiatočnom štádiu vývoja úverových trhov vydieračské úrokové sadzby, po druhé, význam súdov pri riešení finančných sporov bez použitia násilia, po tretie, predovšetkým fakt, že veritelia patriaci k menšine neboli chránení pred prípadnou agresívnou reakciou dlžníkov patriacich k etnickej väčšine. Shylock napokon nedosiahol svoje. Hoci súd uznal jeho právo trvať na dodržaní záväzku – požadovať svoju libru mäsa −, zákon mu zároveň zakazuje, aby prelial Antoniovu krv. A keďže je cudzinec, zákon požaduje prepadnutie jeho tovaru a stratu života za úklady s cieľom usmrtiť kresťana. Trestu unikol iba vďaka tomu, že sa nechal pokrstiť. Odvtedy všetci žijú šťastne – s výnimkou Shylocka.
Kupec benátsky nastoľuje hlboké otázky práve tak o ekonomike, ako aj o antisemitizme. Prečo si dlžníci nikdy neplnia povinnosti voči veriteľom – osobitne ak veritelia patria k neobľúbenej etnickej menšine? Prečo Shylockovia vždy škodujú? Autor je britský historik, prednáša na Harvard university. Uverejnený úryvok vyšiel v knihe Vzostup peňazí. Finančné dejiny sveta, ktorá práve vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Kalligram. Nadpis a medzititulky redakcia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.