Plagáty, rozvešané naprieč celou Bratislavou. Magický ošiaľ. Taliani to vždy vedeli – pritiahnuť pozornosť, kričať, aby ich ľudia neprehliadli. Cirkus Medrano – šou, artisti a živé zvieratá. Dokonalé lákadlo nielen pre detského diváka. My sme však chceli vidieť, čo je za tým.
Prichádzame k zadnému plotu, kde pri karavanoch sedia traja muži a fajčia. Na otázku, či vedia po anglicky, nám akurát odvetia – Kasa. O chvíľu nás už Erika púšťa cez hlavný vchod rovno do priestoru, kde je mimo predstavenia cudzím vstup zakázaný. Jednoduchou angličtinou sa nás ešte opýta: Šou alebo normal? Samozrejme, že normal.
Vonku ani nohy. Len obrovský komplex nákladných áut s prívesmi. Pomalým krokom sa vyberáme k ohrade, spoza ktorej zazerajú dve žirafy. S rešpektom naťahujem ruku. Žirafa sa bez ostychu skláňa až k mojej tvári. Žiadna živočíšnosť, skôr únava, poznačená ľudským pachom. Slony, tigre, kravy, kengura.
Ten moment premýšľania nad spravodlivou voľbou či nevoľbou života týchto tvorov prišiel neskôr.
Začuli sme zvuk šľahania bičom, erdžania koní. Nebolo to však ako vo filmoch. Pod stanom sedelo pár skleslých chlapíkov, niektorí pofajčievali, ďalší chystali kone na predstavenie. S hlasným bondžorno sme ich vyrušili v práci. Nechápavé pohľady. Boli to Bulhari, ktorí s nami odmietli hovoriť po rusky. Nesnažili sme sa votrieť do ich priazne, skôr to bolo o skúšaní, kam nám až dovolia zájsť. Do akej blízkosti. Lebo to je odkrývanie vnútrajška. S akou dôverou sa dotýkajú koňa, ako sa k nemu príhovárajú, ako to kôň cíti.
Vyrušil nás mladík, ktorý sa pred nami predvádzal. Tvrdil, že vie po slovensky. Vedel. Vraj jeho kamarátka je Slovenka. A od nás ťahal názvy dobrých diskoték v okolí. Keď sme ho však požiadali, aby nám ukázal zvyšný areál, povedal razantne nie, teraz je v práci. Do veľkého stanu môžu polhodinu pred predstavením iba uvádzači a vystupujúci.
V priestore medzi karavanmi nastal mierny ruch. Nikto sa však pri nás nepristavil, nič sa neopýtal, akoby nás ani nebolo. Len jeden muž, z ktorého vyžarovala autorita, nám prísnym pohľadom i tónom hlasu jasne naznačil – teraz tu nemáte čo hľadať, je to nebezpečné. Neviem, či sme sa v tej chvíli zľakli, ale pohľad na slony, ktoré sa pred nami hojdali, akoby nacvičovali časť svojho čísla, nám nedovolil neuposlúchnuť. Hovorila z nich sila prírody, hmatateľná aj v okamihu, keď chce človek ukázať, ako ju ovláda.
V zákulisí ostal iba jeden skutočne smutný klaun. Postupne sa začali trúsiť ďalší vystupujúci. Ešte aj niekoľko minút pred začiatkom vystúpenia bolo miesto za oponou poloprázdne. Profesionáli sa už nepotrebovali ani rozcvičovať. Zrazu sa vynorila hŕstka mladých ľudí s fotoaparátmi na hrudi. V ich strede levíča. Len ho pohladiť. Biznis. Ľudia a najmä deti milujú zvieracie mláďatá a ešte radšej spomienku na ne. Napríklad v podobe fotografie za pár eur. Ale veď čo už by rodičia neurobili pre blaho svojich detí.
Pár minút do spustenia veľkolepej šou. Artistky, žongléri a ďalší vystupujúci, make-up, kostýmy,... A zrazu sme uprostred deja – v spleti komunity, ktorá sa práve chystá podať svoj výkon. Kto sú vôbec títo ľudia? Aké majú medzi sebou väzby?
Predstavenie sa pomaly začína. My odchádzame, ale nie nadlho. Fotograf Matúš Zajac sa bude vracať pod šapitó cirkusu po celý ďalší čas ich pobytu v Bratislave. Aby uvidel cirkus očami fotografa. Ako mi prezradil, dobrá fotografia vznikne len vtedy, keď autor prenikne do prostredia a spozná ho z intímnej vzdialenosti. Jemu sa to podarilo.
Prichádzame k zadnému plotu, kde pri karavanoch sedia traja muži a fajčia. Na otázku, či vedia po anglicky, nám akurát odvetia – Kasa. O chvíľu nás už Erika púšťa cez hlavný vchod rovno do priestoru, kde je mimo predstavenia cudzím vstup zakázaný. Jednoduchou angličtinou sa nás ešte opýta: Šou alebo normal? Samozrejme, že normal.
Vonku ani nohy. Len obrovský komplex nákladných áut s prívesmi. Pomalým krokom sa vyberáme k ohrade, spoza ktorej zazerajú dve žirafy. S rešpektom naťahujem ruku. Žirafa sa bez ostychu skláňa až k mojej tvári. Žiadna živočíšnosť, skôr únava, poznačená ľudským pachom. Slony, tigre, kravy, kengura.
Ten moment premýšľania nad spravodlivou voľbou či nevoľbou života týchto tvorov prišiel neskôr.
Začuli sme zvuk šľahania bičom, erdžania koní. Nebolo to však ako vo filmoch. Pod stanom sedelo pár skleslých chlapíkov, niektorí pofajčievali, ďalší chystali kone na predstavenie. S hlasným bondžorno sme ich vyrušili v práci. Nechápavé pohľady. Boli to Bulhari, ktorí s nami odmietli hovoriť po rusky. Nesnažili sme sa votrieť do ich priazne, skôr to bolo o skúšaní, kam nám až dovolia zájsť. Do akej blízkosti. Lebo to je odkrývanie vnútrajška. S akou dôverou sa dotýkajú koňa, ako sa k nemu príhovárajú, ako to kôň cíti.
Vyrušil nás mladík, ktorý sa pred nami predvádzal. Tvrdil, že vie po slovensky. Vedel. Vraj jeho kamarátka je Slovenka. A od nás ťahal názvy dobrých diskoték v okolí. Keď sme ho však požiadali, aby nám ukázal zvyšný areál, povedal razantne nie, teraz je v práci. Do veľkého stanu môžu polhodinu pred predstavením iba uvádzači a vystupujúci.
V priestore medzi karavanmi nastal mierny ruch. Nikto sa však pri nás nepristavil, nič sa neopýtal, akoby nás ani nebolo. Len jeden muž, z ktorého vyžarovala autorita, nám prísnym pohľadom i tónom hlasu jasne naznačil – teraz tu nemáte čo hľadať, je to nebezpečné. Neviem, či sme sa v tej chvíli zľakli, ale pohľad na slony, ktoré sa pred nami hojdali, akoby nacvičovali časť svojho čísla, nám nedovolil neuposlúchnuť. Hovorila z nich sila prírody, hmatateľná aj v okamihu, keď chce človek ukázať, ako ju ovláda.
V zákulisí ostal iba jeden skutočne smutný klaun. Postupne sa začali trúsiť ďalší vystupujúci. Ešte aj niekoľko minút pred začiatkom vystúpenia bolo miesto za oponou poloprázdne. Profesionáli sa už nepotrebovali ani rozcvičovať. Zrazu sa vynorila hŕstka mladých ľudí s fotoaparátmi na hrudi. V ich strede levíča. Len ho pohladiť. Biznis. Ľudia a najmä deti milujú zvieracie mláďatá a ešte radšej spomienku na ne. Napríklad v podobe fotografie za pár eur. Ale veď čo už by rodičia neurobili pre blaho svojich detí.
Pár minút do spustenia veľkolepej šou. Artistky, žongléri a ďalší vystupujúci, make-up, kostýmy,... A zrazu sme uprostred deja – v spleti komunity, ktorá sa práve chystá podať svoj výkon. Kto sú vôbec títo ľudia? Aké majú medzi sebou väzby?
Predstavenie sa pomaly začína. My odchádzame, ale nie nadlho. Fotograf Matúš Zajac sa bude vracať pod šapitó cirkusu po celý ďalší čas ich pobytu v Bratislave. Aby uvidel cirkus očami fotografa. Ako mi prezradil, dobrá fotografia vznikne len vtedy, keď autor prenikne do prostredia a spozná ho z intímnej vzdialenosti. Jemu sa to podarilo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.