Ak je umelý potrat výdobytkom ženskej emancipácie, je nevhodné hovoriť, čo sa za týmto „výdobytkom“ často ukrýva. Postabortívny syndróm je však pojem, ktorý počuť už aj na Slovensku.
Vysokoškolská profesorka a lekárka Eva Grey sa v Spojených štátoch dostala do kontaktu s terapeutmi, ktorí pomáhali ženám trpiacim postabortívnym syndrómom. Dnes je jednou z mála odborníkov, ktorí o ňom verejne hovoria. Kritizuje aj fakt, že dnes nemá kto povedať ženám, ktoré uvažujú o interrupcii, o všetkých jej rizikách. Ani gynekológovia nemajú takú povinnosť a zväčša ani potrebu.
.poradne
„V Nemecku žena ide najprv do špeciálnej poradne,“ hovorí Eva Grey. „U nás by zrejme takéto poradne evokovali komisie, ktoré tu fungovali za socializmu. Lenže komisie rozhodovali, či žena smie ísť na potrat. Poradne nemajú takú právomoc, iba poskytujú užitočné informácie. Ak máte sociálne problémy, môžeme vám poskytnúť chránené bývanie, azylový dom, charita zabezpečí finančnú výpomoc... Ak sa obávate zdravotných komplikácií, sú tu lekári, ktorí vám dajú informácie a zároveň povedia: budeme vás podporovať, aby to dobre dopadlo.“
Ak ide o mladé dievčatá, môže im pomôcť sociálny pracovník pri prvom rozhovore s rodičmi. Ženy v poradniach často priznávajú aj fakt, že nemajú dostatočnú podporu od svojich partnerov. „Veľa mužov si myslí, že najlepšia podpora ženy je, keď povedia: akokoľvek sa rozhodneš, ja budem pri tebe,“ hovorí Eva Grey. „Často by však žena skôr potrebovala, aby muž povedal: chcem to dieťa alebo spolu to zvládneme. Ale keďže dnes sa stále hovorí, že je to len rozhodnutie ženy a muž nemá právo doň hovoriť, muži si netrúfajú povedať, že chcú dieťa. A žena má potom pocit, že ju muž nepodporil dosť, keď nechal rozhodnutie len na nej.“
V poradni by sa žena pred umelým potratom mala dozvedieť aj o tom, čo je to postabortívny syndróm a ako môže poznačiť jej život. O tomto syndróme sa dlho nehovorilo ani nevedelo. „Aj v USA, kde sa potraty robia od 50. rokov, sa až v 80. rokoch začali objavovať indikácie, že potrat má aj iné následky,“ pripomína Eva Grey.
.výskumy
V USA sa robili výskumy týkajúce sa zdravotníckej starostlivosti, ktorú potrebujú ženy po umelom potrate. Zistilo sa, že sú pre systém zdravotného poistenia nákladnejšie, lebo častejšie potrebujú pomoc psychológa či psychiatra. Zaujímavá vládna štúdia vznikla vo Fínsku. Skúmali sa úmrtia žien, ktoré zomreli v reprodukčnom veku od 15 do 49 rokov. Porovnávali sa tri skupiny žien – ktoré neboli tehotné, ktoré porodili dieťa a ktoré absolvovali umelý potrat. „Štatistikov prekvapila vysoká úmrtnosť žien, ktoré mali za sebou umelé prerušenie tehotenstva. V tejto skupine zistili vysoký počet dokonaných samovrážd. V porovnaní so skupinou žien, ktoré porodili dieťa, to bolo až sedemkrát viac dokonaných samovrážd,“ hovorí Eva Grey. Tento výskum ukázal aj zvýšené množstvo úrazov u žien, ktoré mali za sebou interrupciu a taktiež sa tieto ženy častejšie stali obeťou násilia. Vysvetlenie možno hľadať v tom, že tieto ženy majú pocit viny, a preto si samy seba menej vážia, menej sa starajú o svoje zdravie a menej sa bránia aj domácemu násiliu. Ich sebapoškodzovanie či zotrvávanie vo vzťahu, v ktorom trpia, je akýmsi trestaním sa za umelý potrat.
.terapia
Každá žena prežíva traumatickú skúsenosť s potratom inak. Mnohé ženy potratový zážitok vytesnili do podvedomia. Úspešne zmrazili jeho emočné prežívanie, ale zároveň zmrazili aj celý svoj emočný život. Už sa nevedia radovať, smútiť, netešia ich veci, ktoré ich tešili predtým. Ak majú deti, nedokážu im prejaviť cit a ochladzuje sa aj partnerský vzťah. Podvedome sa vyhýbajú podnetom, ktoré im pripomínajú potratový zážitok. Prekážajú im napríklad nemocničné pachy, nedokážu sa pozerať na bábätká či na tehotné ženy. Niektoré majú aj vtieravé predstavy, keď k nim hovorí nenarodené dieťa, majú nočné mory, nemôžu spať. Keď tento stav pretrváva dlho, zvyšuje sa ich vnútorné napätie a napokon spôsobuje rôzne psychosomatické ochorenia.
Iný spôsob prežívania je vtedy, ak bola žena okolnosťami donútená na potrat. Je skôr podráždená a agresívna k svojmu okoliu, k lekárom, k otcovi dieťaťa, k vlastnej rodine, ktorá ju nepodržala. Tieto ženy majú problémy v rodinných vzťahoch, ale aj v komunikácii s ľuďmi.
Aj keď žena dokáže vytesniť potratový zážitok, sú momenty, ktoré ho pripomínajú. „Nemusí to byť ani nejaký obrázok či bilbord,“ hovorí Eva Grey. „Môže to byť rozchod s partnerom, úmrtie iného dieťaťa, ďalšie tehotenstvo, narodenie vnúčat, ale aj výročie narodenia. Väčšina žien vie, koľko rokov by práve malo ich nenarodené dieťa. Vedia, kedy by išlo do školy, kedy by maturovalo...“
Terapeutické postupy, ako vyliečiť ženy trpiace postabortívnym syndrómom, sú rôzne: niekedy ženy musia svoje neporodené dieťa nazvať menom, rozlúčiť sa s ním, niekedy mu vybudujú malý pomníček, aby mali kde zapáliť sviečku. Musia odpustiť sebe, partnerovi, okoliu, ktoré ju nepodporilo. U nás zatiaľ neexistujú terapeuti, ktorí by sa zameriavali na takto postihnuté ženy. „Pritom je tu obrovské množstvo žien, ktoré umelý potrat zažili, a časť z nich určite má psychické problémy,“ tvrdí Eva Grey. „Ale tam, kde sa nepripúšťa možnosť, že umelý potrat spôsobuje niečo zlé v psychike ženy, nie je ani možnosť ich liečiť.“
Vysokoškolská profesorka a lekárka Eva Grey sa v Spojených štátoch dostala do kontaktu s terapeutmi, ktorí pomáhali ženám trpiacim postabortívnym syndrómom. Dnes je jednou z mála odborníkov, ktorí o ňom verejne hovoria. Kritizuje aj fakt, že dnes nemá kto povedať ženám, ktoré uvažujú o interrupcii, o všetkých jej rizikách. Ani gynekológovia nemajú takú povinnosť a zväčša ani potrebu.
.poradne
„V Nemecku žena ide najprv do špeciálnej poradne,“ hovorí Eva Grey. „U nás by zrejme takéto poradne evokovali komisie, ktoré tu fungovali za socializmu. Lenže komisie rozhodovali, či žena smie ísť na potrat. Poradne nemajú takú právomoc, iba poskytujú užitočné informácie. Ak máte sociálne problémy, môžeme vám poskytnúť chránené bývanie, azylový dom, charita zabezpečí finančnú výpomoc... Ak sa obávate zdravotných komplikácií, sú tu lekári, ktorí vám dajú informácie a zároveň povedia: budeme vás podporovať, aby to dobre dopadlo.“
Ak ide o mladé dievčatá, môže im pomôcť sociálny pracovník pri prvom rozhovore s rodičmi. Ženy v poradniach často priznávajú aj fakt, že nemajú dostatočnú podporu od svojich partnerov. „Veľa mužov si myslí, že najlepšia podpora ženy je, keď povedia: akokoľvek sa rozhodneš, ja budem pri tebe,“ hovorí Eva Grey. „Často by však žena skôr potrebovala, aby muž povedal: chcem to dieťa alebo spolu to zvládneme. Ale keďže dnes sa stále hovorí, že je to len rozhodnutie ženy a muž nemá právo doň hovoriť, muži si netrúfajú povedať, že chcú dieťa. A žena má potom pocit, že ju muž nepodporil dosť, keď nechal rozhodnutie len na nej.“
V poradni by sa žena pred umelým potratom mala dozvedieť aj o tom, čo je to postabortívny syndróm a ako môže poznačiť jej život. O tomto syndróme sa dlho nehovorilo ani nevedelo. „Aj v USA, kde sa potraty robia od 50. rokov, sa až v 80. rokoch začali objavovať indikácie, že potrat má aj iné následky,“ pripomína Eva Grey.
.výskumy
V USA sa robili výskumy týkajúce sa zdravotníckej starostlivosti, ktorú potrebujú ženy po umelom potrate. Zistilo sa, že sú pre systém zdravotného poistenia nákladnejšie, lebo častejšie potrebujú pomoc psychológa či psychiatra. Zaujímavá vládna štúdia vznikla vo Fínsku. Skúmali sa úmrtia žien, ktoré zomreli v reprodukčnom veku od 15 do 49 rokov. Porovnávali sa tri skupiny žien – ktoré neboli tehotné, ktoré porodili dieťa a ktoré absolvovali umelý potrat. „Štatistikov prekvapila vysoká úmrtnosť žien, ktoré mali za sebou umelé prerušenie tehotenstva. V tejto skupine zistili vysoký počet dokonaných samovrážd. V porovnaní so skupinou žien, ktoré porodili dieťa, to bolo až sedemkrát viac dokonaných samovrážd,“ hovorí Eva Grey. Tento výskum ukázal aj zvýšené množstvo úrazov u žien, ktoré mali za sebou interrupciu a taktiež sa tieto ženy častejšie stali obeťou násilia. Vysvetlenie možno hľadať v tom, že tieto ženy majú pocit viny, a preto si samy seba menej vážia, menej sa starajú o svoje zdravie a menej sa bránia aj domácemu násiliu. Ich sebapoškodzovanie či zotrvávanie vo vzťahu, v ktorom trpia, je akýmsi trestaním sa za umelý potrat.
.terapia
Každá žena prežíva traumatickú skúsenosť s potratom inak. Mnohé ženy potratový zážitok vytesnili do podvedomia. Úspešne zmrazili jeho emočné prežívanie, ale zároveň zmrazili aj celý svoj emočný život. Už sa nevedia radovať, smútiť, netešia ich veci, ktoré ich tešili predtým. Ak majú deti, nedokážu im prejaviť cit a ochladzuje sa aj partnerský vzťah. Podvedome sa vyhýbajú podnetom, ktoré im pripomínajú potratový zážitok. Prekážajú im napríklad nemocničné pachy, nedokážu sa pozerať na bábätká či na tehotné ženy. Niektoré majú aj vtieravé predstavy, keď k nim hovorí nenarodené dieťa, majú nočné mory, nemôžu spať. Keď tento stav pretrváva dlho, zvyšuje sa ich vnútorné napätie a napokon spôsobuje rôzne psychosomatické ochorenia.
Iný spôsob prežívania je vtedy, ak bola žena okolnosťami donútená na potrat. Je skôr podráždená a agresívna k svojmu okoliu, k lekárom, k otcovi dieťaťa, k vlastnej rodine, ktorá ju nepodržala. Tieto ženy majú problémy v rodinných vzťahoch, ale aj v komunikácii s ľuďmi.
Aj keď žena dokáže vytesniť potratový zážitok, sú momenty, ktoré ho pripomínajú. „Nemusí to byť ani nejaký obrázok či bilbord,“ hovorí Eva Grey. „Môže to byť rozchod s partnerom, úmrtie iného dieťaťa, ďalšie tehotenstvo, narodenie vnúčat, ale aj výročie narodenia. Väčšina žien vie, koľko rokov by práve malo ich nenarodené dieťa. Vedia, kedy by išlo do školy, kedy by maturovalo...“
Terapeutické postupy, ako vyliečiť ženy trpiace postabortívnym syndrómom, sú rôzne: niekedy ženy musia svoje neporodené dieťa nazvať menom, rozlúčiť sa s ním, niekedy mu vybudujú malý pomníček, aby mali kde zapáliť sviečku. Musia odpustiť sebe, partnerovi, okoliu, ktoré ju nepodporilo. U nás zatiaľ neexistujú terapeuti, ktorí by sa zameriavali na takto postihnuté ženy. „Pritom je tu obrovské množstvo žien, ktoré umelý potrat zažili, a časť z nich určite má psychické problémy,“ tvrdí Eva Grey. „Ale tam, kde sa nepripúšťa možnosť, že umelý potrat spôsobuje niečo zlé v psychike ženy, nie je ani možnosť ich liečiť.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.