Najprv taký nenápadný, v húštine, poza kríky, niektoré dole, niektoré na stromoch, dorozumievajúc sa znameniami. Svoje mláďatá si nesú zavesené na krku ako korále alebo na chrbte ako ruksak. Keď nedajbože v tom momente nezmizneme, kruh sa začne nebezpečne zmenšovať. Prvý zakročí Big Daddy, ako voláme s mojím psom alfa samca opičej svorky. Príde bližšie, s celou svojou mega opičou hmotnosťou, ktorá ho tak viditeľne líši od zvyšku samcov v tlupe, vycerí zuby, zaškrečí a počká, či nevypadneme. Aj by sme radi, ale kruh je už uzavretý. Tu príde na rad moja palica. Poriadna teleskopická palica s titánovým špicom. Začnem s ňou trieskať všade naokolo a škriekať na opice. Tvárim sa, že hovorím ich jazykom. Miestni Tibeťania a Nepálčania sa smejú. Oni cez také úskalia prechádzať nemusia. Nemajú psov na vôdzke. Nemajú psov, s ktorými treba ísť von. Majú len psov, čo striehnu pred ich dverami na zvyšky jedla. Psov chorých, zablšených, slepých, zjazvených a krívajúcich. Poznačených neustálymi vojnami s opicami. Miesto, kde bývam, sa volá Swayambhu, ale je prezývané aj Monkey Temple. Tisícky chlpatých potvôrbez štipky strachu tu skáču hore-dolu a miestni sa s tým musia zmieriť. Niekedy pomôžu palice, niekedy kamene, niekedy nič. A psy si to odnesú, chudáci, najviac. Trieskam palicou a všetci okrem alfa samca jemne ustupujú a my so Setom prechádzame. Len čo vyjdeme z kruhu – pasce, utekáme ostošesť. Seto má chvost medzi nohami, uši sklopené a skučí strachom. Mne tlčie srdce a po čele mi tečú kropaje potu. Zasa sme to prežili. Ono nejde len o pohryznutia. Ide najmä o besnotu, ktorá si tu vystrája, spolu s opicami, v dosť veľkej miere. O pár metrov ďalej, keď sa Seto upokojí, vybehne na nás zúrivá sučka. Vyťahané cicky jej visia až po zem a za ňou utekajú 3 čierne malé šteniatka. Jedno z nich je obzvlášť priebojné. Predbehne samotnú suku a púšťa sa do mojho psa, ktorému siaha asi po členky. Šteká, zlostne vrčí a cerí zuby. Nikdy som nevidela asi 4-týždňové šteniatko takto zúriť. Keď sa pozriem na Setov výraz, musím sa smiať. Môj psík sa celý trasie strachom. Pred útočným šteniatkom. Ešte nás čaká cesta okolo zúrivého japonského špica – jediný domáci pes v okolí...žiaľ, občas jeho majiteľ zabudne zavrieť bránu. Opäť sa oháňam palicou, dokonca mu aj jednu švihnem, ale nepomáha. Ani kopanec. Seto už zasa plače. Z očí mu tečú veľké slzy. Ku koncu prechádzky, tesne pred domom, nás čaká zložitá križovatka. Desiatky motoriek, taxíkov, ľudí, detí, psov, všetko to trúbi a kríčí, a Seto prikrčene, ešte stále s chvostom medzi nohami, uteká domov. Mňa za sebou ťahá konskou silou. Keď prídeme domov, môj psík si vydýchne, zdvihne nohu a vyští sa na koberec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.