Talk Talk: Spirit of Eden Parlophone/EMI 1988
Vždy som mal rád hudbu, ktorá je tak trochu zahľadená do seba, pomalým tempom postupne odkrýva svoju skrytú krásu, podobne ako Tolkienov Pán prsteňov vytvára svoj vlastný svet a v ňom alternatívu k bežnej realite. A tak som ako decko počúval popri Boney M aj Pink Floyd a neskôr ako teenager popri Duran Duran aj The Cure.
K platni Spirit of Eden skupiny Talk Talk som sa dostal náhodou cez kamaráta, niekedy koncom 80. rokov. Táto anglická novovlnová partička, dovtedy známa sofistikovaným rádiovým popom, zrazu prišla na svojej štvrtej platni s radikálnym obratom smerom k zadumaným skladbám bez klasickej posničkovej formy a hitových ambícií. A je to riadny úlet. Odporúčam počúvať osamote so slúchadlami, na párty s ním asi veľa vody nenamútite. Iba šesť piesní, každá vyše sedem minút, jednotné pomalé tempo, krásny spev Marka Hollisa, pokojná meditatívna nálada, pracujúca s tichom ako rovnocenným hudobným prostriedkom, s ostrovmi hlučných pasáží špinavo znejúcich gitár a ústnej harmoniky, to všetko obohatené o klasické nástroje ako hoboj či fagot . Počuť rock, trochu džezu, cítiť aj vplyv atonálnej vážnej hudby a veľa vecí sa odohráva tak akoby náhodou, ako keď si dieťa sadne prvýkrát za klavír. Však som si neskôr aj prečítal, že niektoré pasáže nahrávali potme. Spirit of Eden podľa novinárov zadefinoval nový žáner, tzv „postrock". Elbow, Doves a iní ho uvádzajú ako zdroj inšpirácie, myslím že aj Radiohead, Sigur Ros a Bon Iver by bez neho dnes zneli inak. Nebol to komerčne najúspešnejší album, pokiaľ viem, ani raz nezaznel na koncerte, ale pre mňa je v diskografii Talk Talk najdôležitejší tou odvahou ísť na neprebádané územia a vytvárať tak svoj vlastný hudobný svet, v ktorom sa dá tak pekne uletieť. Hoci aj taký obyčajný prízemný hit raz za čas môže byť fajn! Ďuďo/ vlastným menom Peter Dudák, je spevákom bratislavskej skupiny Hex.
Vždy som mal rád hudbu, ktorá je tak trochu zahľadená do seba, pomalým tempom postupne odkrýva svoju skrytú krásu, podobne ako Tolkienov Pán prsteňov vytvára svoj vlastný svet a v ňom alternatívu k bežnej realite. A tak som ako decko počúval popri Boney M aj Pink Floyd a neskôr ako teenager popri Duran Duran aj The Cure.
K platni Spirit of Eden skupiny Talk Talk som sa dostal náhodou cez kamaráta, niekedy koncom 80. rokov. Táto anglická novovlnová partička, dovtedy známa sofistikovaným rádiovým popom, zrazu prišla na svojej štvrtej platni s radikálnym obratom smerom k zadumaným skladbám bez klasickej posničkovej formy a hitových ambícií. A je to riadny úlet. Odporúčam počúvať osamote so slúchadlami, na párty s ním asi veľa vody nenamútite. Iba šesť piesní, každá vyše sedem minút, jednotné pomalé tempo, krásny spev Marka Hollisa, pokojná meditatívna nálada, pracujúca s tichom ako rovnocenným hudobným prostriedkom, s ostrovmi hlučných pasáží špinavo znejúcich gitár a ústnej harmoniky, to všetko obohatené o klasické nástroje ako hoboj či fagot . Počuť rock, trochu džezu, cítiť aj vplyv atonálnej vážnej hudby a veľa vecí sa odohráva tak akoby náhodou, ako keď si dieťa sadne prvýkrát za klavír. Však som si neskôr aj prečítal, že niektoré pasáže nahrávali potme. Spirit of Eden podľa novinárov zadefinoval nový žáner, tzv „postrock". Elbow, Doves a iní ho uvádzajú ako zdroj inšpirácie, myslím že aj Radiohead, Sigur Ros a Bon Iver by bez neho dnes zneli inak. Nebol to komerčne najúspešnejší album, pokiaľ viem, ani raz nezaznel na koncerte, ale pre mňa je v diskografii Talk Talk najdôležitejší tou odvahou ísť na neprebádané územia a vytvárať tak svoj vlastný hudobný svet, v ktorom sa dá tak pekne uletieť. Hoci aj taký obyčajný prízemný hit raz za čas môže byť fajn! Ďuďo/ vlastným menom Peter Dudák, je spevákom bratislavskej skupiny Hex.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.