Poznáte to. Máte svoju obľúbenú zábavnú príhodu, ktorú už roky radi rozprávate priateľom pri pive. Za nejaký čas sa k vám dostane vo výrazne zmenenej podobe.
Ako príhoda koluje, každý k nej niečo pridá, a tak je nakoniec z rozmeru 2 krát 2 metre štvorcový kilometer a z vyvrtnutého členku amputovaná noha. S počudovaním načúvate „vašej“ príhode, a nestačíte sa diviť, ako si ju každý privlastňuje. To, čo sa stalo pred rokmi vám, sa zrazu pred nedávnom stalo Ferovej švagrinej a aj Palovmu strýkovi. Nevadí, tak to už s kvalitnými príhodami býva. Či už sú to príhody zo života, z filmového nakrúcania, alebo z turné kapely, kolujú vo svojich kruhoch už roky a nik tomu nezabráni.
A televízni hostia typu Donutil sa ich neštítia rozprávať ako horúce novinky. Nedávno sa ku mne dostala jedna veľmi vtipná a vzhľadom na to, že som ju počula len prvý raz, myslím, že by ste ju ešte nemuseli poznať. Ale keď ju budete podávať ďalej, myslím, že sa vám už ťažko podarí niečo pridať. Jeden človek (nazvime ho pracovne kamošov kamoš, tak označujeme všetkých protagonistov príhod, ktorých nepoznáme) mal doma žúr. Svojho psa – pitbula – nechal na záhrade. Veľa sa vypilo a keď nadránom už všetci odchádzali a on vypúšťal posledného návštevníka, všimol si že jeho pitbul sa rýpe v susedovom, už mŕtvom jazvečíkovi. Kamošov kamoš chytil paniku. Preboha, čo teraz? V opitej hlave mu skrsla myšlienka. Zobral chudáka jazvečíka, umyl ho, preliezol plot k susedovi a vrátil ho do búdy. Ťažko vydedukovať, čo tým chcel dosiahnuť, ale prinajmenšom oddialiť moment odhalenia, že má s jeho smrťou niečo spoločné. Vzápätí si ľahol spať. Po pár hodinách spánku ho zobudil zúrivý zvonec. A je to tu, pomyslel si. Otriasol sa, oblial spuchnutú tvár vodou a išiel otvoriť. Za bránou stál uplakaný sused. Bol úplne na dne. „Neuveríte čo sa mi stalo...bože môj, bol to môj miláčik, moje všetko, toto hádam ani nie je pravda, poďte sa pozrieť, to musíte vidieť...“ mlel stále dokola. Bol úplne hotový. Kamošov kamoš dostal výčitky svedomia a chcel sa hneď priznať, ale sused ho nepustil k slovu a len ho ťahal k sebe na záhradu. Prišli k búde. Ležal v nej mŕtvy jazvečík. Sused s plačom pokračoval ďalej a po pár minútach z neho vyliezla veta: “Toto nie je možné, pred troma dňami chudák umrel, pochoval som ho tamto na záhradu, a teraz, o tri dni, ho nájdem v búde, no pochopíte toto? Čo sa to deje, preboha?“
.dorota Nvotová
Ako príhoda koluje, každý k nej niečo pridá, a tak je nakoniec z rozmeru 2 krát 2 metre štvorcový kilometer a z vyvrtnutého členku amputovaná noha. S počudovaním načúvate „vašej“ príhode, a nestačíte sa diviť, ako si ju každý privlastňuje. To, čo sa stalo pred rokmi vám, sa zrazu pred nedávnom stalo Ferovej švagrinej a aj Palovmu strýkovi. Nevadí, tak to už s kvalitnými príhodami býva. Či už sú to príhody zo života, z filmového nakrúcania, alebo z turné kapely, kolujú vo svojich kruhoch už roky a nik tomu nezabráni.
A televízni hostia typu Donutil sa ich neštítia rozprávať ako horúce novinky. Nedávno sa ku mne dostala jedna veľmi vtipná a vzhľadom na to, že som ju počula len prvý raz, myslím, že by ste ju ešte nemuseli poznať. Ale keď ju budete podávať ďalej, myslím, že sa vám už ťažko podarí niečo pridať. Jeden človek (nazvime ho pracovne kamošov kamoš, tak označujeme všetkých protagonistov príhod, ktorých nepoznáme) mal doma žúr. Svojho psa – pitbula – nechal na záhrade. Veľa sa vypilo a keď nadránom už všetci odchádzali a on vypúšťal posledného návštevníka, všimol si že jeho pitbul sa rýpe v susedovom, už mŕtvom jazvečíkovi. Kamošov kamoš chytil paniku. Preboha, čo teraz? V opitej hlave mu skrsla myšlienka. Zobral chudáka jazvečíka, umyl ho, preliezol plot k susedovi a vrátil ho do búdy. Ťažko vydedukovať, čo tým chcel dosiahnuť, ale prinajmenšom oddialiť moment odhalenia, že má s jeho smrťou niečo spoločné. Vzápätí si ľahol spať. Po pár hodinách spánku ho zobudil zúrivý zvonec. A je to tu, pomyslel si. Otriasol sa, oblial spuchnutú tvár vodou a išiel otvoriť. Za bránou stál uplakaný sused. Bol úplne na dne. „Neuveríte čo sa mi stalo...bože môj, bol to môj miláčik, moje všetko, toto hádam ani nie je pravda, poďte sa pozrieť, to musíte vidieť...“ mlel stále dokola. Bol úplne hotový. Kamošov kamoš dostal výčitky svedomia a chcel sa hneď priznať, ale sused ho nepustil k slovu a len ho ťahal k sebe na záhradu. Prišli k búde. Ležal v nej mŕtvy jazvečík. Sused s plačom pokračoval ďalej a po pár minútach z neho vyliezla veta: “Toto nie je možné, pred troma dňami chudák umrel, pochoval som ho tamto na záhradu, a teraz, o tri dni, ho nájdem v búde, no pochopíte toto? Čo sa to deje, preboha?“
.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.