Tento môj omyl má dve poľahčujúce okolnosti.
Pred rokom 1989 sa tu vo verejnom živote takmer nič nedialo, takže čas plynul oveľa pomalšie než počas 22 rokov vzrušujúcich reforiem a vášnivých sporov o samotnú povahu štátu. To mierne ospravedlňuje, prečo sa mi zdá, že som žil dlhšie pred Novembrom než po ňom.
Po roku 1989 sa tu navyše striedali viac a menej slobodné režimy, pričom šesť rokov Mečiara a potom štyri roky Fica v mnohom kopírovali spôsoby a mentalitu spred Novembra. To mierne ospravedlňuje, prečo sa mi chybne zdá, že doba neslobodného režimu je v mojom živote dlhšia a ukotvenejšia, než čas slobodných pomerov.
Ale ani jedno, ani druhé celkom nevysvetľuje, prečo sa mi obdobie 22 rokov od 17. novembra 1989 zdá také prchavé, vratké a nedokončené. Poviem to takto – prvá polovica môjho života prebiehala v negatívnej stabilite, vedel som, že žijem v neopraviteľnom režime lži, nevkusu a násilia, a vedel som to „navždy“. No druhá polovica môjho života neprebieha v opačnej stabilite, ale v ustavičných zlomoch, fatálnych sporoch, kľúčových krokoch vpred a vzad, krátkych vzopätiach a dlhých pádoch. Zrejme aj preto sa mi obdobie po roku 1989 nejaví ako mohutný protipól neslobody, ako niečo „navždy“, ale skôr ako fragmenty, chaos, nedržiaca štruktúra, ktorá sa neustále rozpadáva, a potom zúfalo a narýchlo skladá. Sloboda v sebe, samozrejme, nesie aj neistotu, váhanie a omyly, a nikdy nie je navždy, ale o tom nehovorím. Hovorím o tom, že komunizmus bol usadený v akomsi ťažisku spoločnosti, ale sloboda si tam ani po 22 rokoch ešte cestu nenašla. Veď, pre čo iné sa obávam výsledku každých volieb?
Ale ani táto naša neschopnosť systematický a dlhodobo budovať republiku, štát, krajinu, mi nedáva uspokojivú odpoveď na prekvapenie z toho, že tých 22 rokov od Novembra je už takmer polovica môjho života a že sloboda tvorí dokonca drvivú väčšinu mojej dospelej existencie. Prečo to tak necítim?
Prečítal som si znovu tú pasáž Moci bezmocných, v ktorej autor upozorňuje, že komunizmus bol v mnohom len jednou tvárou krízy moderného človeka. „Nezdá se, že by tradiční parlamentní demokracie nabízely způsob, jak zásadně čelit „samopohybu“ technické civilizace i industriální a konzumní společnosti; i ony jsou v jeho vleku a před ním bezradné; jen způsob, jímž manipulují člověka, je nekonečně jemnější a rafinovanější než brutální způsob systému posttotalitního. Ale celý ten statický komplex ztuchlých, koncepčně rozbředlých a politicky tak účelově jednajících masových politických stran, ovládaných profesionálními aparáty a vyvazujících občana z jakékoli konkrétní osobní odpovědnosti; celé ty složité struktury skrytě manipulujících a expanzivních ohnisek kumulace kapitálu; celý ten všudypřítomný diktát konzumu, produkce, reklamy, komerce, konzumní kultury a celá ta povodeň informací, to všechno – tolikrát už rozebráno a popsáno – opravdu lze asi těžko považovat za nějakou perspektivní cestu k tomu, aby člověk znovu nalezl sám sebe,“ napísal v roku 1978 Václav Havel.
Rozmýšľam o tom. Vôbec si pritom nemyslím, že politické strany sú od diabla, že kapitalizmus zlyhal, ani že trh, silné banky, reklama či povodeň informácií sú problém. Naopak. Ale pri pohľade na stav našej Európy, na Berlusconiho, Sarkozyho, Barrosa a ostatných lídrov slobodného sveta, ktorí vlastnú krízu liečia jej zväčšením, na zadlžené národy, ktoré omámené a zbavené zodpovednosti protestujú proti šetreniu, a na naše zdegenerované politické strany dostáva Havlov text niektoré črty proroctva.
Už 22 rokov sme slobodní a naspäť v Európe, no práve preto aj naspäť v havlovskom probléme. Asi preto ten pocit z úvodu.
Pred rokom 1989 sa tu vo verejnom živote takmer nič nedialo, takže čas plynul oveľa pomalšie než počas 22 rokov vzrušujúcich reforiem a vášnivých sporov o samotnú povahu štátu. To mierne ospravedlňuje, prečo sa mi zdá, že som žil dlhšie pred Novembrom než po ňom.
Po roku 1989 sa tu navyše striedali viac a menej slobodné režimy, pričom šesť rokov Mečiara a potom štyri roky Fica v mnohom kopírovali spôsoby a mentalitu spred Novembra. To mierne ospravedlňuje, prečo sa mi chybne zdá, že doba neslobodného režimu je v mojom živote dlhšia a ukotvenejšia, než čas slobodných pomerov.
Ale ani jedno, ani druhé celkom nevysvetľuje, prečo sa mi obdobie 22 rokov od 17. novembra 1989 zdá také prchavé, vratké a nedokončené. Poviem to takto – prvá polovica môjho života prebiehala v negatívnej stabilite, vedel som, že žijem v neopraviteľnom režime lži, nevkusu a násilia, a vedel som to „navždy“. No druhá polovica môjho života neprebieha v opačnej stabilite, ale v ustavičných zlomoch, fatálnych sporoch, kľúčových krokoch vpred a vzad, krátkych vzopätiach a dlhých pádoch. Zrejme aj preto sa mi obdobie po roku 1989 nejaví ako mohutný protipól neslobody, ako niečo „navždy“, ale skôr ako fragmenty, chaos, nedržiaca štruktúra, ktorá sa neustále rozpadáva, a potom zúfalo a narýchlo skladá. Sloboda v sebe, samozrejme, nesie aj neistotu, váhanie a omyly, a nikdy nie je navždy, ale o tom nehovorím. Hovorím o tom, že komunizmus bol usadený v akomsi ťažisku spoločnosti, ale sloboda si tam ani po 22 rokoch ešte cestu nenašla. Veď, pre čo iné sa obávam výsledku každých volieb?
Ale ani táto naša neschopnosť systematický a dlhodobo budovať republiku, štát, krajinu, mi nedáva uspokojivú odpoveď na prekvapenie z toho, že tých 22 rokov od Novembra je už takmer polovica môjho života a že sloboda tvorí dokonca drvivú väčšinu mojej dospelej existencie. Prečo to tak necítim?
Prečítal som si znovu tú pasáž Moci bezmocných, v ktorej autor upozorňuje, že komunizmus bol v mnohom len jednou tvárou krízy moderného človeka. „Nezdá se, že by tradiční parlamentní demokracie nabízely způsob, jak zásadně čelit „samopohybu“ technické civilizace i industriální a konzumní společnosti; i ony jsou v jeho vleku a před ním bezradné; jen způsob, jímž manipulují člověka, je nekonečně jemnější a rafinovanější než brutální způsob systému posttotalitního. Ale celý ten statický komplex ztuchlých, koncepčně rozbředlých a politicky tak účelově jednajících masových politických stran, ovládaných profesionálními aparáty a vyvazujících občana z jakékoli konkrétní osobní odpovědnosti; celé ty složité struktury skrytě manipulujících a expanzivních ohnisek kumulace kapitálu; celý ten všudypřítomný diktát konzumu, produkce, reklamy, komerce, konzumní kultury a celá ta povodeň informací, to všechno – tolikrát už rozebráno a popsáno – opravdu lze asi těžko považovat za nějakou perspektivní cestu k tomu, aby člověk znovu nalezl sám sebe,“ napísal v roku 1978 Václav Havel.
Rozmýšľam o tom. Vôbec si pritom nemyslím, že politické strany sú od diabla, že kapitalizmus zlyhal, ani že trh, silné banky, reklama či povodeň informácií sú problém. Naopak. Ale pri pohľade na stav našej Európy, na Berlusconiho, Sarkozyho, Barrosa a ostatných lídrov slobodného sveta, ktorí vlastnú krízu liečia jej zväčšením, na zadlžené národy, ktoré omámené a zbavené zodpovednosti protestujú proti šetreniu, a na naše zdegenerované politické strany dostáva Havlov text niektoré črty proroctva.
Už 22 rokov sme slobodní a naspäť v Európe, no práve preto aj naspäť v havlovskom probléme. Asi preto ten pocit z úvodu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.