Žiadny summit nie je úplný bez rituálneho vyhlásenia, že Európa urobí „všetko, čo bude potrebné“ pre záchranu jednotnej meny. No práve opakované prísľuby záchrany eura prezrádzajú existenciu nebezpečného zmätku.
Z dôvodov hrdosti, strachu, ideológie a osobného prežitia je pre európskych lídrov mimoriadne ťažké prijať skutočnosť, že euro samo je veľkou časťou problému. Namiesto toho hľadajú iné vysvetlenia ekonomickej krízy: Krajiny sa nedokázali pridržiavať pravidiel. Štáty klamali. Európa potrebuje nové politické štruktúry. Bazuka nie je dosť veľká. Trhy sú iracionálne. Ľudia sa búria.
Vo všetkých týchto vysvetleniach sa nachádza zrnko pravdy. No ani jedno z nich sa nedostáva ku koreňom problému.
Približne po desaťročí prichádzame na to, že oblasť jednotnej meny, ktorá spája rozličné krajiny s rôznymi úrovňami ekonomického rozvoja – a veľmi odlišnými politickými kultúrami – je chybným konceptom.
Euro samo osebe nie je cieľom. Jednotná mena je iba nástrojom, ktorý má podporiť ekonomickú prosperitu a politickú harmóniu naprieč Európou. A keď sa teraz hromadia dôkazy, že v skutočnosti tento nástroj spôsobuje presný opak, treba prestať špekulovať, ako euro zachrániť, a prejsť k úvahám, ako sa ho zbaviť alebo aspoň povoliť najslabším členom eurozóny odchod z nej.
Euro totiž krízu v Európe pomohlo vytvoriť, a ono ju tiež pomáha udržiavať. Najskôr spôsobilo prudký pokles úrokových mier v južnej Európe, čo inšpirovalo krajiny ako Taliansko a Grécko, aby si bezhlavo požičiavali. A teraz jednotná mena vylučuje možnosti, aké tradične používalo povojnové Taliansko aj iné štáty pri riešení vysokej hladiny dlhu: infláciu a devalváciu meny. Pravdaže, takéto možnosti mali aj negatívne dopady, ale inflácia a devalvácia národnej meny boli stále alternatívou „internej devalvácie“ (inými slovami, krátenia miezd a masovej nezamestnanosti). Boli teda alternatívou toho, čo sa teraz vnucuje Taliansku, Grécku a vôbec veľkej časti južnej Európy.
Globálna finančná kríza odhalila slabé stránky eura. Keď sa prvý raz ukázalo, že Grécko má vážny problém, a to bolo v roku 2009, EÚ si stanovila dve úlohy. Prvou bolo vyriešiť grécku krízu, druhou presvedčiť trhy, že Grécko je izolovaný problém, ktorý sa ničím neponáša na situáciu v ďalších oblastiach eurozóny. Pri plnení oboch úloh EÚ dokonale zlyhala.
Ekonomický chaos v Grécku teraz strieda chaos politický. V Taliansku zatiaľ stúpajú náklady na požičiavanie – a to tak, že financie talianskeho štátu budú čoskoro v neudržateľnom stave. Ak Taliansko, siedma najväčšia ekonomika sveta, požiada o pomoc z európskeho fondu, alebo hoci aj od MMF, je dosť možné, že sa preň nenájde dosť peňazí. Bude to také absurdné, ako keby sa slon pokúšal nastúpiť na záchranný čln.
Trhy už zistili, že hoci Grécko je naozaj extrémny príklad spomínaného neduhu, vôbec nie je samo – nech to už európski lídri akokoľvek zahovárajú. Aj Taliansko trpí mnohými javmi, ktoré spôsobujú nefunkčnosť Grécka: sú tu rozšírené daňové úniky, obrovské zadlženie štátu, politický systém založený na protekcii a nezdravá závislosť od EÚ. Je pravda, že taliansky priemysel sa vyznačuje silou, s akou sa Grécko nemôže zďaleka porovnávať. Ale v porovnaní s talianskym premiérom Silviom Berlusconim, pod ktorým sa trasie kreslo, vyzerá odchádzajúci grécky líder George Papandreu ako Abraham Lincoln.
A problémom nie sú iba Grécko a Taliansko. Aj Írsko a Portugalsko už museli akceptovať pomoc ostatných štátov a najnovšia kríza ich môže znovu destabilizovať. Zraniteľnosť Španielska je očividná. Francúzsko nemalo vyrovnaný rozpočet od sedemdesiatych rokov a trasie sa o svoj AAA rating.
Zoči-voči týmto rastúcim problémom zostáva skupine, ktorá obhajuje záchranu eura za každú cenu, už len presadzovanie riešení, ktoré sú čoraz menej dôveryhodné. Ak sa všetko odohrá podľa plánu – po odpise časti dlhu a ďalších šetriacich škrtoch – tak Grécko ku koncu desaťročia zredukuje svoj dlh na 120 percent HDP. A to je ešte ten optimistický scenár. A zatiaľ, napriek jasným dôkazom, že v Európe je štátny dlh riskantná záležitosť, Taliansko nejako presvedčí trhy, aby mu zase požičiavali s dvojpercentným úrokom, nie so šesťpercentným a vyšším. Európska centrálna banka bude od Talianska bez obmedzenia nakupovať štátne dlhopisy bez hodnoty. Bude to robiť, kým bude treba. Nič z toho nevyzerá dôveryhodne a realisticky.
Z politického hľadiska sa za dlhodobý liek proti neduhom eura pokladá fiškálna únia, čiže skutočná politická federácia. Lenže realizácia takého riešenia by trvala niekoľko desaťročí, a to má byť federácia protijedom voči kríze, ktorá eskaluje každý týždeň. Konečný cieľ je, navyše, tak či onak nedôveryhodný, keďže práve v momentálnej zlej situácii sa odhalil nedostatok paneurópskej solidarity.
Je pravda, že zrušenie eura by bolo strašne zložité a nebezpečné. Únik kapitálu a default dlhov v krajinách odstupujúcich od eura by mohol spôsobiť kolaps bánk. Potom by mohol nasledovať ekonomický a politický chaos – aspoň na istý čas. Nová talianska vláda s dôveryhodným ekonomickým programom možno získa pre Európu trochu času. No vzhľadom na vrodené chyby eura to bude pravdepodobne krátka úľava.
Ozývajú sa hlasy, že deštrukcia jednotnej meny zničí samotnú Európsku úniu. Ale takéto poplašné správy riskujú, že sa stanú proroctvom, ktorého vyslovenie spôsobí aj jeho naplnenie. Kľúčové európske úspechy – jednotný trh, voľný pohyb osôb a spolupráca pri zahraničnej politike – sú predsa staršie ako jednotná mena, a tak môžu prežiť aj jej odchod zo scény. Európski lídri by už nemali trvať na tom, že koniec eura je nemysliteľný, a mali by ho začať plánovať. Uverejnené 7. 11. 2011 vo Financial Times. Týmto textom začíname dlhodobú spoluprácu s denníkom Financial Times.
Z dôvodov hrdosti, strachu, ideológie a osobného prežitia je pre európskych lídrov mimoriadne ťažké prijať skutočnosť, že euro samo je veľkou časťou problému. Namiesto toho hľadajú iné vysvetlenia ekonomickej krízy: Krajiny sa nedokázali pridržiavať pravidiel. Štáty klamali. Európa potrebuje nové politické štruktúry. Bazuka nie je dosť veľká. Trhy sú iracionálne. Ľudia sa búria.
Vo všetkých týchto vysvetleniach sa nachádza zrnko pravdy. No ani jedno z nich sa nedostáva ku koreňom problému.
Približne po desaťročí prichádzame na to, že oblasť jednotnej meny, ktorá spája rozličné krajiny s rôznymi úrovňami ekonomického rozvoja – a veľmi odlišnými politickými kultúrami – je chybným konceptom.
Euro samo osebe nie je cieľom. Jednotná mena je iba nástrojom, ktorý má podporiť ekonomickú prosperitu a politickú harmóniu naprieč Európou. A keď sa teraz hromadia dôkazy, že v skutočnosti tento nástroj spôsobuje presný opak, treba prestať špekulovať, ako euro zachrániť, a prejsť k úvahám, ako sa ho zbaviť alebo aspoň povoliť najslabším členom eurozóny odchod z nej.
Euro totiž krízu v Európe pomohlo vytvoriť, a ono ju tiež pomáha udržiavať. Najskôr spôsobilo prudký pokles úrokových mier v južnej Európe, čo inšpirovalo krajiny ako Taliansko a Grécko, aby si bezhlavo požičiavali. A teraz jednotná mena vylučuje možnosti, aké tradične používalo povojnové Taliansko aj iné štáty pri riešení vysokej hladiny dlhu: infláciu a devalváciu meny. Pravdaže, takéto možnosti mali aj negatívne dopady, ale inflácia a devalvácia národnej meny boli stále alternatívou „internej devalvácie“ (inými slovami, krátenia miezd a masovej nezamestnanosti). Boli teda alternatívou toho, čo sa teraz vnucuje Taliansku, Grécku a vôbec veľkej časti južnej Európy.
Globálna finančná kríza odhalila slabé stránky eura. Keď sa prvý raz ukázalo, že Grécko má vážny problém, a to bolo v roku 2009, EÚ si stanovila dve úlohy. Prvou bolo vyriešiť grécku krízu, druhou presvedčiť trhy, že Grécko je izolovaný problém, ktorý sa ničím neponáša na situáciu v ďalších oblastiach eurozóny. Pri plnení oboch úloh EÚ dokonale zlyhala.
Ekonomický chaos v Grécku teraz strieda chaos politický. V Taliansku zatiaľ stúpajú náklady na požičiavanie – a to tak, že financie talianskeho štátu budú čoskoro v neudržateľnom stave. Ak Taliansko, siedma najväčšia ekonomika sveta, požiada o pomoc z európskeho fondu, alebo hoci aj od MMF, je dosť možné, že sa preň nenájde dosť peňazí. Bude to také absurdné, ako keby sa slon pokúšal nastúpiť na záchranný čln.
Trhy už zistili, že hoci Grécko je naozaj extrémny príklad spomínaného neduhu, vôbec nie je samo – nech to už európski lídri akokoľvek zahovárajú. Aj Taliansko trpí mnohými javmi, ktoré spôsobujú nefunkčnosť Grécka: sú tu rozšírené daňové úniky, obrovské zadlženie štátu, politický systém založený na protekcii a nezdravá závislosť od EÚ. Je pravda, že taliansky priemysel sa vyznačuje silou, s akou sa Grécko nemôže zďaleka porovnávať. Ale v porovnaní s talianskym premiérom Silviom Berlusconim, pod ktorým sa trasie kreslo, vyzerá odchádzajúci grécky líder George Papandreu ako Abraham Lincoln.
A problémom nie sú iba Grécko a Taliansko. Aj Írsko a Portugalsko už museli akceptovať pomoc ostatných štátov a najnovšia kríza ich môže znovu destabilizovať. Zraniteľnosť Španielska je očividná. Francúzsko nemalo vyrovnaný rozpočet od sedemdesiatych rokov a trasie sa o svoj AAA rating.
Zoči-voči týmto rastúcim problémom zostáva skupine, ktorá obhajuje záchranu eura za každú cenu, už len presadzovanie riešení, ktoré sú čoraz menej dôveryhodné. Ak sa všetko odohrá podľa plánu – po odpise časti dlhu a ďalších šetriacich škrtoch – tak Grécko ku koncu desaťročia zredukuje svoj dlh na 120 percent HDP. A to je ešte ten optimistický scenár. A zatiaľ, napriek jasným dôkazom, že v Európe je štátny dlh riskantná záležitosť, Taliansko nejako presvedčí trhy, aby mu zase požičiavali s dvojpercentným úrokom, nie so šesťpercentným a vyšším. Európska centrálna banka bude od Talianska bez obmedzenia nakupovať štátne dlhopisy bez hodnoty. Bude to robiť, kým bude treba. Nič z toho nevyzerá dôveryhodne a realisticky.
Z politického hľadiska sa za dlhodobý liek proti neduhom eura pokladá fiškálna únia, čiže skutočná politická federácia. Lenže realizácia takého riešenia by trvala niekoľko desaťročí, a to má byť federácia protijedom voči kríze, ktorá eskaluje každý týždeň. Konečný cieľ je, navyše, tak či onak nedôveryhodný, keďže práve v momentálnej zlej situácii sa odhalil nedostatok paneurópskej solidarity.
Je pravda, že zrušenie eura by bolo strašne zložité a nebezpečné. Únik kapitálu a default dlhov v krajinách odstupujúcich od eura by mohol spôsobiť kolaps bánk. Potom by mohol nasledovať ekonomický a politický chaos – aspoň na istý čas. Nová talianska vláda s dôveryhodným ekonomickým programom možno získa pre Európu trochu času. No vzhľadom na vrodené chyby eura to bude pravdepodobne krátka úľava.
Ozývajú sa hlasy, že deštrukcia jednotnej meny zničí samotnú Európsku úniu. Ale takéto poplašné správy riskujú, že sa stanú proroctvom, ktorého vyslovenie spôsobí aj jeho naplnenie. Kľúčové európske úspechy – jednotný trh, voľný pohyb osôb a spolupráca pri zahraničnej politike – sú predsa staršie ako jednotná mena, a tak môžu prežiť aj jej odchod zo scény. Európski lídri by už nemali trvať na tom, že koniec eura je nemysliteľný, a mali by ho začať plánovať. Uverejnené 7. 11. 2011 vo Financial Times. Týmto textom začíname dlhodobú spoluprácu s denníkom Financial Times.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.