Tri životy Gustáva Husáka

.súčasná generácia tridsiatnikov a štyridsiatnikov si ho pamätá ako nudného starca s obrovskými dioptriami, ktorý sa nevkusne bozkával s Brežnevom. V pamäti zostali aj povinné prvomájové sprievody, kde spolu s ďalšími súdruhmi mával z tribún, a komická českoslovenčina, ktorou sa prihováral vždy na Nový rok. Na konci 80. rokov bol už len karikatúrou, ktorá vyvolávala pobavenie, prípadne súcit.
Tí starší a najstarší si ho však pamätajú aj inak: ako jeden z mozgov SNP a kľúčovú postavu komunistického prevratu vo februári 1948. Ale aj ako hrdinu, ktorý vydržal mučenie či výborného rečníka, ktorý vedel strhnúť masy pre Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou. Potom však prišli Rusi, Husák otočil a dvadsať rokov slúžil Moskve. Pre mnohých sa tak právom stal zbabelcom, ktorý zničil život celej jednej generácie. 
Prečo si dovtedy rešpektovaný politik takto pokazil roky prácne budovaný kredit? Mohol konať Husák po auguste 1968 inak? Alebo sa uspokojíme s teóriou menšieho zla, ktorou ospravedlňujeme väčšinu omylov v našich moderných dejinách? Hoci otázok je viac ako odpovedí, historici sa do hodnotenia Husáka veľmi nehrnú. Pred dvadsiatimi rokmi pritom zomrel jeden z najvplyvnejších slovenských politikov od porážky fašizmu.
 
.agilný funkcionár
Husák sa narodil v Dúbravke, ktorá je dnes jednou z mestských častí Bratislavy. Matku nepoznal, zomrela rok po jeho narodení. Pochádzal z chudobných pomerov, jeho otec sa živil ako príležitostný robotník. V roku 1914 však musel narukovať a počas vojny bol zranený. Po návrate z frontu vstúpil Husákov otec do agrárnej strany, pôsobil v obecnom zastupiteľstve.
Ako chlapec z katolíckej rodiny Husák v mladosti miništroval, už od strednej školy sa však zaujímal predovšetkým o politiku. Po skončení gymnázia išiel na právo, začal sa angažovať a bol funkcionárom v mnohých študentských spolkoch. Na začiatku riešil funkcionár Husák najmä sociálne otázky, štipendiá, letné tábory a podobne. Medzi študentmi mal vzhľadom na svoju inteligenciu prirodzenú autoritu, bol dobrým organizátorom aj rétorom.  Ako dvadsaťročný vstúpil do komunistickej strany, v straníckej hierachii bol však dlho len obyčajným pešiakom. 
„Husákov záujem o politiku determinovali dve hlavné veci: hospodárska kríza a sociálne pomery v krajine, respektíve konfrontácia s multikultúrnou Bratislavou. Pre bystrého intelektuála to muselo byť inšpiratívne,” hovorí český historik Zdeněk Doskočil, ktorý pripravuje o Husákovi veľkú monografiu. .clementis ako vzor
V polovici 30. rokov sa stal Husák lídrom komunistického Spolku socialistických akademikov. Veľa písal a agitoval, najmä v prostredí slovenskej inteligencie. „Začali sme dobýjať fakultné spolky a nakoniec padol aj Zväz slovenského študentstva. To už bola sila, ktorú bolo treba brať na vedomie,” povedal Husák v roku 1991 svojmu dvornému historikovi Viliamovi Plevzovi v knihe Vzostupy a pády.
Počas štúdií býval aj na bratislavskom internáte Svoradov, odkiaľ ho však vylúčili pre „politickú komunistickú činnosť”. Husáka vtedy očarili ľavicoví intelektuáli okolo časopisu DAV, predovšetkým Vladimír Clementis. Zblížili sa aj ľudsky, hoci boli dosť rozdielne povahy – na jednej strane veľmi vzdelaný, šarmantný a kultivovaný Clementis, na druhej strane priamočiary a tvrdý Husák. Podľa historika Doskočila bol Husák veľmi sebavedomý a sebastredný človek a len málokoho považoval za rovnocenného partnera. „Clementis mal však naňho výrazný vplyv. Pre Husáka bol možno jedinou autoritou, ktorá formovala jeho politické myslenie.”
Clementis stál aj na začiatku jeho advokátskej kariéry, keď sa uňho v roku 1938 Husák zamestnal ako koncipient. .zapieral, že je komunista
Mladý Husák po vyhlásení autonómie v októbri 1938 odmietol emigrovať do Francúzska či Poľska, hoci tak spravili viacerí komunisti vrátane Clementisa. Nevidel na to dôvod. Až do roku 1943 žil relatívne normálnym spôsobom života, neobmedzil spoločenské kontakty, dokonca si urobil advokátske skúšky.
A to i napriek tomu, že tajná polícia vedela o jeho ilegálnych aktivitách. Husák sa s priateľmi stretával v bratislavskej kaviarni Savoy aj v bývalej vile Jozefa Gregora Tajovského, ktorú si prenajal. „Dostali sme správu, že každú stredu sa v jeho byte schádzajú komunisti. Bude dobré si túto vec všimnúť,” upozornil v októbri 1940 tajomník HSĽS vedenie Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB).
Za slovenského štátu Husáka trikrát zatkli a posadili do vyšetrovacej väzby. Na výsluchoch tvrdil, že nemá s komunistami nič spoločné: „Tým, že som bol zamestnaný u Clementisa, dostal som povesť komunistu, proti čomu som sa márne bránil. Ja som vnútorne komunistom nikdy nebol ani nechcel byť, lebo z domu som nábožensky vychovaný.” Lišiacky Husák sa vynašiel, aj keď sa ho pýtali, prečo sa nestal ľudákom a gardistom. „V študentstve ma považovali za ľavičiara, keby som hneď prestúpil do HG, museli by sa na mňa dívať ako na bezcharakterného karieristu,” povedal po prvom zatknutí v novembri 1940.   .fešácky kriminál
Tajní sledovali Husákovu prvú manželku Magdu Lokvencovú, odpojili im aj domácu telefónnu linku. Z väzenia ho však po niekoľkých týždňoch vždy prepustili. Historik Doskočil to vysvetľuje tým, že Tisov režim sa síce pozeral na Husáka s nedôverou, keďže to bol intelektuál spätý s Clementisom. „Z času na čas sa ocitol aj vo väzbe, ale nebol vystavený nejakej zásadnej perzekúcii. V porovnaní s 50. rokmi to bol fešácky kriminál,” myslí si historik Doskočil.
Bratislavské prostredie bolo totiž malé a navzájom previazané. Takmer každý poznal niekoho v oficiálnych štruktúrach štátu, a mohol tak rovno intervenovať za jeho prepustenie z väzenia. Husákovi viackrát pomohli guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš alebo poslanec HSĽS Pavol Čarnogurský, otec Jána Čarnogurského.
V 50. rokoch to potom komunisti otočili proti nemu. V procese s takzvanými buržoáznymi nacionalistami Husákovi vyčítali napríklad cestu na Ukrajinu, ktorú zorganizoval na jeseň 1941 minister vnútra Alexander Mach. Ľudáci vtedy chceli ľavicovým intelektuálom ukázať, ako vyzerá boľševizmus, a potom to využiť v rámci propagandy. Ladislav Novomeský sa z cesty vyvliekol, pretože ho včas informoval jeho vzdialený príbuzný, ktorý vtedy pracoval na ÚŠB. Husákovi sa to však nepodarilo, pričom mal na výber: buď pôjde do väzenia v Ilave, alebo na Ukrajinu. A on si radšej vybral druhú možnosť. .kamarát s Machom?
Ako zámienka na procesy v 50. rokoch stačila aj maličkosť: v roku 1944 vyšiel v ľudáckych novinách Slovák článok, že Husák kúpil manželke kožuch za 120-tisíc korún. Hoci nezverejnili žiadny dôkaz, v podvedomí zostalo, že Husák žil za Tisa nad pomery. Na súde mu zavaril aj Mach, ktorý tvrdil, že Zväz špeditérov, kde Husák počas vojny pracoval, bola nacistická firma. V skutočnosti išlo o nemecko-slovenskú spoločnosť, ktorá zabezpečovala prepravu nákladov. Husáka podozrievali aj z údajných blízkych vzťahov s Machom, ktorý mal nad ním držať ochrannú ruku. 
Spolu s Novomeským a ďalšími „salónnymi komunistami” sa vraj s Machom stretávali v bratislavských vinárňach, kde spolu popíjali, hrali karty a politizovali. O ich kontaktoch za slovenského štátu však neexistuje žiadny priamy dôkaz. Je preto možné, že išlo o len propagandu, ktorá mala slúžiť v politických procesoch v 50. rokoch. .do veľkej politiky
V auguste 1943 zažíva Husák svoju prvú veľkú chvíľu. Keďže dovtedajších lídrov komunistickej strany ľudáci zatkli, Husák sa stáva členom jej ilegálneho vedenia, čím vstupuje do sveta veľkej politiky. Spolu s Novomeským a Šmidkem, respektíve s predstaviteľmi občianskeho odboja (Ursíny, Lettrich, Josko), založia Slovenskú národnú radu (SNR), ktorá sa stáva základnou platformou boja proti fašizmu. „Je síce pravda, že v prvých dňoch SNP nebol Husák v Banskej Bystrici, určite však patrí do prvej desiatky, možno dvadsiatky dôležitých ľudí SNP,” myslí si historik Doskočil.
Nechýbalo pritom veľa a Husák by sa do Banskej Bystrice vôbec nedostal. O vypuknutí SNP sa dozvie vo svojej bratislavskej kancelárii z banskobystrického vysielača. Z komunistických lídrov nie je totiž v centre Povstania nikto. Šmidke je v Moskve, Novomeský v Senici a Husák v Bratislave. Do Bystrice vyrazí až 30. augusta pred polnocou – spolu s politikmi DS Lettrichom a Joskom. Už v Trnave sa im však pokazí auto a zadrží ich nemecká hliadka. U Husáka nájdu pištoľ, u Joska prenosné rádio a v aute špeciálne vojenské mapy. Nakoniec sa však trojici podarí utiecť a v trnavských uličkách sa Nemcom stratia. Prídu na stanicu, kde stihnú rýchlik z Bratislavy do Zvolena. Posledný, ktorý ešte bez nemeckej kontroly odíde z hlavného mesta na povstalecké územie... .manipulácia s SNP
Do Banskej Bystrice sa teda Husák dostáva až dva dni po vypuknutí SNP a hneď ho čaká skúška z reálnej politiky. V Bystrici už totiž úraduje Vavro Šrobár, ktorý sa snaží o vytvorenie riadiaceho politického orgánu SNP.
Tým však mala byť na základe dohody komunistov s DS dovtedy ilegálna SNR. Husák sa tak naplno púšťa do politického boja: spolu s Lettrichom za niekoľko dní odstavia Šrobára na vedľajšiu koľaj. V 60. rokoch vydal Husák knihu, v ktorej potom v rozpore s realitou zveličil úlohu komunistov a partizánov v SNP – na úkor politikov DS a armády.
Hoci komunisti sú za Tisa opozíciou voči ľudákom, vznik samostatného štátu znamená zlom aj v ich politickom myslení. Najskôr je ich hlavnou agendou hospodársky a sociálny rozvoj Slovenska. Po 14. marci 1939 však zmenia aj svoj dovtedy vlažný vzťah k národnej otázke. „Aj Husák si uvedomil, že ten štát bol síce totalitný a vazalský, ale existoval a spravovali ho Slováci,” hovorí historik Milan Zemko.
Pred vypuknutím SNP sa Husák prikláňa k možnosti, aby bolo Slovensko súčasťou Sovietskeho zväzu. No keďže Moskvu, s ktorou sa chceli komunisti zblížiť, to nechalo chladnou, témou dňa sa stalo obnovenie Československa. .husák verzus Široký
Po vojne sa pre tridsiatnika Husáka začína rozporuplné obdobie. Na jednej strane sa stáva ako jeden z komunistických predákov SNP súčasťou mocenského establišmentu. Najskôr je povereníkom, potom predsedom Zboru povereníkov, teda v podstate slovenským predsedom vlády, ktorý bez ľútosti likviduje demokraciu a politických protivníkov. No súčasne sa v rámci KSS začína ostrý mocenský boj, v ktorom Husák postupne prehráva – a takmer za to neskôr zaplatí životom.
Na scénu totiž opäť vstupuje aj väzeň Tisovho štátu Viliam Široký, mocibažný a zakomplexovaný stalinista, ktorý nenávidí DAV, Clementisa, Husáka a Novomeského. Bol to Široký, ktorý svojho času navrhol vylúčiť Clementisa z KSČ za to, že v akomsi internom rozhovore zapochyboval o pakte Hitler-Stalin. Široký navyše Husáka a ďalších súdruhov vždy podozrieval, že znemožnili jeho útek z väzenia a účasť v SNP. Hneď po vojne zasahuje do diania v KSS Klement Gottwald, ktorý spraví zo Širokého lídra slovenských komunistov.
Široký postupne ovládne stranu svojimi poskokami a intrigárčením. Ako to neskôr opísal Husák, bývalé povstalecké vedenie strany Široký odrezal od dôležitých informácií. Väčšinu týždňa trávil v Prahe a ten deň-dva v Bratislave všetko riadil z bytu. Ak sa chcel Husák dozvedieť, čo sa naozaj deje, chodil priamo za Gottwaldom. Husák „chorobne ctižiadostivému a krajne samoľúbemu” Širokému v 60. rokoch vyčítal, že svojím riadením strany škodil zápasu s domácou reakciou. .proti demokracii
V tomto zápase sa Husák z pohľadu komunistickej ideológie pomerne vyznamená. Najskôr sa usiluje pred júnovými voľbami v roku 1946 maximalizovať výsledok KSS. Sústredenou kampaňou chce donútiť Demokratickú stranu, aby sa čo najviac dištancovala od tradícií HSĽS a nepripustila na čelné miesta katolíkov, ktorí boli podľa komunistickej propagandy pohrobkami tisovského fašizmu. Husák dúfa, že bývalí voliči HSĽS by potom evanjelickú DS nevolili a buď by k voľbám neprišli, alebo by volili komunistov so silnou sociálnou rétorikou. Lenže to nevyšlo. Evanjelici a katolíci sa dohodnú na spoločnom postupe, DS tak získa drvivých 62 percent, šokovaní komunisti len 30 percent.
Husáka to však neodradí – a proti svojim bývalým občianskym spojencom z SNP postupuje naozaj brutálne. Českí aj slovenskí komunisti s pomocou pražských strán hneď po voľbách presadia, aby sa zo Slovenska presunuli ďalšie kompetencie do centra v Prahe. DS tým stráca skutočnú moc. Navyše, Husák ako predseda Zboru povereníkov riadi ŠtB, zbiera na protivníkov kompromitujúce materiály, obviňuje demokratov z reakcionárstva a paktovania s ľudákmi. Na jeseň roku 1947 komunisti obviňujú DS, že sfalšovala výsledky volieb. Historik Doskočil hovorí, že práve v tomto povojnovom období sa prejavilo, že Husák nemal žiadne zábrany. Ľudí z DS zatýkali a niektorých aj mučili, aby sa vynútili falošné svedectvá.
„V kampani, ktorá smerovala k likvidácii DS, zohral výraznú úlohu a konal často iniciatívne. Husák bol na Slovensku zásadnou postavou februárového prevratu, pričom bol vo svojich postupoch radikálnejší než Gottwald v Prahe, ktorý však musel mať na pamäti aj medzinárodné dosahy,” hovorí historik.
Naplno sa to prejaví vo februári 1948. Husák bol do konca života hrdý na to, že kým Gottwald postupoval pri februárovom puči aspoň formálne ústavnou cestou, on už 21. februára odvolal povereníkov za DS. Neskôr to zhodnotil lapidárne: „Zákony a ústavu som v tomto prípade nemohol aplikovať, volil som teda politické riešenie.” Demokracia je zlikvidovaná a Široký a Husák sú slovenskými tvárami nastupujúcej totality.
V roku 1949 sa stáva 36-ročný Husák predsedom Slovenského úradu pre veci cirkevné, kde pripravuje násilné opatrenia proti cirkvi. Keď sa začnú likvidovať kláštory a rehole, Husák už na úrade nepôsobí. Ale keby tam bol, všetko by prebehlo rovnako. .veľký pád
Lenže oddaný komunista a rafinovaný mocenský hráč sa prerátal. Nový režim začal požierať aj vlastné deti. Keď sa Husák prvýkrát dozvie o tom, že Stalin chce po konflikte s Titovou Juhosláviou hľadať všade „titovskú agentúru”, nemá najmenšie pochybnosti. Veď nemožno pripustiť, aby po víťaznom februári socializmus ohrozoval akýsi buržoázny nacionalizmus. Začínajú sa procesy v Poľsku, Maďarsku a Bulharsku, kde padajú hlavy prominentných komunistov. Lenže kto sú buržoázni nacionalisti v Československu? Klement Gottwald, Rudolf Slánsky a Viliam Široký spúšťajú pátranie.
Už od leta 1949 ŠtB zhromažďuje informácie, vypočúvajú svedkov, starostlivo prečesávajú životopisy jednotlivých súdruhov. Všetci chápu, že Stalin chce výsledky a nemieni dlho čakať. A Široký v tom všetkom zacíti jedinečnú príležitosť ukázať prstom na intelektuálov, ktorých z duše nenávidel a ktorí mu ukradli Povstanie.
Má to logiku – veď kde inde hľadať buržoáznych nacionalistov než na Slovensku, kde podaktorí komunisti snívajú o väčšej samostatnosti slovenských orgánov?
Naším Rajkom sa mal teda stať československý minister zahraničia Clementis. Keď ho v marci 1950 podrobí Široký ideologickej kritike, nikto z členov ÚV KSS sa Clementisa riadne nezastane. Husák poznamená, že chyby, ktorých sa minister predtým dopustil, boli akiste z nedôverčivosti. Novomeský povie, že to všetko ho trápi, pretože ho s Clementisom spája priateľstvo. Clementis je odvolaný a presunutý za úradníka do banky.
Stačí len pár dní a na ÚV KSS zaznie ďalší z referátov Viliama Širokého. Tentoraz sú na pretrase Husák aj Novomeský. Obaja pochopia, že je zle, podrobia sa sebakritike, ku ktorej sa pridávajú aj ďalší vystrašení súdruhovia. Všetci s pocitom, že strana od nich v danej chvíli žiada priznať si isté chyby a súčasne uisťovať o svojich najlepších úmysloch.
Široký však pritvrdzuje a Husákovi s Novomeským vyčíta, že presadzovali priveľké kompetencie pre slovenské národné orgány. Husák je onedlho odvolaný z postu predsedu Zboru povereníkov a prevelený do straníckeho aparátu.
Plynú mesiace. A obvinenia voči Husákovi, Novomeskému a ďalším sa množia. Koncom januára 1951 je zatknutý Clementis. 6. februára sa začína pre Husáka obyčajný deň. Je v budove ÚV KSS na Hlbokej ulici v Bratislave, keď tam zrazu nabehnú ozbrojení súdruhovia, zaviažu mu oči a odviedú ho v putách. Husák neskôr spomínal, že „ma ako dopadnutého banditu odvážali z ústredia strany, ktorej som 22 rokov verne slúžil”. Mal pravdu. Týmto sa začal druhý život Gustáva Husáka. .statočný
Ešte v ten večer stojí v ruzynskej väznici celkom nahý. Spolu s ním sú tu uväznení ďalší prominenti v podzemných kobkách kolodějského zámku. Dejú sa tu scény, o ktorých sa vonkajší svet nemôže dozvedieť. Mučenie pri výsluchoch, prerušovanie spánku, namáčanie hláv do vlastných výkalov... „Boli sme (...) beštiálne mučení,” poznamenal v roku 1963 Husák. Nie div, že niektorí nevydržia a rýchlo sa priznávajú k tomu, čo nikdy nespáchali. Novomeský sa zlomí, pretože, ako raz sám povedal, nenávidí facky. Husák je neuveriteľne pevný. Najskôr sa hrá s vyšetrovateľmi a prvé priznania podpíše. Na konci roku 1951 však pochopí, že sebakritika nemá zmysel. Odvtedy znáša úplne všetko, nechce nič podpísať, roky žije v absolútnej izolácii – väznice slovenského štátu boli oproti tomu hotelovým pobytom.
Širokého obvinenia preberá prokuratúra a Husákove „buržoázne zločiny” nemajú konca kraja. Za slovenského štátu vraj spolupracoval s ľudákmi na čele s Machom, sabotoval SNP, chcel odtrhnúť Slovensko a spolu so sprisahancami sa po vojne usilovali o „režim hladu a nezamestnanosti”. Keďže podľa oficiálnej rétoriky boli Husák a spol. „renegátske kreatúry, jedovaté zmije”, hodilo sa proti nim naozaj všetko. Jeden zo svedkov napríklad upozornil, že Husák je členom spolku, ktorý vydáva bulvárny týždenník Týždeň, a v ňom „dezorientuje masy svojich čitateľov”.
Slánský sa nadchýna, že procesom s buržoáznymi nacionalistami sa začína „zlatý vek slovenského národa”. Lenže všetko sa akosi naťahuje. Proces bol pôvodne naplánovaný na rok 1952, v ktorom by Husáka a členov jeho skupiny asi nič nezachránilo od povrazu. Husák je však naďalej zaťatý, odmieta opakovať, čo mu vkladajú do úst, a nedá sa tak využiť pre potreby rozhlasovej propagandy.
Proces sa koná až v roku 1954, po Stalinovej smrti. Aj preto boli mnohí z obvinených na čele s Novomeským Husákovi neskôr nesmierne vďační, že sa nepodvolil. Historik Doskočil si však nie je istý, či to možno takto interpretovať: „Nepreceňoval by som to. Keby ho chceli popraviť, urobia to bez ohľadu na jeho priznanie či nepriznanie. Kľúčové bolo, že sa zmenili potreby procesu.” 
Nepriateľa Juhosláviu totiž vystrieda nový nepriateľ Izrael. A tak sa hľadá nový vnútorný nepriateľ, sionisti. Clementis by však na Moskvu pôsobil ako príliš malá ryba. Sprisahanca treba nájsť priamo v pražskom centre moci a irónia osudu chcela, že sa ním stal generálny tajomník ÚV KSČ a dovtedajší štváč proti buržoáznym nacionalistom Rudolf Slánský.
Husák a jeho ľudia už ustupujú do úzadia. Clementisa zo slovenskej skupiny vyňali a priradili ho k Slánskému. Obaja, Slánský a Clementis, sú napokon na konci roka 1952 popravení.
Proces z roku 1954 je z tohto pohľadu milosrdnejší. Husák dostane doživotie, prežije Leopoldov, Pankrác či Mírov, no stále verí, že v novej ére chruščovovského odmäku ho predsa musia pustiť na slobodu. Neúnavne píše listy a dožaduje sa nápravy. Československé vedenie sa tomu dlho bráni, hoci v iných štátoch už prišlo k amnestiám. No aj Husák sa napokon dočká – v máji 1960 opúšťa brány väzenia a najbližšie roky trávi podľa vlastných slov ako amnestovaný zločinec. .chcem opäť slúžiť
A tu sa začína tretí život Gustáva Husáka. Na začiatku vyzerá síce  fyzicky zle: vychudnutý a starší o desať-dvadsať rokov. No kruté väzenie nijako nezlomí jeho ctižiadostivosť. Husák so vztýčenou hlavou najskôr žiada svoju plnú rehabilitáciu. KSČ s Novotným aj Širokým, ktorým sa kráti čas, už nemôžu odolávať novému zahraničnému kontextu ani tlaku domácej verejnosti. Doba si žiada pomenovať negatívne javy „z obdobia kultu osobnosti”, najmä tie, ktoré sa týkali krívd na súdruhoch. Najskôr, v apríli 1963, sú však Husák a jeho ľudia rehabilitovaní iba trestnoprávne. Vráti sa im aj stranícka knižka, no znovu je potvrdené ich vylúčenie z najvyšších orgánov strany, keďže sa vraj dopustili chýb.
Husák sa na pohovore na ÚV KSS, kde oproti nemu sedel nádejný káder Alexander Dubček, síce veľmi poďakoval za prácu rehabilitačnej komisie, no zdôraznil, že nikdy nebol buržoáznym nacionalistom, hoci sa dopustil chýb. Dokonca podľa zápisnice povedal, že kritika buržoázneho nacionalizmu spôsobila, že sa v radoch KSČ ešte viac rozšíril. Vyjadril sa, že chce strane pomôcť, keď sa niektoré kruhy budú snažiť zneužiť rehabilitácie proti strane. Ak ho strana požiada, rád jej pomôže „v tlači alebo iným spôsobom”. Husák je však nespokojný. O pár týždňov pošle vedeniu vyše 130-stranový list, v ktorom žiada úplnú stranícku rehabilitáciu. Tento list, ktorý sa nachádza v pražskom Archíve bezpečnostných zložiek, je vzrušujúcim čítaním: Husák neplytvá slovami, dokazuje svoju intelektuálnu prevahu a háji sa výborným štýlom. V liste tvrdí, že leninské princípy a komunistickú česť možno obnoviť len vtedy, ak bude „vyriešená otázka masakrovania čestných straníckych funkcionárov z obdobia kultu osobnosti”. Do hĺbky opisuje pozadie procesu, prenikavo analyzuje pohnútky a psychológiu Širokého s jeho „pochlebovačnou skupinou” a rekapituluje celé 40. roky. A opäť deklaruje: „Chcem zo všetkých síl pomáhať strane v jej obrovských úlohách do posledných dní môjho života”.
Pre mladých slovenských komunistov 60. rokov neexistovalo žiadne lepšie vyznanie komunistickej viery a súčasne priznanie zločinov z 50. rokov než tento list Gustáva Husáka, ktorý neskôr stiahli z obehu... .odmeraný a uštipačný
Strana nejaví o Husákov návrat záujem. Staré aj nové kádre ako Dubček sa ho, pochopiteľne, báli. No Husák už v tom mal jasno. Začiatkom 60. rokov sa zapája do vášnivých diskusií o interpretáciu SNP či politických procesov. Okrem toho publikuje aj prvý článok od jeho zatknutia, ktorý mu v roku 1951 vychádza v Kultúrnom živote.
„Nebolo to nič významné, išlo o text jedného Husákovho vystúpenia v Akadémii vied. Ale pamätám sa, že šéfredaktor Juraj Špitzer o tom vtedy musel rokovať na ÚV KSS,” spomína bývalá redaktorka časopisu Agneša Kalinová. V novinách sa zoznamuje aj so svojou druhou manželkou Vierou Millerovou, redaktorkou zahraničných kultúrnych informácií. 
„Raz som ich k nám pozvala na večeru. Husák pôsobil ako rezervovaný a chladný, ale zároveň vtipný, teda najmä ironicky – uštipačný človek,” hovorí Kalinová. Hoci obidve Husákove manželky majú blízko ku kultúre, na túto tému sa s ním Kalinová nikdy nezhovárala. „Jeho zaujímala najmä politika a mocenské hry.”
Na straníckej pôde vystupuje Husák prvýkrát od prepustenia z väzenia v marci 1964. A hneď spôsobí rozruch, keď na bratislavskej konferencii KSS kritizuje zlú kádrovú politiku komunistov a nekoncepčnosť v politických a ekonomických otázkach. Na niekoľko rokov si tak zavrie dvere do prvej ligy. Husák je však trpezlivý človek. .dubčekov konkurent
Jeho chvíľa prichádza v januári 1968, keď na čele strany vystrieda Novotného usmievavý Dubček. Husák mu vtedy – v atmosfére blížiacej sa Pražskej jari – napíše list, že je pripravený na návrat do verejného života. Dubček, ktorý Husákovi po návrate z väzenia oficiálne vrátil stranícku knižku, však nemá o jeho comeback záujem. Odmerane sa tvári aj Vasiľ Biľak, ktorý sa práve stal lídrom komunistov na Slovensku.
Dubček aj Biľak totiž začali svoju politickú kariéru v čase, keď bol Husák vo väzení. Husák mal navyše imidž martýra a bojovníka za slovenské záujmy, takže bol aj ich potenciálnym konkurentom. Okrem toho vystupoval na mítingoch, poskytoval rozhovory. Mal silný príbeh a mal aj čo povedať. „V takejto situácii bolo neúnosné nedať mu žiadnu politickú funkciu,” vysvetľuje historik Doskočil.
V apríli 1968 sa Husák stáva podpredsedom vlády. Z titulu svojej funkcie je poverený prípravou zákona o československej federácii, ktorú si želal minimálne od konca vojny. Zapája sa aj do politických diskusií: navonok kritizuje dogmatikov typu Novotného, čo mu vynáša aplauz ľudu. Ale v skutočnosti nie je ani on veľkým demokratom. Hovorí, že Československo by sa nemalo odpútať od Sovietskeho zväzu a že v krajine nemôže fungovať politická opozícia ani úplná sloboda tlače, pretože by sa tým otvoril priestor pre „protisocialistické sily”.
Ako šikovný rečník obohacuje svoje vystúpenia množstvom bonmotov a symbolov, ktoré si publikum ľahko zapamätáva. Z toho pramení dojem, že je radikálny ako Dubček. Na jednom mítingu sa napríklad Husák čuduje, ako vyzerá slovenský štátny znak – že to je taká „živánska pod Kriváňom”. Alebo sa mu nepáči, že Devín je obkolesený ostnatým drôtom. Po okupácii už bez problémov tvrdil, že hranica nie je žiadne korzo.
„Husák sa účelovo spojil s reformným táborom, pretože nemal inú možnosť,” myslí si historik Doskočil. „Keď to preženiem, jeho ideálom bol skôr stalinizmus s ľudskou tvárou – to znamená tradičný socializmus zbavený tých najhorších zvrhlostí.” .rétorické cvičenia 
Novinárka Kalinová mala z Husáka zmiešané pocity už na konci roka 1967. Redakcia si vtedy od neho objednala seriál článkov k blížiacemu sa výročiu komunistického prevratu z februára 1948. „Boli sme sklamaní. Zdalo sa nám, že nehovorí nič nové, respektíve, že sa vlastne vracia k starému chválorečeniu komunistického zásahu do štruktúr moci.”
Formálne však drží Husák proreformný, dubčekovský kurz – a to aj niekoľko dní po okupácii. „Ja stojím plne za Dubčekovou koncepciou, bol som pri jej tvorbe. Ja ho budem plne podporovať – alebo s ním budem stáť, alebo odídem,” vyhlási na mimoriadnom zjazde KSS v Bratislave krátko po vpáde Rusov. .muž kompomisu
Hoci Husák nie je naivný ako Dubček, príchod ruských vojsk ho zaskočí. Na prvých rokovaniach v Moskve to dáva aj najavo, čo sa nepáči najmä Leonidovi Brežnevovi. Ten sa dokonca prezidenta Ludvíka Svobodu spýta, prečo prišli „aj s tým nedôveryhodným kaviarenským kritikom Husákom”. Postupne sa však pragmaticky prispôsobuje novej situácii a vystupuje ako muž kompromisu. Nevyplakáva ako Dubček, ale pokračuje vo svojej ceste, ako si ju už možno vybájil vo väzení.
„Husák v Moskve pochopil obrovskú šancu, že sa môže konečne vrátiť na vrchol moci,” myslí si novinárka Kalinová. Keď súhlasí, aby boli podpísané takzvané moskovské protokoly, ktoré legitimizovali príchod ruských vojsk, získava si aj dôveru Brežneva. O niekoľko mesiacov sa stáva s podporou Moskvy prvým mužom strany a nástupcom zlomeného Dubčeka.  
Ľudia sú nahnevaní. „Vrátili ste sa z Moskvy a zapredávate republiku čím ďalej, tým viac. Že vám nie je hanba! Myslíte si, že to bude národ dlho trpieť? Čomu hovoríte československo-sovietske priateľstvo? Ste klamári, kariéristi a chudáci,” píše sa v anonyme, ktorý je uložený v pražskom Archíve bezpečnostných zložiek. Podobných listov sú tam desiatky.
Husák si však zo zmeny postoja ťažkú hlavu nerobí. Keď mu viacerí straníci niekoľko mesiacov po okupácii vyčítajú, že otočil, reaguje slovami: Keď vonku prší, vytiahnem dáždnik. Keď však prestane pršať a začne svietiť slnko, nebudem predsa chodiť po ulici naďalej s dáždnikom. Veď by som vyzeral ako blázon. .paralela s Tisom
Historik Zemko súhlasí, že Husák sa v auguste 1968 zachoval podobne ako prezident slovenského štátu Jozef Tiso, ktorý vyšiel v marci 1939 v ústrety Adolfovi Hitlerovi. „Ani Tiso sa až tak nehrnul Nemcom do náručia. Potom sa však zariadil tak, že sa definitívne skompromitoval, hoci si zrejme podobne ako Husák myslel, že zachraňuje, čo sa dá.” Navyše, Tiso aj Husák mali za chrbtom radikálov ako Tuka a Mach, respektíve Biľak a Indra.
Ľudia vyjadrujú odpor proti okupácii rôznymi spôsobmi. V januári 1969 sa upáli študent Jan Palach, v priebehu roka sa koná viacero protivládnych demonštrácií. Keď je Husák v apríli 1969 zvolený za prvého tajomníka ÚV KSČ, pridelia mu troch ochrankárov, ktorí sú vyzbrojení pištoľami, kasermi aj samopalmi. Husákov byt strážia príslušníci VB, návštevám nemá otvárať sám.
V júni 1969 vypovedajú na miestnom oddelení ŠtB v Příbrami dvaja svedkovia, ktorí tvrdia, že človek, ktorý sedel s Husákom, pripravuje jeho fyzickú likvidáciu. „Povedal, že Husák vo väzení simuloval pracovnú neschopnosť. Medzi odsúdenými bol veľmi neobľúbený, hovorili o ňom ako o bonzákovi.” Už vtedy vraj chceli Husáka v spolupráci s jedným bacharom otráviť, respektíve zastreliť, čo sa im však nepodarilo.  
Hoci je možné, že išlo len o veľkohubé reči, ŠtB ich neberie na ľahkú váhu. Podrobne analyzuje aj každý anonym – vrátane typu písma či písacích strojov, na ktorých sú vyrobené. Neignoruje ani nápisy na stenách typu: Čumíte, Husáku, do zadnice Rusákum! V jednej obci neďaleko Brna kvôli tomu vypočujú celú školu vrátane školníka. .husákov omyl
 Protisovietsky náboj však postupne vyprcháva, čo súvisí aj s nástupom normalizácie, ktorej symbolom sa stáva práve Husák. Státisíce ľudí prichádzajú za svoje postoje v roku 1968 o členstvo v strane, desaťtisíce sú vyhodené z práce. Husák – sám obeť perzekúcií v 50. rokoch – sa pritom nezastáva ani ľudí, ktorí mu pomáhali po návrate z väzenia, alebo v ceste na vrchol.
Napríklad ho necháva chladným osud vyhodeného Ladislava Košťu, ktorý mu kedysi po prepustení z väzenia umožnil zamestnať sa v Slovenskej akadémii vied. Nezastáva sa ani českého historika Milana Hübla, ktorý v 60. rokoch vehementne bojoval za jeho rehabilitáciu. V roku 1972 je Hübl odsúdený na päť rokov väzenia. V tom istom roku zatýkajú aj novinárku Kalinovú, ktorá je viac ako dva mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Horšie však dopadne jej manžel Ján, ktorý dostane dva roky nepodmienečne za poburovanie. Dôvod? „Púšťal známym piesne Karla Kryla a iné protestsongy,” tvrdí Kalinová. V roku 1978 sa pre pokračujúcu
perzekúciu rozhodnú vysťahovať do Mníchova.
V Československu sa po okupácii nedá dôstojne žiť: každý, kto vytŕča, je okamžite pod dohľadom ŠtB. Režim núti ľudí na bolestivé kompromisy, lámu sa charaktery aj dlhoročné priateľstvá. Najmä 70. roky sú plné depresie, hoci Husák, ktorý sa stáva v roku 1975 aj prezidentom republiky, si naivne myslí, že to s Moskvou nejako uhrá. 
„Chcel ukázať Sovietom, že Československo je pokojná, stabilná krajina. Zrejme si myslel, že Moskva to ocení a on dostane priestor na samostatnejšiu politiku a možno aj nejaké opatrné zmeny a reformy. V tom sa však mýlil,” myslí si historik Doskočil. Žiadna maďarská kádárovská cesta sa nekoná. Husák totiž nemá dostatočné zázemie v straníckom aparáte, navyše sa ocitol v Prahe. Teda v prostredí, ktoré nepozná ani mu nie je zvlášť naklonené, čo sa snaží preklenúť aj prejavmi v češtine. Vyvolalo to však opačný efekt, keďže jeho jazykové pokusy – ako legendárny „apříl” – neznejú dobre. Keďže Husák sa nemá v Prahe o koho oprieť, ocitá sa v izolácii a ustupuje ortodoxnému krídlu v strane. Zvyšok kariéry už robí len to, čo od neho chce Moskva.
V roku 1977 navyše tragicky zomiera aj Husákova druhá manželka Viera, čo ho psychicky dosť poznačí. Aj jeho samotného trápia zdravotné problémy, prekoná mŕtvicu. Husák postupne vyhasína. Prestane spontánne vystupovať na verejnosti, prejavy číta z papiera. ŠtB, ktorá zbiera ohlasy na jeho prejavy, v jednej zo správ konštatuje, že na ľudí pôsobia pesimisticky.
V 80. rokoch je Husák ako bez duše, nereflektuje ani Gorbačovovu perestrojku. V novembri 1987 navštívi 74-ročný Husák Moskvu, jeho prejav pri príležitosti 70. výročia VOSR však vzbudzuje rozpaky. „Pracovník Ingstav Brno Vít Kubíček vyslovil názor, že jeho reč bola neistá, mal problémy s výslovnosťou,” informuje ŠtB jeden z jej agentov.
Husák vraj predčasne odíde z osláv, pričom jeho problémy sú údajne spôsobené tým, že psychicky nezvládne rozhovor s Michailom Gorbačovom, ktorý mu mal podľa Kubíčka vyčítať „pomalú a nedôslednú prestavbu nášho národného hospodárstva”. .komunistický vlastenec?
V decembri 1987 odstúpi Husák pod tlakom časti vedenia strany z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ. November 1989 prejde mlčaním, necelý mesiac po revolúcii sa vzdá aj funkcie prezidenta. V októbri 1990 sa jeho zdravotný stav prudko zhorší, 18. novembra 1991 zomiera na rakovinu žalúdka. Krátko pred smrťou dostane ešte Husák posledné pomazanie od vtedajšieho arcibiskupa Jána Sokola.
Aké dedičstvo nám Husák vlastne zanechal? Historik Zemko je presvedčený, že Husák bol predovšetkým slovenský komunistický vlastenec. „Išlo mu o to, aby sa udržal režim, za ktorý bojoval od študentských čias a v rámci toho aj Slovensko dostalo, čo mu patrí. Ale národnú otázku presadzoval len v rámci existujúcich mantinelov.” Ako príklad uvádza zákon o federácii, ktorý pripravil Husák a poslanci ho schválili v októbri 1968. Doskočil však pripomína, že keď sa po okupácii zákon zmenil a Československo sa centralizovalo, Husák s tým nemal problém. Navyše začal vystupovať ako stúpenec československej štátnej jednoty. „O slovenských záujmoch nepovedal až do pádu komunizmu ani slovo. Na prvom mieste bola uňho vždy moc a strana, až potom národ.”
Keby Husák skončil v roku 1969 a počas normalizácie by bol odstavený, zrejme by zostal v pamäti národa rovnocenný Dubčekovi, myslí si Zemko.
Lenže, kým státisíce ľudí sa postupne stali obeťou normalizácie,  statočný politický väzeň Gustáv Husák sa ocitol celkom hore. A práve tu, na vrchole kariéry, po ktorom vždy tak túžil, sa začal jeho najväčší pád.