.v čase, keď Gustáva Husáka zatkli, ste boli študentom. Ako ste to vtedy vnímali?
Študoval som v Prahe, kde bola trochu iná atmosféra ako na Slovensku, bolo tam všetko nabité propagandou. Bral som to tak, ako nám to podávala propaganda, nijako zvlášť som sa nad tým nepozastavoval. Až v období odmäku sa objavili nové informácie a začali sme o tom rozmýšľať. .naozaj ste verili tomu, čo hovorila propaganda?
Pozrite sa, bol som z komunistickej rodiny, môj otec bol komunista. Tak som bol aj prijatý na Vysokú školu hospodárskych a politických vied, ktorá mala byť prípravou pre komunistické kádre. Až neskôr som prestúpil na filozofickú fakultu, kde bola už trochu otvorenejšia atmosféra. .boli ste už v čase Husákovho procesu členom komunistickej strany?
Áno, vstúpil som tam už ako študent. Veril som teda tomu, čo nám strana hovorila. Až po Stalinovej smrti sa začalo o všetkom oveľa viac diskutovať a objavili sa prvé otázniky. Vtedy som aj ja začal pochybovať o procesoch s buržoáznymi nacionalistami. .v 60. rokoch ste už boli späť v Bratislave. Prišli ste do kontaktu s Husákom po tom, čo ho pustili?
Áno. V 60. rokoch sa konalo množstvo besied a debát, na ktoré chodil Husák. .ako na vás pôsobil?
Bol veľmi populárnou postavou. Mal istú charizmu a bol dobrý rečník. Mal o sebe vysokú mienku a bol z neho cítiť pocit ukrivdenosti. Vo vzťahu k ľuďom bol však málo spontánny a účelový. Poviem vám jednu historku: o Husákovo prepustenie z väzenia a následnú rehabilitáciu sa veľmi zaslúžil pražský komunista Milan Hübl, ktorý za neho nasadzoval vlastný krk. Husák sa raz za ním vybral spolu s Edom Frišom do Prahy. Stretli sa s ním v jeho byte, kde bola väčšia spoločnosť, družne sa popíjalo a diskutovalo. Husák tam celý večer sedel a keď odchádzali, na schodoch pred bytom sa Eda Friša spýtal: Načo sme tu vlastne boli, veď sa nič neprerokovalo? Zábava s priateľmi mala pre neho nulový význam. .v rokoch 1968 – 1969, keď sa Husák stal prvým tajomníkom strany, ste patrili do aparátu ÚV KSS. Ako ste ho bezprostredne vnímali?
Sporadicky som sa dostal na nejakú poradu, kde bol aj on. Husák vtedy vystupoval veľmi sústredene a mal všetko pod kontrolou. Mal vopred pripravený záver, ostatných len nechal, nech sa vyrozprávajú. Po nejakom čase sa pozrel na hodinky a povedal, že diskusií už bolo dosť a urobíme to takto. Jeho riešenie často vôbec nesúviselo s tým, čo odznelo predtým na porade. Bol absolútne chladný, pookrial akurát vtedy, keď sa prinášalo občerstvenie. Vtedy sa akosi poľudštil, čo zrejme súviselo aj s tým, že v kriminále ho dosť trápili hladom. .husák bol ešte aj po príchode sovietskych tankov na strane Dubčeka. Hovoril, že s ním stojí aj padá. Vy ste boli vtedy Husákovým spolupracovníkom. Mysleli ste si, že situácia sa dá ešte zvrátiť?
Skôr tam bola taká tendencia zachrániť, čo sa dá. Bol tu príklad Jánosa Kádára v Maďarsku, ktorý aj napriek situácii, v akej bol, urobil nejaké pozitívne zmeny. Husák to však neurobil, naopak, urobil pre Sovietov obrovskú nadprácu. .prečo si Sovieti neskôr vybrali Husáka za svojho človeka v Československu?
Pretože zlyhali tí, ktorých mali spočiatku vytypovaných. Ľudia ako Alojz Indra sa zľakli, neboli ochotní sa vtedy angažovať, a tým stratili pre Rusov cenu. Husák prišiel do Moskvy a ponúkol sa im. Aj keď spočiatku sa na neho práve kvôli tomu, že bol obeťou politických procesov, pozerali s nedôverou, neskôr začali oceňovať jeho pragmatizmus. .husák mal síce počas Pražskej jari radikálny slovník, ale nikdy nemal v pláne byť takým reformátorom ako Dubček.
Presne tak. To boli dve línie Pražskej jari. Dubček reprezentoval demokratizáciu, Husák bol, naopak, predstaviteľ federalistickej línie. Proklamoval síce podporu Dubčekovi, ale federalizovanie štátu bolo pre neho dôležitejšie ako demokratizácia. .keď vás vyhadzovali zo strany, Husák sa k tomu nejako vyjadril?
Osobne nikdy nie. Potom však začal verejne hovoriť, že sa treba zbaviť ľudí ako Kusý, ktorí predstavujú kontrarevolučný prúd v strane. Raz som mu potom ešte písal už ako prvému tajomníkovi KSČ. Bolo to vtedy, keď zavreli Milana Šimečku. Jeho manželka mala problémy, nechceli ju zamestnať, tak som mu napísal, že by mal byť prezidentom nielen pre komunistov, ale pre všetkých občanov. Nikdy som nedostal odpoveď. .potom ste sa nikdy osobne nestretli?
Medzi štyrmi očami som sa s ním zhováral len raz. Keď prišli v auguste 1968 Rusi, stretol som ho ráno na Pražskej ulici v Bratislave. Pozeral som sa akurát, ako idú po ceste tanky. Spoznal ma, pristavil sa a tak som sa ho opýtal, čo je nové na ústrednom výbore. Odpovedal, že to je hrozné, všetci majú hysterické záchvaty a nevedia, čo majú robiť. Vtedy sa zadíval na tie idúce tanky a povedal mi: Ja tento národ z toho dostanem, aj keby mi mal za to napľuť do očí.
Študoval som v Prahe, kde bola trochu iná atmosféra ako na Slovensku, bolo tam všetko nabité propagandou. Bral som to tak, ako nám to podávala propaganda, nijako zvlášť som sa nad tým nepozastavoval. Až v období odmäku sa objavili nové informácie a začali sme o tom rozmýšľať. .naozaj ste verili tomu, čo hovorila propaganda?
Pozrite sa, bol som z komunistickej rodiny, môj otec bol komunista. Tak som bol aj prijatý na Vysokú školu hospodárskych a politických vied, ktorá mala byť prípravou pre komunistické kádre. Až neskôr som prestúpil na filozofickú fakultu, kde bola už trochu otvorenejšia atmosféra. .boli ste už v čase Husákovho procesu členom komunistickej strany?
Áno, vstúpil som tam už ako študent. Veril som teda tomu, čo nám strana hovorila. Až po Stalinovej smrti sa začalo o všetkom oveľa viac diskutovať a objavili sa prvé otázniky. Vtedy som aj ja začal pochybovať o procesoch s buržoáznymi nacionalistami. .v 60. rokoch ste už boli späť v Bratislave. Prišli ste do kontaktu s Husákom po tom, čo ho pustili?
Áno. V 60. rokoch sa konalo množstvo besied a debát, na ktoré chodil Husák. .ako na vás pôsobil?
Bol veľmi populárnou postavou. Mal istú charizmu a bol dobrý rečník. Mal o sebe vysokú mienku a bol z neho cítiť pocit ukrivdenosti. Vo vzťahu k ľuďom bol však málo spontánny a účelový. Poviem vám jednu historku: o Husákovo prepustenie z väzenia a následnú rehabilitáciu sa veľmi zaslúžil pražský komunista Milan Hübl, ktorý za neho nasadzoval vlastný krk. Husák sa raz za ním vybral spolu s Edom Frišom do Prahy. Stretli sa s ním v jeho byte, kde bola väčšia spoločnosť, družne sa popíjalo a diskutovalo. Husák tam celý večer sedel a keď odchádzali, na schodoch pred bytom sa Eda Friša spýtal: Načo sme tu vlastne boli, veď sa nič neprerokovalo? Zábava s priateľmi mala pre neho nulový význam. .v rokoch 1968 – 1969, keď sa Husák stal prvým tajomníkom strany, ste patrili do aparátu ÚV KSS. Ako ste ho bezprostredne vnímali?
Sporadicky som sa dostal na nejakú poradu, kde bol aj on. Husák vtedy vystupoval veľmi sústredene a mal všetko pod kontrolou. Mal vopred pripravený záver, ostatných len nechal, nech sa vyrozprávajú. Po nejakom čase sa pozrel na hodinky a povedal, že diskusií už bolo dosť a urobíme to takto. Jeho riešenie často vôbec nesúviselo s tým, čo odznelo predtým na porade. Bol absolútne chladný, pookrial akurát vtedy, keď sa prinášalo občerstvenie. Vtedy sa akosi poľudštil, čo zrejme súviselo aj s tým, že v kriminále ho dosť trápili hladom. .husák bol ešte aj po príchode sovietskych tankov na strane Dubčeka. Hovoril, že s ním stojí aj padá. Vy ste boli vtedy Husákovým spolupracovníkom. Mysleli ste si, že situácia sa dá ešte zvrátiť?
Skôr tam bola taká tendencia zachrániť, čo sa dá. Bol tu príklad Jánosa Kádára v Maďarsku, ktorý aj napriek situácii, v akej bol, urobil nejaké pozitívne zmeny. Husák to však neurobil, naopak, urobil pre Sovietov obrovskú nadprácu. .prečo si Sovieti neskôr vybrali Husáka za svojho človeka v Československu?
Pretože zlyhali tí, ktorých mali spočiatku vytypovaných. Ľudia ako Alojz Indra sa zľakli, neboli ochotní sa vtedy angažovať, a tým stratili pre Rusov cenu. Husák prišiel do Moskvy a ponúkol sa im. Aj keď spočiatku sa na neho práve kvôli tomu, že bol obeťou politických procesov, pozerali s nedôverou, neskôr začali oceňovať jeho pragmatizmus. .husák mal síce počas Pražskej jari radikálny slovník, ale nikdy nemal v pláne byť takým reformátorom ako Dubček.
Presne tak. To boli dve línie Pražskej jari. Dubček reprezentoval demokratizáciu, Husák bol, naopak, predstaviteľ federalistickej línie. Proklamoval síce podporu Dubčekovi, ale federalizovanie štátu bolo pre neho dôležitejšie ako demokratizácia. .keď vás vyhadzovali zo strany, Husák sa k tomu nejako vyjadril?
Osobne nikdy nie. Potom však začal verejne hovoriť, že sa treba zbaviť ľudí ako Kusý, ktorí predstavujú kontrarevolučný prúd v strane. Raz som mu potom ešte písal už ako prvému tajomníkovi KSČ. Bolo to vtedy, keď zavreli Milana Šimečku. Jeho manželka mala problémy, nechceli ju zamestnať, tak som mu napísal, že by mal byť prezidentom nielen pre komunistov, ale pre všetkých občanov. Nikdy som nedostal odpoveď. .potom ste sa nikdy osobne nestretli?
Medzi štyrmi očami som sa s ním zhováral len raz. Keď prišli v auguste 1968 Rusi, stretol som ho ráno na Pražskej ulici v Bratislave. Pozeral som sa akurát, ako idú po ceste tanky. Spoznal ma, pristavil sa a tak som sa ho opýtal, čo je nové na ústrednom výbore. Odpovedal, že to je hrozné, všetci majú hysterické záchvaty a nevedia, čo majú robiť. Vtedy sa zadíval na tie idúce tanky a povedal mi: Ja tento národ z toho dostanem, aj keby mi mal za to napľuť do očí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.