TELEVÍZIA 55 rokov STV
Najprv v područí komunistickej ideológie, potom zaskočená trhom a občianskou spoločnosťou, potom permanentne „konsolidovaná" každou vládou podľa jej gusta. Naša národná televízia je ako my. A práve preto ju nemáme radi. Teraz, keď oslavuje 55 rokov, ju čoraz viac označujeme za zbytočnú. Televízia, z podstaty verejná inštitúcia, ktorej zakladateľom bola štátostrana, ťažko mohla mať prvých 35 rokov existencie čistý štít. A nemožno sa čudovať, že s týmto DNA sa nenaučila žiť ako slobodná inštitúcia ani ďalších 20 rokov. Skúsme to však otočiť. Aký by to bol pocit, keby táto krajina produkovala len vysielania Markízy a Joj? Mať v televízii slušný alternatívny nezávislý priestor, ktorý nemusí mať ambície zaujať masy, ale je vždy prítomnou alternatívou, je lákavá možnosť. Zvlášť, keď sme maličkí a vo svete stratení. To je však luxus vyspelej občianskej spoločnosti, a k tej máme ešte ďaleko. Sú dve možnosti, ktorými sa môže naša televízia vyvíjať: Buď sa bude potácať od vlády k vláde a míňať energiu na ustavičné reštarty, alebo ju rozpustíme a novú, štíhlu televíziu nebudeme stavať na základe 55-ročnej inštitúcie s reťazou nevyliečiteľných chorôb. Keďže rozhodnutie je v rukách národom zvolených politikov, a tí sa chiméry ovplyvňovania cez svoju televíziu nevzdajú, pravdepodobnejšia je prvá možnosť. Keďže sa však paralelne vyvíja aj naša občianska spoločnosť, v konečnom dôsledku to skôr či neskôr bude musieť skončiť pri druhej možnosti. Azda o ďalších päťdesiat rokov.
.radoslav Augustín MÉDIÁ Sloboda slova v Turecku
Môže byť Turecko považované za krajinu s budúcnosťou v rámci zjednotenej Európy, kým je stav slobôd v tejto krajine taký, aký je? Jeden príklad odpovedá jasnou rečou. International Press Institute po tieto dni pripomína svojim členom, ale aj širšej verejnosti alarmujúci osud Nedima Senera, ktorý vlani v lete získal od tejto rešpektovanej medzinárodnej inštitúcie titul World Press Hero – hrdina svetovej tlače. Nedim Sener je turecký novinár a autor knihy o zavraždenom novinárovi Hnatovi Dinkovi, ktorý v Turecku bojoval za práva Arménov. V tejto knihe Sener odhalil súvislosti Dinkovej vraždy s tureckými bezpečnostnými silami a tajnou službou a ukázal, aký záujem mal turecký štát na Dinkovom odstránení. Sener o Dinkovej vražde písal aj do novín. V súčasnosti je Nedim Sener už 250 dní vo vyšetrovacej väzbe, kde čaká na súdny proces. Obvinili ho z podpory extrémizmu. International Press Institute však Senera podporuje ako väzňa svedomia a aj na jeho príklade zdôrazňuje, že v Turecku nejestvuje sloboda slova. Podľa Alison Bethel McKenzieovej, ktorá je výkonnou riaditeľkou IPI, je v Turecku momentálne väznených najmenej 64 žurnalistov. Sám Sener priznáva, že sa bojí o svoj život – držiteľmi titulu World Press Hero boli pred ním dvaja tureckí novinári (jeden z nich spomínaný Hnat Dink), ktorých zavraždili.
.marína Gálisová MÉDIÁ Pokuty pre televízie
Najvyšší súd potvrdil pokuty, ktoré Markíze a TV JOJ udelila Rada pre vysielanie a retransimisiu. Najvyšší súd potvrdil, že TV Markíza musí zaplatiť dvadsaťtisíc za program Modré z neba, ktorý odvysielala ešte v októbri 2009. Išlo o rozhovor s maloletým Dáriusom, ktorý chcel spáchať samovraždu. Aj licenčná rada aj súd sú presvedčení, že chlapec bol vystavovaný psychickému utrpeniu pri rozhovore s moderátorom. TV JOJ má zase zaplatiť desaťtisíc eur za to, že vo februári 2010 odvysielala príspevok Tragická smrť sánkara. Tento príspevok, ktorý priniesol spomalené zábery, ako aj detailné statické zábery nehody, podľa rady aj súdu dehonestujúcim spôsobom spracovania vysielateľ zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého gruzínskeho sánkara.
Vlastne by to mala byť dobrá správa – televízie si nemôžu robiť, čo chcú, je tu licenčná rada a súdy, ktoré dohliadnu, aby sa televízie trošku umravnili. Ale mierna skepsa je namieste – aj rozhodnutia licenčnej rady sú často subjektívne, a podobne je to – najmä v prípade médií – aj so súdmi. Tešiť sa, že Markíza a JOJ prídu o zopár eur, je trošku smiešne, pretože nejde o veľké sumy, ktoré by tieto televízie položili. Ale oceniť treba aspoň to, že licenčná rada spor dotiahla do konca, že ju neodradili ani rôzne formálne záležitosti, ktoré sa v spore objavili. Ak to bude znamenať, že nabudúce si televízie dajú pozor pri podobných citlivých témach, tak to nebolo celkom márne.
.eč, SITA
Najprv v područí komunistickej ideológie, potom zaskočená trhom a občianskou spoločnosťou, potom permanentne „konsolidovaná" každou vládou podľa jej gusta. Naša národná televízia je ako my. A práve preto ju nemáme radi. Teraz, keď oslavuje 55 rokov, ju čoraz viac označujeme za zbytočnú. Televízia, z podstaty verejná inštitúcia, ktorej zakladateľom bola štátostrana, ťažko mohla mať prvých 35 rokov existencie čistý štít. A nemožno sa čudovať, že s týmto DNA sa nenaučila žiť ako slobodná inštitúcia ani ďalších 20 rokov. Skúsme to však otočiť. Aký by to bol pocit, keby táto krajina produkovala len vysielania Markízy a Joj? Mať v televízii slušný alternatívny nezávislý priestor, ktorý nemusí mať ambície zaujať masy, ale je vždy prítomnou alternatívou, je lákavá možnosť. Zvlášť, keď sme maličkí a vo svete stratení. To je však luxus vyspelej občianskej spoločnosti, a k tej máme ešte ďaleko. Sú dve možnosti, ktorými sa môže naša televízia vyvíjať: Buď sa bude potácať od vlády k vláde a míňať energiu na ustavičné reštarty, alebo ju rozpustíme a novú, štíhlu televíziu nebudeme stavať na základe 55-ročnej inštitúcie s reťazou nevyliečiteľných chorôb. Keďže rozhodnutie je v rukách národom zvolených politikov, a tí sa chiméry ovplyvňovania cez svoju televíziu nevzdajú, pravdepodobnejšia je prvá možnosť. Keďže sa však paralelne vyvíja aj naša občianska spoločnosť, v konečnom dôsledku to skôr či neskôr bude musieť skončiť pri druhej možnosti. Azda o ďalších päťdesiat rokov.
.radoslav Augustín MÉDIÁ Sloboda slova v Turecku
Môže byť Turecko považované za krajinu s budúcnosťou v rámci zjednotenej Európy, kým je stav slobôd v tejto krajine taký, aký je? Jeden príklad odpovedá jasnou rečou. International Press Institute po tieto dni pripomína svojim členom, ale aj širšej verejnosti alarmujúci osud Nedima Senera, ktorý vlani v lete získal od tejto rešpektovanej medzinárodnej inštitúcie titul World Press Hero – hrdina svetovej tlače. Nedim Sener je turecký novinár a autor knihy o zavraždenom novinárovi Hnatovi Dinkovi, ktorý v Turecku bojoval za práva Arménov. V tejto knihe Sener odhalil súvislosti Dinkovej vraždy s tureckými bezpečnostnými silami a tajnou službou a ukázal, aký záujem mal turecký štát na Dinkovom odstránení. Sener o Dinkovej vražde písal aj do novín. V súčasnosti je Nedim Sener už 250 dní vo vyšetrovacej väzbe, kde čaká na súdny proces. Obvinili ho z podpory extrémizmu. International Press Institute však Senera podporuje ako väzňa svedomia a aj na jeho príklade zdôrazňuje, že v Turecku nejestvuje sloboda slova. Podľa Alison Bethel McKenzieovej, ktorá je výkonnou riaditeľkou IPI, je v Turecku momentálne väznených najmenej 64 žurnalistov. Sám Sener priznáva, že sa bojí o svoj život – držiteľmi titulu World Press Hero boli pred ním dvaja tureckí novinári (jeden z nich spomínaný Hnat Dink), ktorých zavraždili.
.marína Gálisová MÉDIÁ Pokuty pre televízie
Najvyšší súd potvrdil pokuty, ktoré Markíze a TV JOJ udelila Rada pre vysielanie a retransimisiu. Najvyšší súd potvrdil, že TV Markíza musí zaplatiť dvadsaťtisíc za program Modré z neba, ktorý odvysielala ešte v októbri 2009. Išlo o rozhovor s maloletým Dáriusom, ktorý chcel spáchať samovraždu. Aj licenčná rada aj súd sú presvedčení, že chlapec bol vystavovaný psychickému utrpeniu pri rozhovore s moderátorom. TV JOJ má zase zaplatiť desaťtisíc eur za to, že vo februári 2010 odvysielala príspevok Tragická smrť sánkara. Tento príspevok, ktorý priniesol spomalené zábery, ako aj detailné statické zábery nehody, podľa rady aj súdu dehonestujúcim spôsobom spracovania vysielateľ zasiahol do ľudskej dôstojnosti zosnulého gruzínskeho sánkara.
Vlastne by to mala byť dobrá správa – televízie si nemôžu robiť, čo chcú, je tu licenčná rada a súdy, ktoré dohliadnu, aby sa televízie trošku umravnili. Ale mierna skepsa je namieste – aj rozhodnutia licenčnej rady sú často subjektívne, a podobne je to – najmä v prípade médií – aj so súdmi. Tešiť sa, že Markíza a JOJ prídu o zopár eur, je trošku smiešne, pretože nejde o veľké sumy, ktoré by tieto televízie položili. Ale oceniť treba aspoň to, že licenčná rada spor dotiahla do konca, že ju neodradili ani rôzne formálne záležitosti, ktoré sa v spore objavili. Ak to bude znamenať, že nabudúce si televízie dajú pozor pri podobných citlivých témach, tak to nebolo celkom márne.
.eč, SITA
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.