Alebo: „Zahlasujte, pls, za moju dcéru z 1.A., z každého počítača sa dá len 1 x. Ide o súťaž škôl, tried, dcéra súťaží za triedu so spolužiakom, ktorá dvojica získa najviac hlasov, pôjde celá ich trieda na výlet, ďakujem za pomoc.“ Prípadne: „Kliknite na fotku môjho psíka Keksíka a pošlite mu hlas. Díky moc. Cmuk.“
Ktorý odľud by také milé prosby ignoroval? Nepomôžem fajn deckám k ozvučeniu jediným klikom? Nič ma to nestojí, i keď pozerajúc ostatné súťažné fotky, dala by som možno hlas iným. No, ale to nie sú naši. Nepomôžem kolegyni, aby jej dcéra mohla ísť na výlet, aj keď len do kina plus detské menu vo fast foode, však nech si kazí žalúdok, je to jej dcéra, ja len kliknem. No a nepomôžem kamarátkinmu orechovi k vyššiemu sebavedomiu, že je najzlatší psík v jednej celkom bezvýznamnej súťaži, ktorá nemá ani pravidlá, ani výhru, ide len o kliky?
Napokon, takto vznikol Facebook, na jeho začiatku bolo hlasovanie o kráse dievčat, je založený na sociálnych kontaktoch a internakcii. Všetko bolo v poriadku, pokiaľ ho neobjavili reklamné agentúry a marketingové oddelenia firiem. Aj tie naše už kopírujú zahraničné príklady a skúšajú, čo to dá. Dajme do súťaže symbolickú cenu a nechajme, nech si súťažiaci sami naháňajú hlasy a nám kliky. Každý má kamarátov a tí majú kamarátov, o chvíľu máme tisícky návštev, a to sme ani nemuseli platiť banery, stačilo pár letákov okolo škôl. Vynikajúci pomer ceny a výkonu.
Nechcem tu polemizovať o užitočnosti tohto typu marketingu, veľmi závisí od zvládnutia množstva detailov a za istých okolností môže byť aj efektívny. Ani o motivácii klikajúcich netreba dlho špiritizovať. Za takmer nulovú angažovanosť získavajú, teda získavam aj ja, dobrý pocit aj dobré body u priateľov, ktorým sme pomohli.
Nechápem však motiváciu samotných súťažiacich. Veď tu nikdy nejde o to, vyhrať vstupenky, mixpult, výlet či suši vlastnou prácou, šikovnosťou alebo talentom, ale len a len širokou sieťou internetových známych. Kto je internetový asociál, nech sa do žiadnej hry nezapája. No ale ako to vysvetliť deťom? To musí byť náročnejšie ako vysvetľovať, prečo má spolužiakov otec dve autá a náš ani jedno.
Ťažko zakázať firmám, aby oblbovali deti, každý zákaz sa dá vždy nejako obísť. Ťažko zakazovať školám, aby nevyužívali marketingové triky firiem, niektoré môžu byť pre ne užitočné. Ale trošku súdnosti od učiteľov, a keď už nie učiteľov, tak od rodičov pri zvažovaní, či práve táto súťaž stojí za účasť, by občas nezaškodilo.
Ktorý odľud by také milé prosby ignoroval? Nepomôžem fajn deckám k ozvučeniu jediným klikom? Nič ma to nestojí, i keď pozerajúc ostatné súťažné fotky, dala by som možno hlas iným. No, ale to nie sú naši. Nepomôžem kolegyni, aby jej dcéra mohla ísť na výlet, aj keď len do kina plus detské menu vo fast foode, však nech si kazí žalúdok, je to jej dcéra, ja len kliknem. No a nepomôžem kamarátkinmu orechovi k vyššiemu sebavedomiu, že je najzlatší psík v jednej celkom bezvýznamnej súťaži, ktorá nemá ani pravidlá, ani výhru, ide len o kliky?
Napokon, takto vznikol Facebook, na jeho začiatku bolo hlasovanie o kráse dievčat, je založený na sociálnych kontaktoch a internakcii. Všetko bolo v poriadku, pokiaľ ho neobjavili reklamné agentúry a marketingové oddelenia firiem. Aj tie naše už kopírujú zahraničné príklady a skúšajú, čo to dá. Dajme do súťaže symbolickú cenu a nechajme, nech si súťažiaci sami naháňajú hlasy a nám kliky. Každý má kamarátov a tí majú kamarátov, o chvíľu máme tisícky návštev, a to sme ani nemuseli platiť banery, stačilo pár letákov okolo škôl. Vynikajúci pomer ceny a výkonu.
Nechcem tu polemizovať o užitočnosti tohto typu marketingu, veľmi závisí od zvládnutia množstva detailov a za istých okolností môže byť aj efektívny. Ani o motivácii klikajúcich netreba dlho špiritizovať. Za takmer nulovú angažovanosť získavajú, teda získavam aj ja, dobrý pocit aj dobré body u priateľov, ktorým sme pomohli.
Nechápem však motiváciu samotných súťažiacich. Veď tu nikdy nejde o to, vyhrať vstupenky, mixpult, výlet či suši vlastnou prácou, šikovnosťou alebo talentom, ale len a len širokou sieťou internetových známych. Kto je internetový asociál, nech sa do žiadnej hry nezapája. No ale ako to vysvetliť deťom? To musí byť náročnejšie ako vysvetľovať, prečo má spolužiakov otec dve autá a náš ani jedno.
Ťažko zakázať firmám, aby oblbovali deti, každý zákaz sa dá vždy nejako obísť. Ťažko zakazovať školám, aby nevyužívali marketingové triky firiem, niektoré môžu byť pre ne užitočné. Ale trošku súdnosti od učiteľov, a keď už nie učiteľov, tak od rodičov pri zvažovaní, či práve táto súťaž stojí za účasť, by občas nezaškodilo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.