Italo Calvino napísal jednu z najkrajších kníh svetovej spisby – Neviditeľné mestá. Sú to neexistujúce mestá, ktoré vytvorila rozprávačova imaginácia. Veď mesto, to nie sú iba materiálne budovy, ale aj neviditeľné uličky historiek a námestia príbehov.
Voľakedy malo každé mesto svoju Knihu práva, knihu zákonov, mestskú kroniku. Dnes sa kroniky presunuli na internet a správy o živote mesta idú cez hovorcu. Sú však iní hovorcovia miest – spisovatelia.
.peterburg
Existuje Peterburg Gogoľov a bielonočný Peterburg Dostojevského, ale Peterburg snov a vízií odkryl symbolistický básnik v próze, ornamentálny rozprávač Andrej Belyj v románe Peterburg. A hoci má táto kniha aj svoje ľudské postavy, hlavnou postavou je práve ono – mesto P, o ktorom sa už v Prológu tvrdí: „Peterburg neexistuje. Je to len naša predstava...“
O pár strán ďalej sa táto predstava neurčitosti zintenzívňuje: „Peterburg predstavuje – nekonečno prospektov umocnené na entú. A za Peterburgom – nie je nič.“ Každé mesto však tvoria aj ľudia, ktorí k nemu patria: „Peterburské ulice majú istú neodškriepiteľnú vlastnosť: premieňajú chodcov na tiene; a tiene peterburské ulice premieňajú na ľudí.“
Neurčitosť je základná charakteristika mesta P. Ak Belyj napíše, že „Nad pustými peterburskými ulicami poletovali ľahučko prežiarené fluidá; zdrapy mračien sa tu navzájom predbiehali,“ cítime za tým nostalgiu, typicky ruskú melanchóliu i neschopnosť stability tohto preludného mesta i celej ruskej krajiny.
„Ach, Peterburg, Peterbug! Zastretý hmlou si aj mňa prenasledoval tou prázdnou mozgovou hrou; ty ukrutník bez srdca; ty nepokojný prelud...“ oslovuje Belyj svoje mesto. A čitateľ má pocit, že celý zložitý dej a príbeh zaľudnený množstvom postáv a postavičiek si vymyslel iba preto, aby mohol rozprávať o tomto meste, o Peterburgu.
.lisabon
Aj Lisabon bol ospievaný mnohokrát. Máme svedectvo o Lisabone historickom, ktoré podal José Saramago v románe Príbeh o obliehaní Lisabonu. Najkrajšiu knihu, akú som však o tomto meste čítal, napísal José Cardoso Pires a vyšla pod názvom Lisabon: palubný denník aj v slovenčine.
Sám autor sa pokladal za „komplica tohto mesta“. „Nikto nespozná mesto, ak mu nedokáže klásť otázky, pýtajúc sa sám seba,“ píše na prvých stranách a naozaj kladie otázky predovšetkým svojej pamäti, o ktorú (aká príznačná udalosť) po mozgovej príhode prišiel. Lisabon je preňho mestom vôní. Registruje „vôňu slaných rýb a sudov v obchodoch na ulice Rua do Arsenal, vôňu odlivu v dokoch Teja, letnej noci v záhradách Lapy, námorníckych potrieb medzi Santos a Cais do Sodré, rýb na grile pred rožnými tavernami úzkych uličiek od Bairro Alto po Carnide, dymiacu vôňu pečených gaštanov zo sporákov pouličných predavačov v zimných uliciach.“ Tkaninu obrazu mesta vytvára Pires z vôní, odtieňov farieb, slov, zvykov, obradov, umelcov... Poslednou vetou hovorí o láske k tomuto mestu, ale aj o láske k iným mestám: „A vtedy si s nehou a dôverou uvedomíme, že sme ešte ukotvenejší k mestu, ktoré nás videlo odchádzať.“
.istanbul
Aj najnovšia kniha Orhana Pamuka s rovnomenným názvom je poskladaná z fragmentov spomienok, snívania, hovorov... Čitateľovi (či sebe) pri tom pomáha fotografiami, ktoré sú vložené do štruktúry textu. V poznámke k nim píše: „Když jsem náhodou narazil na pohled na zasněžený Galatský most, zdálo se mi, jako by někdo na plátno promítal mé vlastní vzpomínky...“ Pamuk sa ako starý archivár ponára aj do dobových tlačí a novín. Na jednom mieste z nich cituje: „Když potkáte na ulici krásnou ženu, nezírejte na ni nenávistně, jako byste se ji chystali zabít, ani nedávejte najevo přílišnou touhu; jenom se na ni lehce usmějte, odvraťte zrak a jděte svou cestou.“ Túto radu praktizuje aj pri stretnutí s Istanbulom – odvracia zrak a ide svojou cestou spomienok. Pomedzi húštinu dojmov a postrehov niekedy zazvučí fakt, ktorý by sme my, Európania, mali vziať ako znalecký posudok: „Největší předností Istanbulu je schopnost jeho obyvatel vidět své město očima Západu a Východu současně.“ Čítanie miest znamená aj porozumenie mentalite jeho obyvateľov.
.macondo
Macondo je azda najznámejšie neexistujúce mesto, t.j. mesto, ktoré existuje iba fiktívne v nejakej knihe. Tou knihou je Sto rokov samoty Gabriela Garcíu Márqueza. Je však nasiaknuté obrazom mnohých latinskoamerických miest a mestečiek. Samotné Macondo má svoj predobraz najmä v meste Márquezovho detstva – Aracataky. Banánová plantáž dostala v miestnom jazyku meno Macondo, t.j. banán. Minulý rok dokonca obyvatelia tohto mesta usporiadali referendum, aby úradne zmenili názov mesta na Macondo. Návrh pre nedostatok zúčastnených síce neprešiel, ale aj tak to hovorí o úžasnej sile výmyslu. Niekto si niečo vymyslí a prinúti realitu, aby sa správala podľa jeho snov. Pravda, ten niekto musí mať obrazotvornú silu, akou disponuje Márquez.
.káhira
Menej známy autor Robert Irwin napísal fascinujúci príbeh Arabská noční můra. Aj tu je hlavnou postavou mesto, o ktorom rozprávač hovorí: „Skutečné město se možná nacházelo někde docela jinde, ve světě soukromých interiérů, etikety a rodových povinností hlídaných velkými dvojitými dvěřmi pobitými hřeby, s vrátnými vyhlížejícími ze svých laviček, s dřevěnými laťkami mešrabíjá a s tisíci utajených lůžek a zahrad.“ Toto mesto, ako veľa miest orientálneho sveta, ovládajú rozprávači. Rozprávači svojimi veštbami a víziami určujú budúcnosť a dodatočne ovplyvňujú minulosť mesta. Iba v tomto meste nájdete vzduch, ktorý „se rozpadl na nepřeberné množství šedivých perel“. Nič pevné neexistuje, celá Káhira je poskladaná z historiek a fám, odkazov a narážok. Je to vlastne mesto – príbeh, ktorý sa udržuje pri živote iba svojím rozprávaním.
.alexandria
Nesmieme zabudnúť, že Alexandria je mestom, kde bola najväčšia knižnica sveta. A tak je aj ona trochu mestom z kníh. Jednou z najkrajších pôct tejto jej stránke je Alexandrijský kvartet Lawrenca Durrella. Kniha – labyrint kopíruje mesto – labyrint. V autorskej poznámke na začiatku knihy autor uvádza: „Postavy tohto románu...jsou smyšlené. Pouze město je skutečné.“ Rozprávač si všíma túto jeho telesnosť, ktorá ukrýva dušu mesta: „Alexandrie je veliký vinný lis lásky, z kterého vycházejí pomatení, samotáři a proroci...“ Je to mesto, ktoré „se protahuje jako stará želva a rozhlíží se kolem.“ Duchovná stránka sa tesne spája s praktickou, ktorú predstavujú kupecké gény v organizme mesta: „V našem městě se nikdo neurazí, zmínite-li se mu o penězích. Ctnost se u nás nikdy jen nepředstírá, a neřest také ne.“
Durrell v tejto epickej básni zauzľuje nitky jednotlivých postáv a votkáva ich do pestrofarebného koberca, na ktorom je v plnej sláve vyobrazené mesto Alexandria. „Milujete-li jednoho z jeho obyvatel, stává se z města celý svět.“
.mestá a ich knihy
A tak by sme mohli pokračovať Prahou Bohumila Hrabala, Franza Kafku či Gustava Meyrinka, Viedňou Thomasa Bernharda, Pravekom, mestečkom Olgy Tokarczukovej, Parížom Borisa Viana alebo Raymonda Queneaua, New Yorkom Paula Austera...
Aj v slovenskej literatúre máme niekoľko kníh, ktoré sú literárnym pomníkom nejakého mesta alebo mestečka. Vincent Šikula vo svojich prózach zachytil atmosféru Modry, Rudolf Sloboda Devínskej Novej Vsi, z ktorej neustále utekal i sa do nej vracal. Václav Pankovčín z rodného Papína vytvoril Marakéš, Ladislav Ballek premenil Šahy na farbistý Palánok. Zdá sa, že iba Bratislava stále čaká na svoj veľký príbeh, svojho veľkého rozprávača.
.daniel Hevier
Lanarkov Glasgow
Roku 1981 vydal Alasdair Gray svoju prvú knihu. Mal v tom čase už 47 rokov a jeho debut bol 600-stranový román Lanark, ktorý sa razom stal jednou z najvýznamnejších kníh 20. storočia. Kritici tvrdili, že to, čo urobil Joyce s Dublinom, sa podarilo Grayovi s rodným Glasgowom. Lanark je bohato štruktúrovaná próza pozostávajúca zo 4 kníh, z ktorých niektoré sa odohrávajú vo fiktívnych mestách, iné v realistickom Glasgowe. Ale aj fiktívne mesto Uthank (akýsi Nevďak) je zrkadlovým obrazom Glasgowa. Hlavná postava, muž bez mena, ktorý sa nazve podľa náhodne zazretého nápisu Lanark, blúdi peklom súčasnej civilizácie. „V některých městech je práce vězením, čas stimulem a láska břemenom,“ píše sa v tejto knihe a mesto vykreslené na jej stránkach patrí k nim.
Voľakedy malo každé mesto svoju Knihu práva, knihu zákonov, mestskú kroniku. Dnes sa kroniky presunuli na internet a správy o živote mesta idú cez hovorcu. Sú však iní hovorcovia miest – spisovatelia.
.peterburg
Existuje Peterburg Gogoľov a bielonočný Peterburg Dostojevského, ale Peterburg snov a vízií odkryl symbolistický básnik v próze, ornamentálny rozprávač Andrej Belyj v románe Peterburg. A hoci má táto kniha aj svoje ľudské postavy, hlavnou postavou je práve ono – mesto P, o ktorom sa už v Prológu tvrdí: „Peterburg neexistuje. Je to len naša predstava...“
O pár strán ďalej sa táto predstava neurčitosti zintenzívňuje: „Peterburg predstavuje – nekonečno prospektov umocnené na entú. A za Peterburgom – nie je nič.“ Každé mesto však tvoria aj ľudia, ktorí k nemu patria: „Peterburské ulice majú istú neodškriepiteľnú vlastnosť: premieňajú chodcov na tiene; a tiene peterburské ulice premieňajú na ľudí.“
Neurčitosť je základná charakteristika mesta P. Ak Belyj napíše, že „Nad pustými peterburskými ulicami poletovali ľahučko prežiarené fluidá; zdrapy mračien sa tu navzájom predbiehali,“ cítime za tým nostalgiu, typicky ruskú melanchóliu i neschopnosť stability tohto preludného mesta i celej ruskej krajiny.
„Ach, Peterburg, Peterbug! Zastretý hmlou si aj mňa prenasledoval tou prázdnou mozgovou hrou; ty ukrutník bez srdca; ty nepokojný prelud...“ oslovuje Belyj svoje mesto. A čitateľ má pocit, že celý zložitý dej a príbeh zaľudnený množstvom postáv a postavičiek si vymyslel iba preto, aby mohol rozprávať o tomto meste, o Peterburgu.
.lisabon
Aj Lisabon bol ospievaný mnohokrát. Máme svedectvo o Lisabone historickom, ktoré podal José Saramago v románe Príbeh o obliehaní Lisabonu. Najkrajšiu knihu, akú som však o tomto meste čítal, napísal José Cardoso Pires a vyšla pod názvom Lisabon: palubný denník aj v slovenčine.
Sám autor sa pokladal za „komplica tohto mesta“. „Nikto nespozná mesto, ak mu nedokáže klásť otázky, pýtajúc sa sám seba,“ píše na prvých stranách a naozaj kladie otázky predovšetkým svojej pamäti, o ktorú (aká príznačná udalosť) po mozgovej príhode prišiel. Lisabon je preňho mestom vôní. Registruje „vôňu slaných rýb a sudov v obchodoch na ulice Rua do Arsenal, vôňu odlivu v dokoch Teja, letnej noci v záhradách Lapy, námorníckych potrieb medzi Santos a Cais do Sodré, rýb na grile pred rožnými tavernami úzkych uličiek od Bairro Alto po Carnide, dymiacu vôňu pečených gaštanov zo sporákov pouličných predavačov v zimných uliciach.“ Tkaninu obrazu mesta vytvára Pires z vôní, odtieňov farieb, slov, zvykov, obradov, umelcov... Poslednou vetou hovorí o láske k tomuto mestu, ale aj o láske k iným mestám: „A vtedy si s nehou a dôverou uvedomíme, že sme ešte ukotvenejší k mestu, ktoré nás videlo odchádzať.“
.istanbul
Aj najnovšia kniha Orhana Pamuka s rovnomenným názvom je poskladaná z fragmentov spomienok, snívania, hovorov... Čitateľovi (či sebe) pri tom pomáha fotografiami, ktoré sú vložené do štruktúry textu. V poznámke k nim píše: „Když jsem náhodou narazil na pohled na zasněžený Galatský most, zdálo se mi, jako by někdo na plátno promítal mé vlastní vzpomínky...“ Pamuk sa ako starý archivár ponára aj do dobových tlačí a novín. Na jednom mieste z nich cituje: „Když potkáte na ulici krásnou ženu, nezírejte na ni nenávistně, jako byste se ji chystali zabít, ani nedávejte najevo přílišnou touhu; jenom se na ni lehce usmějte, odvraťte zrak a jděte svou cestou.“ Túto radu praktizuje aj pri stretnutí s Istanbulom – odvracia zrak a ide svojou cestou spomienok. Pomedzi húštinu dojmov a postrehov niekedy zazvučí fakt, ktorý by sme my, Európania, mali vziať ako znalecký posudok: „Největší předností Istanbulu je schopnost jeho obyvatel vidět své město očima Západu a Východu současně.“ Čítanie miest znamená aj porozumenie mentalite jeho obyvateľov.
.macondo
Macondo je azda najznámejšie neexistujúce mesto, t.j. mesto, ktoré existuje iba fiktívne v nejakej knihe. Tou knihou je Sto rokov samoty Gabriela Garcíu Márqueza. Je však nasiaknuté obrazom mnohých latinskoamerických miest a mestečiek. Samotné Macondo má svoj predobraz najmä v meste Márquezovho detstva – Aracataky. Banánová plantáž dostala v miestnom jazyku meno Macondo, t.j. banán. Minulý rok dokonca obyvatelia tohto mesta usporiadali referendum, aby úradne zmenili názov mesta na Macondo. Návrh pre nedostatok zúčastnených síce neprešiel, ale aj tak to hovorí o úžasnej sile výmyslu. Niekto si niečo vymyslí a prinúti realitu, aby sa správala podľa jeho snov. Pravda, ten niekto musí mať obrazotvornú silu, akou disponuje Márquez.
.káhira
Menej známy autor Robert Irwin napísal fascinujúci príbeh Arabská noční můra. Aj tu je hlavnou postavou mesto, o ktorom rozprávač hovorí: „Skutečné město se možná nacházelo někde docela jinde, ve světě soukromých interiérů, etikety a rodových povinností hlídaných velkými dvojitými dvěřmi pobitými hřeby, s vrátnými vyhlížejícími ze svých laviček, s dřevěnými laťkami mešrabíjá a s tisíci utajených lůžek a zahrad.“ Toto mesto, ako veľa miest orientálneho sveta, ovládajú rozprávači. Rozprávači svojimi veštbami a víziami určujú budúcnosť a dodatočne ovplyvňujú minulosť mesta. Iba v tomto meste nájdete vzduch, ktorý „se rozpadl na nepřeberné množství šedivých perel“. Nič pevné neexistuje, celá Káhira je poskladaná z historiek a fám, odkazov a narážok. Je to vlastne mesto – príbeh, ktorý sa udržuje pri živote iba svojím rozprávaním.
.alexandria
Nesmieme zabudnúť, že Alexandria je mestom, kde bola najväčšia knižnica sveta. A tak je aj ona trochu mestom z kníh. Jednou z najkrajších pôct tejto jej stránke je Alexandrijský kvartet Lawrenca Durrella. Kniha – labyrint kopíruje mesto – labyrint. V autorskej poznámke na začiatku knihy autor uvádza: „Postavy tohto románu...jsou smyšlené. Pouze město je skutečné.“ Rozprávač si všíma túto jeho telesnosť, ktorá ukrýva dušu mesta: „Alexandrie je veliký vinný lis lásky, z kterého vycházejí pomatení, samotáři a proroci...“ Je to mesto, ktoré „se protahuje jako stará želva a rozhlíží se kolem.“ Duchovná stránka sa tesne spája s praktickou, ktorú predstavujú kupecké gény v organizme mesta: „V našem městě se nikdo neurazí, zmínite-li se mu o penězích. Ctnost se u nás nikdy jen nepředstírá, a neřest také ne.“
Durrell v tejto epickej básni zauzľuje nitky jednotlivých postáv a votkáva ich do pestrofarebného koberca, na ktorom je v plnej sláve vyobrazené mesto Alexandria. „Milujete-li jednoho z jeho obyvatel, stává se z města celý svět.“
.mestá a ich knihy
A tak by sme mohli pokračovať Prahou Bohumila Hrabala, Franza Kafku či Gustava Meyrinka, Viedňou Thomasa Bernharda, Pravekom, mestečkom Olgy Tokarczukovej, Parížom Borisa Viana alebo Raymonda Queneaua, New Yorkom Paula Austera...
Aj v slovenskej literatúre máme niekoľko kníh, ktoré sú literárnym pomníkom nejakého mesta alebo mestečka. Vincent Šikula vo svojich prózach zachytil atmosféru Modry, Rudolf Sloboda Devínskej Novej Vsi, z ktorej neustále utekal i sa do nej vracal. Václav Pankovčín z rodného Papína vytvoril Marakéš, Ladislav Ballek premenil Šahy na farbistý Palánok. Zdá sa, že iba Bratislava stále čaká na svoj veľký príbeh, svojho veľkého rozprávača.
.daniel Hevier
Lanarkov Glasgow
Roku 1981 vydal Alasdair Gray svoju prvú knihu. Mal v tom čase už 47 rokov a jeho debut bol 600-stranový román Lanark, ktorý sa razom stal jednou z najvýznamnejších kníh 20. storočia. Kritici tvrdili, že to, čo urobil Joyce s Dublinom, sa podarilo Grayovi s rodným Glasgowom. Lanark je bohato štruktúrovaná próza pozostávajúca zo 4 kníh, z ktorých niektoré sa odohrávajú vo fiktívnych mestách, iné v realistickom Glasgowe. Ale aj fiktívne mesto Uthank (akýsi Nevďak) je zrkadlovým obrazom Glasgowa. Hlavná postava, muž bez mena, ktorý sa nazve podľa náhodne zazretého nápisu Lanark, blúdi peklom súčasnej civilizácie. „V některých městech je práce vězením, čas stimulem a láska břemenom,“ píše sa v tejto knihe a mesto vykreslené na jej stránkach patrí k nim.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.