Spomenúť si s odstupom času na prvý rok Ficovej vlády bude problém. Od nástupov iných vlád (druhej a tretej Mečiarovej či oboch Dzurindových) sa táto líši tým, že nič zapamätateľné nevytvorila.
Ani delenie štátu, ani skutočné reformy, ani únos. Len tupá administrácia rezortov a úradov. A mediálne efekty, ktoré majú vyvolávať zdanie, že sa niečo deje. To, čo sa dialo, však nebol ani parametrický, a už vôbec nie paradigmatický obrat k „sociálnemu štátu“, ako to ohlasuje Fico. Metódou pokus – omyl sa tu iba testovali možnosti, ako navŕtavať reformné symboly a rozdávať banálne darčeky tak, aby nebolo ohrozené euro.
Skutočnosť, že Fico sa ujal moci bez predstavy, čo s ňou, je charakteristická pečať prvého roka. A je to aj hlavný zdroj neistoty pred rokom číslo dva. Politikou mediálnej ilúzie sa nedajú krotiť nielen rastúce dlhy zdravotníctva, ale dlhodobo ani preferencie. Prázdny vysokoškolský zákon, zlý Zákonník práce či poškodenie daňového systému je preto nutné reflektovať len ako začiatok a ohmatávanie terénu. Návrhy, ktoré v predvečer výročia predložili ministerstvá zdravotníctva a sociálnych vecí, sú už avízom, že v jeseni pôjde do tuhšieho. Hoci záujmy rôznych skupín, ktoré oba rezorty ohrozujú, veštia významné úpravy, ešte aj v redukovanej podobe vyzerajú na hrozbu iného kalibru.
To, čo prvý rok Fica znamenal predovšetkým, je vzkriesenie Mečiara a Slotu nielen „fyzicky“, ale vo všetkých symbolických odtieňoch. Skutočnosť, že koalícia Smer-SNS-HZDS patrí k sebe, že je autentickou projekciou volebného výsledku a spoločne predstavuje jeden pól slovenskej politiky, sa premietla do renesancie postkomunizmu, ktorý má desiatky podôb: od útokov na slobodu informácií a slobodu slova, cez podporu korupčného prostredia, necitlivosť ku konfliktu záujmov, prejavy bohorovnosti, bezbariérizmus v odmeňovaní (Rezník a mnohí iní) až po infantilné zneužívanie funkčných požitkov či sériové nominácie rodinných príslušníkov. Politickú moc dnes vykonávajú ľudia, pre ktorých bol November 1989 porážkou, alebo si ho „ani nevšimli“. Významne prítomná vo všetkých troch vládnych stranách je tiež „apolitická“ čeľaď hochštaplerov a príživníkov, ktorí by bez politiky boli klientmi úradov práce. Takto definovaný priemer ovládol slovenskú politiku už po roku 1994, ale v tejto koalícii sa prázdnota dá priam krájať.
Ficov prvý rok zanechal hlboké jazvy aj v politickej debate. 99 percent jej obsahu tvorí spor, ako naplniť brucho a ako správne prerozdeliť hmotu. Zvyšok je zahraničná politika, ktorá za rok dokázala zhoršiť vzťahy so všetkými tromi „visegrádskymi“ partnermi, pričom jej vrcholný predstaviteľ, ktorý sa dopustil neuveriteľných verbálnych lapsusov, je považovaný za najlepšieho Ficovho ministra...
Ficov prvý rok nebol sociálny, ale silácky prázdny.
.peter Schutz
Ani delenie štátu, ani skutočné reformy, ani únos. Len tupá administrácia rezortov a úradov. A mediálne efekty, ktoré majú vyvolávať zdanie, že sa niečo deje. To, čo sa dialo, však nebol ani parametrický, a už vôbec nie paradigmatický obrat k „sociálnemu štátu“, ako to ohlasuje Fico. Metódou pokus – omyl sa tu iba testovali možnosti, ako navŕtavať reformné symboly a rozdávať banálne darčeky tak, aby nebolo ohrozené euro.
Skutočnosť, že Fico sa ujal moci bez predstavy, čo s ňou, je charakteristická pečať prvého roka. A je to aj hlavný zdroj neistoty pred rokom číslo dva. Politikou mediálnej ilúzie sa nedajú krotiť nielen rastúce dlhy zdravotníctva, ale dlhodobo ani preferencie. Prázdny vysokoškolský zákon, zlý Zákonník práce či poškodenie daňového systému je preto nutné reflektovať len ako začiatok a ohmatávanie terénu. Návrhy, ktoré v predvečer výročia predložili ministerstvá zdravotníctva a sociálnych vecí, sú už avízom, že v jeseni pôjde do tuhšieho. Hoci záujmy rôznych skupín, ktoré oba rezorty ohrozujú, veštia významné úpravy, ešte aj v redukovanej podobe vyzerajú na hrozbu iného kalibru.
To, čo prvý rok Fica znamenal predovšetkým, je vzkriesenie Mečiara a Slotu nielen „fyzicky“, ale vo všetkých symbolických odtieňoch. Skutočnosť, že koalícia Smer-SNS-HZDS patrí k sebe, že je autentickou projekciou volebného výsledku a spoločne predstavuje jeden pól slovenskej politiky, sa premietla do renesancie postkomunizmu, ktorý má desiatky podôb: od útokov na slobodu informácií a slobodu slova, cez podporu korupčného prostredia, necitlivosť ku konfliktu záujmov, prejavy bohorovnosti, bezbariérizmus v odmeňovaní (Rezník a mnohí iní) až po infantilné zneužívanie funkčných požitkov či sériové nominácie rodinných príslušníkov. Politickú moc dnes vykonávajú ľudia, pre ktorých bol November 1989 porážkou, alebo si ho „ani nevšimli“. Významne prítomná vo všetkých troch vládnych stranách je tiež „apolitická“ čeľaď hochštaplerov a príživníkov, ktorí by bez politiky boli klientmi úradov práce. Takto definovaný priemer ovládol slovenskú politiku už po roku 1994, ale v tejto koalícii sa prázdnota dá priam krájať.
Ficov prvý rok zanechal hlboké jazvy aj v politickej debate. 99 percent jej obsahu tvorí spor, ako naplniť brucho a ako správne prerozdeliť hmotu. Zvyšok je zahraničná politika, ktorá za rok dokázala zhoršiť vzťahy so všetkými tromi „visegrádskymi“ partnermi, pričom jej vrcholný predstaviteľ, ktorý sa dopustil neuveriteľných verbálnych lapsusov, je považovaný za najlepšieho Ficovho ministra...
Ficov prvý rok nebol sociálny, ale silácky prázdny.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.