Lou Reed a Tom Waits síce robia odlišnú hudbu, ale majú toho veľa spoločného. Obaja majú kultový status, pretože robia jedinečnú hudbu, sú odchovaní na šesťdesiatych rokoch, ale väčšinou šli proti prúdu. Zhodou okolností vydali na jeseň nové tituly. .nemilovaný album
„Je to možno najlepšia vec, akú kedy kto nahral. Mohla by vytvoriť úplne nový planetárny systém. Nesrandujem a neberte ma ako egoistu,“ povedal Lou Reed o svojom novom albume Lulu, ktorý nahral spoločne so skupinou Metallica. Túto vetu, ktorá predchádzala vydaniu tejto rozporuplnej nahrávky, však fanúšikovia brali s istým odstupom. Niet na svete sebastrednejšieho rockového skladateľa, než je Lou Reed, a preto treba brať jeho vyhlásenia „o najlepšom albume, aký kedy nahral“ s istým odstupom. Lou Reed vždy robil hudbu skôr pre seba. Keď sa páčila iným, tak v poriadku, keď nie tak: „Fuck You!“ Lulu medzi jeho Transformer, New York alebo Berlin pravdepodobne patriť nebude, ale nie je to také zlé, ako tvrdia kuvičie hlasy na internete.
Na jeho nový album sa čakalo dlhých deväť rokov. Medzitým síce nahral zopár inštrumentálnych vecí, ale posledným štúdiovým pesničkovým albumom bol projekt Raven z roku 2002. Predminulý rok si Lou zahral na večierku k uvedeniu do Rokenrolovej siene slávy spolu s Metallicou jeho nesmrteľnú Sweet Jane. Spolupráca so štyrmi metalovými hlavami sa mu tak zapáčila, že mu v hlave skrsla idea nahrať album na základe starej divadelnej hry nemeckého dramaturga Franka Wedekinda.
Keď sa na jar tohto roku objavila správa, že album Lulu nahral spolu s losangeleskými metalistami, pôsobilo to skôr ako zlý vtip. Nikto nevedel, čo si má o tom myslieť. Na jednej strane bola žijúca legenda, líder Velvet Undergound, ktorý vyšiel z newyorského undergroundu, skladajúci priamočiare, jednoduché piesne s bohatými textami. Na druhej zase stála líderská skupina trashmetalovej hudby 80. rokov, absolútny protiklad k Reedovi, ktorá mala k nemu blízko ako Zem k Slnku. Na jeseň tohto roku sa na internete objavili prvé ukážky z Lulu a fanúšikovia z oboch táborov boli zhrození. Priehrštie negatívnych reakcií prehrmelo sieťou ako cunami, a to ich autori ani poriadne nepočuli celé piesne. Táto prvotná nenávisť zašla tak ďaleko, že Reed dostal od tvrdého jadra fanúšikov Metallicy maily, v ktorých sa mu vyhrážali smrťou.
Začiatkom novembra Lulu vyšiel ako nemilovaný album, ktorý v skutočnosti nikto nechce. Fanúšikovia Lou Reeda sa tešili na nové piesne, ale nie za sprievodu Metallicy. Priaznivci Metallicy by zas toho recitujúceho starého pána, ktorý „kurví“ trashové riffy ich miláčikov, najradšej poslali do pekiel. Internetová štvanica našťastie upadla a konečne si ho môžeme vypočuť s čistými ušami. Po prvom vypočutí skutočne pôsobí nepatrične – znie akoby na seba narazili dve rozdielne civilizácie, ktoré sa snažia medzi sebou komunikovať, ale nerozumejú si. Kľúčom k pochopeniu spolupráce Reeda s Metallicou sú však texty a tie sú jedny z najdrsnejších, aké kedy Reed napísal. Niečím podobným sa už zaoberal na albume Berlin, ale na novinke je oveľa ostrejší. Počuť to hneď v prvej vete úvodnej piesne Branderburg Gate: „Odtnem si svoje nohy a prsia,“ spieva Reed a človeku beží mráz po chrbte. Scenéria ako z filmov Davida Lyncha sa tiahne celým albumom. Sadomasochizmus, samovražda, šialenstvo sú témy, ku ktorým majú blízko aj skladby Metallicy, ktorá sa tiež zoberá odvrátenými stránkami duše človeka. „Frustrácia je mojím lexikonom nenávisti, rád by som ťa zabil, ale milujem tvoje modré oči,“ spieva v skladbe Frustration.
Lulu nikdy nebude najlepší album, pretože obsahuje skladby, v ktorých sa Reed s Metallicou míňajú (Mistress Dread, Pumping Blood). Občas sú piesne natiahnuté do nepochopiteľných dĺžok, niekedy počuť, že ide skôr o nahodené nápady ako hotové skladby. No z tejto spolupráce vykvitlo aj niečo pozoruhodné. Ak Reed hovorí o objavení nových vesmírov v hudbe, môže ním byť skladba Cheat On Me alebo spomínaná Brandeburg Gate. Najlepšou piesňou albumu je dvadsaťminútová Junior Dad, ktorá má blízko napríklad k experimentálnej Sister Ray z druhého albumu Velvet Underground alebo uličnému opusu Street Hassle z roku 1978.
Nikto iný nedokázal tak torpédovať svoju vlastnú hudobnú kariéru ako Lou Reed. V roku 1975 napríklad vydal album Metal Machine Music so zvukmi škrípajúcich strojov, ktoré spôsobili u niektorých fanúšikov taký šok, že pri počúvaní platne si mysleli, že sa im pokazil gramofón. Zdá sa, že Lulu má podobný účinok. Vôbec sa nezaoberá príjemnými vecami, človek si to skutočne veľakrát nepustí, no úlohou umelca nie je len kresliť krajinky. Niekedy je potrebné potopiť sa do Mariánskej priekopy, preskúmať jej čierne zákutia a priniesť niečo dôležité a pozoruhodné, ako sa to na Lulu miestami podarilo Reedovi a Metallice. A starého newyorského rockera treba pochváliť, že aj v 21. storočí ostáva odvážnym umelcom, ktorý stále kašle na to, čo si myslia iní, aj keď hrozí, že zostane nepochopeným. .album pre krízu
Naopak, jeho generačný spolupútnik Tom Waits si užíva jedno z najlepších kreatívnych období svojho života. Má nový album a kritici sa už predbiehajú v tom, že je taký dobrý ako jeho najlepšie platne z osemdesiatych rokov. Právom. Bad As Me je isto jedna z najlepších nahrávok tohto roka. Waits už nahral sedemnásť radových albumov a pri súčasných problémoch sveta a ekonomických krízach vystáva otázka, či nie je najlepším skladateľom soundtrackov pre naklonené časy.
Tom Waits má sedem životov. Na začiatku 70. rokov chceli z neho spraviť folkového speváka, no on sa tlaku vzoprel a nahrával albumy, ktoré vôbec nekorešpondovali s vtedajšou dobou. V jeho klavírnych baladách bol skôr cítiť smútok po starých zlatých časoch a zafajčených baroch, kde sa recitovala beatnická poézia a kde si dvere podávali rôzne výstredné postavy. Keď začiatkom osemdesiatych rokov spoznal budúcu manželku a spolupracovníčku Kathleen Brennanovú, jeho hudba prešla ďalším dôležitým prerodom. Znela, ako keby svoje pesničky napchal do mlynčeka na mäso, prepasíroval cez stroj a vydal ako hotovú vec. Albumy Swordfishtrombones, Rain Dogs a Frank Wild Years z toho obdobia sú asi najdôležitejším v jeho diskografii.
V posledných rokoch sa zdalo, že skôr bilancuje a venuje sa výhradne rodinnému životu, no Bad As Me hovorí o úplnom opaku. Tento album znie, akoby Waitsa napustili tisíckou voltov. Po hudobnej stránke iný, ako jeho neskoršie práce, napríklad Mule Variations – obsahuje všetko, v čom je Waits doma. Sú tam valivé bluesové čísla, jemné balady, industriálne úlety alebo námornícke popevky, ale nová zmeska pesničiek funguje ako veci z posledných albumov. Pomalá zamračená Talking At The Same Time pojednáva o hospodárskej kríze, ale aj o zmätení jazykov, ktoré priniesli nové technológie. Bad As Me obsahuje piesne o rôznych formách útekov a chvíľkových zabudnutiach (Face To The Highway alebo Get Lost) ale aj o tom, čo môže zostať z vojaka po tom, ako sa vráti v rakve z Iraku (Hell Broke Luce). Waits občas vo svojich pesničkách hodnotí svet z pohľadu diabla ako Bulgakov v knižke Majster a Margaréta, napríklad v Satisfied alebo v titulnej Bad As Me a ide mu to rovnako dobre ako ruskému spisovateľovi.
Tento spevák s dokonalým chrapľákom, že by sa z neho dali vyrábať „šmirgle”, ktorý na Bad As Me spieva ako vlk vyjúci na mesiac, nikdy nerobil okolo seba veľký hluk. Objaví sa len tak, ako kocúr v českom filme Až přijde kocour, svojimi pesničkami odhalí rôzne ľudské slabosti, pomenuje svet okolo seba a zmizne. Ak sa chcete dozvedieť o dnešku niečo viac, niečo, čo nenájdete v novinách alebo knihách, siahnite po Bad as Me.
„Je to možno najlepšia vec, akú kedy kto nahral. Mohla by vytvoriť úplne nový planetárny systém. Nesrandujem a neberte ma ako egoistu,“ povedal Lou Reed o svojom novom albume Lulu, ktorý nahral spoločne so skupinou Metallica. Túto vetu, ktorá predchádzala vydaniu tejto rozporuplnej nahrávky, však fanúšikovia brali s istým odstupom. Niet na svete sebastrednejšieho rockového skladateľa, než je Lou Reed, a preto treba brať jeho vyhlásenia „o najlepšom albume, aký kedy nahral“ s istým odstupom. Lou Reed vždy robil hudbu skôr pre seba. Keď sa páčila iným, tak v poriadku, keď nie tak: „Fuck You!“ Lulu medzi jeho Transformer, New York alebo Berlin pravdepodobne patriť nebude, ale nie je to také zlé, ako tvrdia kuvičie hlasy na internete.
Na jeho nový album sa čakalo dlhých deväť rokov. Medzitým síce nahral zopár inštrumentálnych vecí, ale posledným štúdiovým pesničkovým albumom bol projekt Raven z roku 2002. Predminulý rok si Lou zahral na večierku k uvedeniu do Rokenrolovej siene slávy spolu s Metallicou jeho nesmrteľnú Sweet Jane. Spolupráca so štyrmi metalovými hlavami sa mu tak zapáčila, že mu v hlave skrsla idea nahrať album na základe starej divadelnej hry nemeckého dramaturga Franka Wedekinda.
Keď sa na jar tohto roku objavila správa, že album Lulu nahral spolu s losangeleskými metalistami, pôsobilo to skôr ako zlý vtip. Nikto nevedel, čo si má o tom myslieť. Na jednej strane bola žijúca legenda, líder Velvet Undergound, ktorý vyšiel z newyorského undergroundu, skladajúci priamočiare, jednoduché piesne s bohatými textami. Na druhej zase stála líderská skupina trashmetalovej hudby 80. rokov, absolútny protiklad k Reedovi, ktorá mala k nemu blízko ako Zem k Slnku. Na jeseň tohto roku sa na internete objavili prvé ukážky z Lulu a fanúšikovia z oboch táborov boli zhrození. Priehrštie negatívnych reakcií prehrmelo sieťou ako cunami, a to ich autori ani poriadne nepočuli celé piesne. Táto prvotná nenávisť zašla tak ďaleko, že Reed dostal od tvrdého jadra fanúšikov Metallicy maily, v ktorých sa mu vyhrážali smrťou.
Začiatkom novembra Lulu vyšiel ako nemilovaný album, ktorý v skutočnosti nikto nechce. Fanúšikovia Lou Reeda sa tešili na nové piesne, ale nie za sprievodu Metallicy. Priaznivci Metallicy by zas toho recitujúceho starého pána, ktorý „kurví“ trashové riffy ich miláčikov, najradšej poslali do pekiel. Internetová štvanica našťastie upadla a konečne si ho môžeme vypočuť s čistými ušami. Po prvom vypočutí skutočne pôsobí nepatrične – znie akoby na seba narazili dve rozdielne civilizácie, ktoré sa snažia medzi sebou komunikovať, ale nerozumejú si. Kľúčom k pochopeniu spolupráce Reeda s Metallicou sú však texty a tie sú jedny z najdrsnejších, aké kedy Reed napísal. Niečím podobným sa už zaoberal na albume Berlin, ale na novinke je oveľa ostrejší. Počuť to hneď v prvej vete úvodnej piesne Branderburg Gate: „Odtnem si svoje nohy a prsia,“ spieva Reed a človeku beží mráz po chrbte. Scenéria ako z filmov Davida Lyncha sa tiahne celým albumom. Sadomasochizmus, samovražda, šialenstvo sú témy, ku ktorým majú blízko aj skladby Metallicy, ktorá sa tiež zoberá odvrátenými stránkami duše človeka. „Frustrácia je mojím lexikonom nenávisti, rád by som ťa zabil, ale milujem tvoje modré oči,“ spieva v skladbe Frustration.
Lulu nikdy nebude najlepší album, pretože obsahuje skladby, v ktorých sa Reed s Metallicou míňajú (Mistress Dread, Pumping Blood). Občas sú piesne natiahnuté do nepochopiteľných dĺžok, niekedy počuť, že ide skôr o nahodené nápady ako hotové skladby. No z tejto spolupráce vykvitlo aj niečo pozoruhodné. Ak Reed hovorí o objavení nových vesmírov v hudbe, môže ním byť skladba Cheat On Me alebo spomínaná Brandeburg Gate. Najlepšou piesňou albumu je dvadsaťminútová Junior Dad, ktorá má blízko napríklad k experimentálnej Sister Ray z druhého albumu Velvet Underground alebo uličnému opusu Street Hassle z roku 1978.
Nikto iný nedokázal tak torpédovať svoju vlastnú hudobnú kariéru ako Lou Reed. V roku 1975 napríklad vydal album Metal Machine Music so zvukmi škrípajúcich strojov, ktoré spôsobili u niektorých fanúšikov taký šok, že pri počúvaní platne si mysleli, že sa im pokazil gramofón. Zdá sa, že Lulu má podobný účinok. Vôbec sa nezaoberá príjemnými vecami, človek si to skutočne veľakrát nepustí, no úlohou umelca nie je len kresliť krajinky. Niekedy je potrebné potopiť sa do Mariánskej priekopy, preskúmať jej čierne zákutia a priniesť niečo dôležité a pozoruhodné, ako sa to na Lulu miestami podarilo Reedovi a Metallice. A starého newyorského rockera treba pochváliť, že aj v 21. storočí ostáva odvážnym umelcom, ktorý stále kašle na to, čo si myslia iní, aj keď hrozí, že zostane nepochopeným. .album pre krízu
Naopak, jeho generačný spolupútnik Tom Waits si užíva jedno z najlepších kreatívnych období svojho života. Má nový album a kritici sa už predbiehajú v tom, že je taký dobrý ako jeho najlepšie platne z osemdesiatych rokov. Právom. Bad As Me je isto jedna z najlepších nahrávok tohto roka. Waits už nahral sedemnásť radových albumov a pri súčasných problémoch sveta a ekonomických krízach vystáva otázka, či nie je najlepším skladateľom soundtrackov pre naklonené časy.
Tom Waits má sedem životov. Na začiatku 70. rokov chceli z neho spraviť folkového speváka, no on sa tlaku vzoprel a nahrával albumy, ktoré vôbec nekorešpondovali s vtedajšou dobou. V jeho klavírnych baladách bol skôr cítiť smútok po starých zlatých časoch a zafajčených baroch, kde sa recitovala beatnická poézia a kde si dvere podávali rôzne výstredné postavy. Keď začiatkom osemdesiatych rokov spoznal budúcu manželku a spolupracovníčku Kathleen Brennanovú, jeho hudba prešla ďalším dôležitým prerodom. Znela, ako keby svoje pesničky napchal do mlynčeka na mäso, prepasíroval cez stroj a vydal ako hotovú vec. Albumy Swordfishtrombones, Rain Dogs a Frank Wild Years z toho obdobia sú asi najdôležitejším v jeho diskografii.
V posledných rokoch sa zdalo, že skôr bilancuje a venuje sa výhradne rodinnému životu, no Bad As Me hovorí o úplnom opaku. Tento album znie, akoby Waitsa napustili tisíckou voltov. Po hudobnej stránke iný, ako jeho neskoršie práce, napríklad Mule Variations – obsahuje všetko, v čom je Waits doma. Sú tam valivé bluesové čísla, jemné balady, industriálne úlety alebo námornícke popevky, ale nová zmeska pesničiek funguje ako veci z posledných albumov. Pomalá zamračená Talking At The Same Time pojednáva o hospodárskej kríze, ale aj o zmätení jazykov, ktoré priniesli nové technológie. Bad As Me obsahuje piesne o rôznych formách útekov a chvíľkových zabudnutiach (Face To The Highway alebo Get Lost) ale aj o tom, čo môže zostať z vojaka po tom, ako sa vráti v rakve z Iraku (Hell Broke Luce). Waits občas vo svojich pesničkách hodnotí svet z pohľadu diabla ako Bulgakov v knižke Majster a Margaréta, napríklad v Satisfied alebo v titulnej Bad As Me a ide mu to rovnako dobre ako ruskému spisovateľovi.
Tento spevák s dokonalým chrapľákom, že by sa z neho dali vyrábať „šmirgle”, ktorý na Bad As Me spieva ako vlk vyjúci na mesiac, nikdy nerobil okolo seba veľký hluk. Objaví sa len tak, ako kocúr v českom filme Až přijde kocour, svojimi pesničkami odhalí rôzne ľudské slabosti, pomenuje svet okolo seba a zmizne. Ak sa chcete dozvedieť o dnešku niečo viac, niečo, čo nenájdete v novinách alebo knihách, siahnite po Bad as Me.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.