Tejto otázke možno rozumieť rôzne. Napríklad je v nej prítomná akási neúprimná samozrejmosť, že Shakespeare nám nie je neznámy. Naozaj? Nie je pre nás častejšie meno „Shakespeare“ len indexom na ono vágne „byť či nebyť“, na Hamleta či Rómea a Júliu, o ktorých však v skutočnosti toho vieme len málo, ak vôbec niečo? A čo by sme povedali na Komédiu omylov, Zimnú rozprávku či Cymbelina? Sú to naozaj diela, ktoré čítame a o ktorých čo-to vieme? A tak sme nútení zmeniť dôraz prvej otázky a rozumieť jej trochu inak: Prečo je dobré čítať Shakespeara? Prečo ho odporúčame čítať iným? Čo je na ňom také zvláštne, že ho čítaním opätovne držíme pri živote? .účinné public relations
Mohli by sme to povedať aj takto: William Shakespeare mal šťastie. Mal šťastie na PR. Vo svojej dobe to vôbec nebol najväčší spomedzi básnikov a aj dnes by sme sa na človeka, ktorý napíše niekoľko hier za rok, pozerali ako na veršotepca. Zaiste, aj táto zrýchlená produkcia má svoje čaro, ako sa o tom vyjadril Boris Pasternak: „Pôsobivosť Shakespearovej poézie stojí na mohutnej neobmedzenej a neporiadne rozhádzanej skicovitosti.“ Shakespeare nepísal knihy, on písal návrhy scenárov pre divadlo. A jeho Sonety takisto nemožno považovať za ucelenú a zamýšľanú básnickú zbierku, ale treba ich brať ako príležitostné verše, písané často skôr zo špásu než z pocitu nejakého svetodejinného poslania.
V anglickej renesančnej tvorbe by sme našli iných géniov písania, o ktorých dnes vieme len žalostne málo. Vezmime si napríklad Christophera Marlowa a jeho Tragický príbeh doktora Fausta. Áno, toho Fausta, s ktorým sa neskôr spája už len Goethe a nie viac zatienený Marlowe. A predsa, keď otvorím Marlowovho Fausta, nachádzam v ňom výnimočné obrazy. Tento krátky dialóg mám z neho obzvlášť rád: Faust: Kam ste sa to prepadli?
Mefistofeles: Do pekla.
Faust: Ako je potom možné, že ste sa odtiaľ dostali von?
Mefistofeles: Vy mi nerozumiete, toto je peklo, neodišiel som z neho. Lenže Marlowe sa až tak nekupuje, a preto sa vydáva len občasne (u nás naposledy v roku 1994). Je to nerentabilné, nie je po tom dopyt, je to určené len pre niekoľkých znalcov. A Shakespeare? Ten nám stojí za vydanie už len preto, lebo jeho meno je známejšie. Viac vynáša. Marlowov hlas ku mne dolieha kdesi zdiaľky: Kam sme sa to prepadli?
To, že je Shakespeare stále v záujme vydavateľov, ešte nie je indikátorom toho, že ho aj čítame. Nie vždy sa klasické texty vydávajú preto, aby boli čítané. Opakujem, Shakespeare mal šťastie na PR (najmä po smrti) a v tomto šťastí sa skrýva aj jeho tragika: stal sa z neho – horribile dictu – obchodný artikel. Meno je slávne, dielo však poznáme často iba povrchne. Lebo jedna vec je prečítať si zbežne jednu-dve hry, druhá vec je čítať Shakespeara. .čítať Shakespeara
Prečo teda niekedy vyberám študentom príklady zo Shakespeara? Vari nám odhaľuje nejaké nové pravdy o svete, o nás samých či o niečom nevypovedateľnom? Sotva. Nepovie nám viac než to, čo sami dobre vieme. Čo nové je predsa za veršami, ako sú tieto? Bad is the world, and all will come to naught,
When such ill dealing must be seen in thought. Martin Hilský ich prekladá takto: „Špatný je svět a brzo celý zvlčí, / když známe zlo, a přesto každý mlčí.“ Tieto verše vyslovuje postava pisára v šiestej scéne tretieho dejstva Richarda III. Choré činy kráľa Richarda sú videné len v mysli, nehovorí sa o nich, nepíše sa o nich a hoci o nich všetci vedia, nik sa neodváži „ťahať tigra za fúzy“. Dozvedeli sme sa z tých slov viac než to, s čím máme neraz sami skúsenosť? A napriek tomu to Shakespeare vyjadruje za nás, dávno pred nami a spôsobom, na ktorý nevieme zabudnúť. Keď nahlas recitujeme jeho verše, uvedomujeme si, že to nie je len reprodukcia slov niekoho iného, ale že ich v tej chvíli vyslovujeme sami za seba, že sa s nimi stotožňujeme, že my sami by sme ich azda nedokázali vysloviť lepšie. Lenže na podmanivé slová si treba dávať pozor.
Študentom niekedy na príklade Shakespeara ukazujem to, čoho všetkého sú slová schopné. Dobre o tom vedel už grécky sofista Gorgias, keď vravel, že reč je veľká vládkyňa, ktorá dokáže robiť veľké veci použitím malej a prchavej substancie, akou je slovo. Učiteľ rétoriky Gorgias vie, že správne zvolené slová dokážu v druhom človeku vyvolať tak pocity strachu, ako aj nádeje a upokojenia. Reč (a najmä tá, ktorá sa podobá sloganu – čomu u Shakespeara zodpovedali predovšetkým záverečné dvojveršia) vie byť manipulatívna, zaliečavá, zvodná, dokáže nami otriasť alebo nás v tichosti zavádzať na scestie. Postava Sokrata, ktorého väčšinou považujeme za antipól sofistov, neraz vraví v Platónových dialógoch svojim priateľom, aby dávali počas rozhovoru pozor, aby ich on sám neoklamal. Tí svätosväte prisahajú, že budú pozorne skúmať každé slovo, ktoré Sokrates vysloví. A výsledok? Často sa ním nepozorovane nechajú oklamať (a nielen oni, ale aj čitatelia). Platón je rovnako ako jeho učiteľ veľký ironik a zjavne si svoju iróniu užíva. Keď jej pozorný čitateľ začne rozumieť, začne si tú zábavu užívať spolu s ním.
Podobne je to aj so Shakespearom. Aj ten hovorí neraz dvojzmyselne a čítať ho znamená v takých prípadoch zároveň rozumieť tomu, čo sa vyslovuje skryto, akoby podprahovo. Veľa kriku pre nič (Much Ado About Nothing) nie je len tak pre nič za nič, keď sa čitateľ dozvie, čo v alžbetínskom slangu označovali výrazy thing a nothing (v súvislosti s ich sexuálnymi motívmi). Zrazu sa všetko mení. Shakespeare sa takisto môže stať dobrým úvodom k citlivosti na používanie jazyka tými, ktorí nám hovoria niečo, čo vyzerá nesmierne presvedčivo a s čím sme ochotní súhlasiť – bez argumentov, len na základe sily slov. Ukazuje nám, ako ľahko vie jeden človek naletieť druhému (tak ako naletela Lady Anne zvádzaniu Richarda III. alebo ako v Cymbelinovi Iachimo presvedčí Posthuma Leonata o nevere jeho manželky tým, že mu predloží nevyvrátiteľné – ako inak? – corpus delicti). .sám Shakespeare nestačí
Ak chceme rozumieť Shakespearovi, nestačí čítať iba Shakespeara. Kto chce vstúpiť do kolotoča jeho textov a zažiť celé to pobláznenie jazykom a jeho možnosťami, bude nevyhnutne siahať po výkladoch, po knihách, ktoré o Shakespearovi napísali znalci jeho diela, či už to budú Harold Bloom, Stanley Wells, alebo Stephen Greenblatt. Rôzni autori si u Shakespeara všímajú často protikladné veci. Marjorie Garber v jednej zo svojich kníh o Shakespearovi napísala, že testom veľkého autora je, ak jeho dielo dokáže vyvolať množstvo, hoci aj protichodných reakcií. Dobrý text je taký, na aký iní reagujú (či už pozitívne, alebo negatívne) – dôležité je, že vyvoláva diskusiu. No ak nejaký text stále provokuje aj po štyristo rokoch (nevraviac o textoch, ktoré sú ešte staršie), potom je to už iná šálka kávy. Tu už nejde o PR, nehovorím o predajnej značke „Shakespeare“. Mám na mysli prácu intelektuálov a vedcov s textom, ktorý dodnes podrobujú svojim analýzam. Nerobia to z prvotnej fascinácie autorom. Tá síce mohla byť pre nich kedysi prvou motiváciou, aby sa venovali jeho dielu, no pri vážnejšom štúdiu fascinácia mení svoje podoby. Aby sme textu rozumeli, treba ho uchopiť určitým spôsobom, prísť mu na kĺb, treba mať poruke vhodnú metódu, ktorou rozlúskneme tvrdý oriešok (napríklad ten, o ktorom hovorí Hamlet, že by sa v ňom mohol cítiť ako pán sveta).
Keď čítame mnohé interpretácie Shakespeara, postupne zisťujeme, že napriek ich rozmanitosti a protirečivosti sa nám jeho dielo čoraz viac otvára, že v ňom vidíme veci, ktoré sme si na začiatku vôbec nevšimli, ktoré unikali zbežnému, povrchnému prečítaniu tej-ktorej hry. Keď napríklad Harold Bloom vysvetľuje význam mena Ariel (jemného ducha v hre Búrka), hovorí, že to nie je ani tak narážka na hebrejský význam tohto mena („lev boží“), ale že sa spája skôr s rovnako znejúcim výrazom aireal, čo znamená doslova vzdušný. S Bloomom môžeme a nemusíme súhlasiť, no odrazu vieme, že meno Ariel (podobne ako mená mnohých Shakespearových postáv) nie sú vôbec náhodné, že hra prostredníctvom nich nadobúda nové významové roviny. Podobne je to aj u Platóna. Napríklad meno Trasymachos v dialógu Štát označuje doslova „toho, kto bojuje bez ostychu“, a Sokrates ho na začiatku opisuje ako „divú šelmu“ (thérion). No keď v tretej knihe Štátu ten istý Sokrates kritizuje nevzdelancov ako tých, ktorí nepoznajú presviedčanie rozumnými dôvodmi, ale všetko si získavajú násilím ako divé šelmy, nemožno sa ubrániť úsmevu zo zjavnej narážky, ktorú si nevšimne ani sám Trasymachos, divoký a bezostyšný obranca nespravodlivosti.
Čítať klasické diela často znamená zisťovať aj to, ako hanebne ich niekedy dejiny pokryli vrstvami scestných výkladov, ktoré udupali či pochovali pôvodný zmysel týchto textov (alebo ako k nim pristupovali editori, ako napríklad Alexandre Pope, ktorý cenzorsky a puritánsky okyptil rozsiahlu časť Shakespearovho diela – odstránil 1 560 veršov, lebo ich nepovažoval za hodné veľkého básnika). Čítanie klasických diel je dobrou školou kritického rozlišovania medzi pôvodnou vrstvou a sedimentom, usadeninou. A takto je aj príkladom toho, čo filozofia nazýva „reaktiváciou zmyslu“. Autor prednáša filozofiu a pôsobí v časopise www.ostium.sk
Mohli by sme to povedať aj takto: William Shakespeare mal šťastie. Mal šťastie na PR. Vo svojej dobe to vôbec nebol najväčší spomedzi básnikov a aj dnes by sme sa na človeka, ktorý napíše niekoľko hier za rok, pozerali ako na veršotepca. Zaiste, aj táto zrýchlená produkcia má svoje čaro, ako sa o tom vyjadril Boris Pasternak: „Pôsobivosť Shakespearovej poézie stojí na mohutnej neobmedzenej a neporiadne rozhádzanej skicovitosti.“ Shakespeare nepísal knihy, on písal návrhy scenárov pre divadlo. A jeho Sonety takisto nemožno považovať za ucelenú a zamýšľanú básnickú zbierku, ale treba ich brať ako príležitostné verše, písané často skôr zo špásu než z pocitu nejakého svetodejinného poslania.
V anglickej renesančnej tvorbe by sme našli iných géniov písania, o ktorých dnes vieme len žalostne málo. Vezmime si napríklad Christophera Marlowa a jeho Tragický príbeh doktora Fausta. Áno, toho Fausta, s ktorým sa neskôr spája už len Goethe a nie viac zatienený Marlowe. A predsa, keď otvorím Marlowovho Fausta, nachádzam v ňom výnimočné obrazy. Tento krátky dialóg mám z neho obzvlášť rád: Faust: Kam ste sa to prepadli?
Mefistofeles: Do pekla.
Faust: Ako je potom možné, že ste sa odtiaľ dostali von?
Mefistofeles: Vy mi nerozumiete, toto je peklo, neodišiel som z neho. Lenže Marlowe sa až tak nekupuje, a preto sa vydáva len občasne (u nás naposledy v roku 1994). Je to nerentabilné, nie je po tom dopyt, je to určené len pre niekoľkých znalcov. A Shakespeare? Ten nám stojí za vydanie už len preto, lebo jeho meno je známejšie. Viac vynáša. Marlowov hlas ku mne dolieha kdesi zdiaľky: Kam sme sa to prepadli?
To, že je Shakespeare stále v záujme vydavateľov, ešte nie je indikátorom toho, že ho aj čítame. Nie vždy sa klasické texty vydávajú preto, aby boli čítané. Opakujem, Shakespeare mal šťastie na PR (najmä po smrti) a v tomto šťastí sa skrýva aj jeho tragika: stal sa z neho – horribile dictu – obchodný artikel. Meno je slávne, dielo však poznáme často iba povrchne. Lebo jedna vec je prečítať si zbežne jednu-dve hry, druhá vec je čítať Shakespeara. .čítať Shakespeara
Prečo teda niekedy vyberám študentom príklady zo Shakespeara? Vari nám odhaľuje nejaké nové pravdy o svete, o nás samých či o niečom nevypovedateľnom? Sotva. Nepovie nám viac než to, čo sami dobre vieme. Čo nové je predsa za veršami, ako sú tieto? Bad is the world, and all will come to naught,
When such ill dealing must be seen in thought. Martin Hilský ich prekladá takto: „Špatný je svět a brzo celý zvlčí, / když známe zlo, a přesto každý mlčí.“ Tieto verše vyslovuje postava pisára v šiestej scéne tretieho dejstva Richarda III. Choré činy kráľa Richarda sú videné len v mysli, nehovorí sa o nich, nepíše sa o nich a hoci o nich všetci vedia, nik sa neodváži „ťahať tigra za fúzy“. Dozvedeli sme sa z tých slov viac než to, s čím máme neraz sami skúsenosť? A napriek tomu to Shakespeare vyjadruje za nás, dávno pred nami a spôsobom, na ktorý nevieme zabudnúť. Keď nahlas recitujeme jeho verše, uvedomujeme si, že to nie je len reprodukcia slov niekoho iného, ale že ich v tej chvíli vyslovujeme sami za seba, že sa s nimi stotožňujeme, že my sami by sme ich azda nedokázali vysloviť lepšie. Lenže na podmanivé slová si treba dávať pozor.
Študentom niekedy na príklade Shakespeara ukazujem to, čoho všetkého sú slová schopné. Dobre o tom vedel už grécky sofista Gorgias, keď vravel, že reč je veľká vládkyňa, ktorá dokáže robiť veľké veci použitím malej a prchavej substancie, akou je slovo. Učiteľ rétoriky Gorgias vie, že správne zvolené slová dokážu v druhom človeku vyvolať tak pocity strachu, ako aj nádeje a upokojenia. Reč (a najmä tá, ktorá sa podobá sloganu – čomu u Shakespeara zodpovedali predovšetkým záverečné dvojveršia) vie byť manipulatívna, zaliečavá, zvodná, dokáže nami otriasť alebo nás v tichosti zavádzať na scestie. Postava Sokrata, ktorého väčšinou považujeme za antipól sofistov, neraz vraví v Platónových dialógoch svojim priateľom, aby dávali počas rozhovoru pozor, aby ich on sám neoklamal. Tí svätosväte prisahajú, že budú pozorne skúmať každé slovo, ktoré Sokrates vysloví. A výsledok? Často sa ním nepozorovane nechajú oklamať (a nielen oni, ale aj čitatelia). Platón je rovnako ako jeho učiteľ veľký ironik a zjavne si svoju iróniu užíva. Keď jej pozorný čitateľ začne rozumieť, začne si tú zábavu užívať spolu s ním.
Podobne je to aj so Shakespearom. Aj ten hovorí neraz dvojzmyselne a čítať ho znamená v takých prípadoch zároveň rozumieť tomu, čo sa vyslovuje skryto, akoby podprahovo. Veľa kriku pre nič (Much Ado About Nothing) nie je len tak pre nič za nič, keď sa čitateľ dozvie, čo v alžbetínskom slangu označovali výrazy thing a nothing (v súvislosti s ich sexuálnymi motívmi). Zrazu sa všetko mení. Shakespeare sa takisto môže stať dobrým úvodom k citlivosti na používanie jazyka tými, ktorí nám hovoria niečo, čo vyzerá nesmierne presvedčivo a s čím sme ochotní súhlasiť – bez argumentov, len na základe sily slov. Ukazuje nám, ako ľahko vie jeden človek naletieť druhému (tak ako naletela Lady Anne zvádzaniu Richarda III. alebo ako v Cymbelinovi Iachimo presvedčí Posthuma Leonata o nevere jeho manželky tým, že mu predloží nevyvrátiteľné – ako inak? – corpus delicti). .sám Shakespeare nestačí
Ak chceme rozumieť Shakespearovi, nestačí čítať iba Shakespeara. Kto chce vstúpiť do kolotoča jeho textov a zažiť celé to pobláznenie jazykom a jeho možnosťami, bude nevyhnutne siahať po výkladoch, po knihách, ktoré o Shakespearovi napísali znalci jeho diela, či už to budú Harold Bloom, Stanley Wells, alebo Stephen Greenblatt. Rôzni autori si u Shakespeara všímajú často protikladné veci. Marjorie Garber v jednej zo svojich kníh o Shakespearovi napísala, že testom veľkého autora je, ak jeho dielo dokáže vyvolať množstvo, hoci aj protichodných reakcií. Dobrý text je taký, na aký iní reagujú (či už pozitívne, alebo negatívne) – dôležité je, že vyvoláva diskusiu. No ak nejaký text stále provokuje aj po štyristo rokoch (nevraviac o textoch, ktoré sú ešte staršie), potom je to už iná šálka kávy. Tu už nejde o PR, nehovorím o predajnej značke „Shakespeare“. Mám na mysli prácu intelektuálov a vedcov s textom, ktorý dodnes podrobujú svojim analýzam. Nerobia to z prvotnej fascinácie autorom. Tá síce mohla byť pre nich kedysi prvou motiváciou, aby sa venovali jeho dielu, no pri vážnejšom štúdiu fascinácia mení svoje podoby. Aby sme textu rozumeli, treba ho uchopiť určitým spôsobom, prísť mu na kĺb, treba mať poruke vhodnú metódu, ktorou rozlúskneme tvrdý oriešok (napríklad ten, o ktorom hovorí Hamlet, že by sa v ňom mohol cítiť ako pán sveta).
Keď čítame mnohé interpretácie Shakespeara, postupne zisťujeme, že napriek ich rozmanitosti a protirečivosti sa nám jeho dielo čoraz viac otvára, že v ňom vidíme veci, ktoré sme si na začiatku vôbec nevšimli, ktoré unikali zbežnému, povrchnému prečítaniu tej-ktorej hry. Keď napríklad Harold Bloom vysvetľuje význam mena Ariel (jemného ducha v hre Búrka), hovorí, že to nie je ani tak narážka na hebrejský význam tohto mena („lev boží“), ale že sa spája skôr s rovnako znejúcim výrazom aireal, čo znamená doslova vzdušný. S Bloomom môžeme a nemusíme súhlasiť, no odrazu vieme, že meno Ariel (podobne ako mená mnohých Shakespearových postáv) nie sú vôbec náhodné, že hra prostredníctvom nich nadobúda nové významové roviny. Podobne je to aj u Platóna. Napríklad meno Trasymachos v dialógu Štát označuje doslova „toho, kto bojuje bez ostychu“, a Sokrates ho na začiatku opisuje ako „divú šelmu“ (thérion). No keď v tretej knihe Štátu ten istý Sokrates kritizuje nevzdelancov ako tých, ktorí nepoznajú presviedčanie rozumnými dôvodmi, ale všetko si získavajú násilím ako divé šelmy, nemožno sa ubrániť úsmevu zo zjavnej narážky, ktorú si nevšimne ani sám Trasymachos, divoký a bezostyšný obranca nespravodlivosti.
Čítať klasické diela často znamená zisťovať aj to, ako hanebne ich niekedy dejiny pokryli vrstvami scestných výkladov, ktoré udupali či pochovali pôvodný zmysel týchto textov (alebo ako k nim pristupovali editori, ako napríklad Alexandre Pope, ktorý cenzorsky a puritánsky okyptil rozsiahlu časť Shakespearovho diela – odstránil 1 560 veršov, lebo ich nepovažoval za hodné veľkého básnika). Čítanie klasických diel je dobrou školou kritického rozlišovania medzi pôvodnou vrstvou a sedimentom, usadeninou. A takto je aj príkladom toho, čo filozofia nazýva „reaktiváciou zmyslu“. Autor prednáša filozofiu a pôsobí v časopise www.ostium.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.