Nič na tom nemení ani avizovaný odchod jednotiek USA. Hoci Irak sa v dôsledku takzvanej Arabskej jari vytratil z titulných stránok svetových médií, táto vojna predstavuje dôležitý medzník pre Blízky východ, ale aj pre budúcnosť liberálnej demokracie.
Iracká vojna nebola prvá ani posledná, ktorá sa začala bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Okolnosti, za akých vypukla, však nasvedčujú, že USA nie sú ochotné nielen akceptovať svojich spojencov ako rovnoprávnych partnerov, ale otvorene odmietli rešpektovať ten medzinárodný režim, ktorý samy spoluvytvárali. Otvorene spochybnili zásadu primátu medzinárodného práva a inštitúcií svetového vládnutia, založeného na princípoch Charty OSN. Pritom administratíve USA táto morálna povinnosť vyplýva práve z bezprecedentnej sily, akou Amerika disponuje.
Iracká vojna a osemročná okupácia Iraku však predstavuje ešte závažnejšie zlyhanie. Je ním zlyhanie z hľadiska úcty k ľudským právam, osobitne pri pohľade na zábery z mučenia irackých väzňov a teroru proti civilnému obyvateľstvu. Pritom páchatelia toho, čo sa nedá nazvať inak ako obyčajné kriminálne zločiny, vyviazli s minimálnymi trestmi. Navyše v tom istom čase sa vo „vojne proti terorizmu“ s nedefinovaným, a preto ľubovoľne identifikovateľným nepriateľom začalo otvorene hovoriť o oprávnenosti mučenia.
Operácia s orwellovským názvom Iracká sloboda nielenže priniesla „slobodu“ bez toho, aby brala do úvahy názory samotných objektov „oslobodenia“ – teda Iračanov, ale popri zlyhaní v oblasti ľudských práv viedla aj k zlyhaniu demokratických princípov v USA a u ich spojencov. Zámienka vojny vychádzala zo štátom šírenej a podporovanej lži o irackých jadrových zbraniach, za ktorú žiadny politik neniesol zodpovednosť. Najväčšou hrozbou pre demokraciu je však privatizácia vojny pri angažovaní súkromných bezpečnostných agentúr, čo umožňuje štátnej moci postupovať mimo akejkoľvek verejnej kontroly, a to aj po oficiálnom odchode amerických vojsk v tomto roku.
A napokon, vojna spochybnila legitimitu politiky šírenia demokracie a ľudských práv vo svete. Nielen vo východnej Európe, ale v celom svete, i na Západe je badateľné, že tieto hodnoty sa vo verejnom diskurze spomínajú čoraz menej. Mäkká moc, ktorou západné štáty, ale najmä USA disponovali v podobe tohto posolstva, začala po roku 2003 potichu miznúť. Hodnoty Západu a liberálnej demokracie prestali byť asociované s mierom a rešpektovaním ľudskej dôstojnosti. Vývoj na Blízkom východe, ale aj rastúci vplyv Ruska pritom ukazujú, že Západu na presadenie svojich cieľov čistá vojenská sila ani ekonomická expanzia nestačia, ak sa pritom spochybňujú hodnoty ľudskej slobody a dôstojnosti, na ktorých jeho civilizácia vznikla. Autor je politológ, pracuje v Ústave politických vied SAV.
Iracká vojna nebola prvá ani posledná, ktorá sa začala bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Okolnosti, za akých vypukla, však nasvedčujú, že USA nie sú ochotné nielen akceptovať svojich spojencov ako rovnoprávnych partnerov, ale otvorene odmietli rešpektovať ten medzinárodný režim, ktorý samy spoluvytvárali. Otvorene spochybnili zásadu primátu medzinárodného práva a inštitúcií svetového vládnutia, založeného na princípoch Charty OSN. Pritom administratíve USA táto morálna povinnosť vyplýva práve z bezprecedentnej sily, akou Amerika disponuje.
Iracká vojna a osemročná okupácia Iraku však predstavuje ešte závažnejšie zlyhanie. Je ním zlyhanie z hľadiska úcty k ľudským právam, osobitne pri pohľade na zábery z mučenia irackých väzňov a teroru proti civilnému obyvateľstvu. Pritom páchatelia toho, čo sa nedá nazvať inak ako obyčajné kriminálne zločiny, vyviazli s minimálnymi trestmi. Navyše v tom istom čase sa vo „vojne proti terorizmu“ s nedefinovaným, a preto ľubovoľne identifikovateľným nepriateľom začalo otvorene hovoriť o oprávnenosti mučenia.
Operácia s orwellovským názvom Iracká sloboda nielenže priniesla „slobodu“ bez toho, aby brala do úvahy názory samotných objektov „oslobodenia“ – teda Iračanov, ale popri zlyhaní v oblasti ľudských práv viedla aj k zlyhaniu demokratických princípov v USA a u ich spojencov. Zámienka vojny vychádzala zo štátom šírenej a podporovanej lži o irackých jadrových zbraniach, za ktorú žiadny politik neniesol zodpovednosť. Najväčšou hrozbou pre demokraciu je však privatizácia vojny pri angažovaní súkromných bezpečnostných agentúr, čo umožňuje štátnej moci postupovať mimo akejkoľvek verejnej kontroly, a to aj po oficiálnom odchode amerických vojsk v tomto roku.
A napokon, vojna spochybnila legitimitu politiky šírenia demokracie a ľudských práv vo svete. Nielen vo východnej Európe, ale v celom svete, i na Západe je badateľné, že tieto hodnoty sa vo verejnom diskurze spomínajú čoraz menej. Mäkká moc, ktorou západné štáty, ale najmä USA disponovali v podobe tohto posolstva, začala po roku 2003 potichu miznúť. Hodnoty Západu a liberálnej demokracie prestali byť asociované s mierom a rešpektovaním ľudskej dôstojnosti. Vývoj na Blízkom východe, ale aj rastúci vplyv Ruska pritom ukazujú, že Západu na presadenie svojich cieľov čistá vojenská sila ani ekonomická expanzia nestačia, ak sa pritom spochybňujú hodnoty ľudskej slobody a dôstojnosti, na ktorých jeho civilizácia vznikla. Autor je politológ, pracuje v Ústave politických vied SAV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.