.lenže pod pragmatizmom by sme mali rozumieť hľadanie riešení, ktoré fungujú a je ich možné zaviesť s nízkymi nákladmi – a nie snahu ostať zadobre s európskymi lídrami.
Takzvaný dočasný euroval mal za úlohu upokojiť trhy a nastoliť dôveru v schopnosť vlád Grécka, Portugalska či Talianska splatiť svoje dlhy. Mal účinkovať ako „veľká bazuka“, ktorá dá stredomorským štátom príležitosť vydýchnuť a zaviesť nutné reformy, a ktorá posilní európsky bankový systém. Po pätnástich mesiacoch fungovania eurovalu možno povedať, že svoju úlohu nesplnil. Ani v Grécku, ani v Taliansku neexistuje dôveryhodná politická platforma, ktorá by mala rozumnú politickú šancu uskutočniť rozpočtové škrty a reformy, ktoré by mohli znovunastoliť solventnosť týchto krajín – a dlhopisové trhy to vedia. .žiadna jednosmerná cesta
V tejto situácii by nezaujatý pozorovateľ mal konštatovať, že je čas pozrieť sa na alternatívy voči ďalšiemu posilňovaniu eurovalu. A európska debata sa pomaly obracia. Komentátori Financial Times, azda najviac proeurópskeho svetového denníka, varujú, že euroval nie je dôveryhodný nástroj a takisto varujú, že záchrana eura možno nie je tým správnym politickým cieľom. Minulý týždeň možnosť odchodu Grécka z eurozóny dokonca pripustila i Iveta Radičová.
Chvíľu potrvá zbaviť sa predstavy, že európska integrácia je jednosmernou cestou. Martin Filko sa vo svojom komentári v denníku SME spýtal, či možnosť cestovať a pracovať bez šikanovania na hraniciach a cudzích úradoch práce stojí za fiškálnu úniu a ďalšie obmedzenie suverenity v dôležitých otázkach. To je falošná dilema. Náš terajší výber nie je medzi hlbšou integráciou a rozpadom únie. Náš výber je medzi hlbšou fiškálnou úniou a úniou voľnejšou, zachovávajúcou výdobytky spoločného trhu a spolupráce vo veciach spoločného záujmu.
Je na zástancoch hlbšej fiškálnej únie, aby vysvetlili, prečo by takáto únia mala byť žiaducim výsledkom súčasnej krízy. Z čisto technokratického hľadiska by systém permanentných fiškálnych transferov na európsku perifériu – spolu s európskou centralizáciou rozpočtových rozhodnutí – umožnil fungovanie menovej únie bez toho, aby dochádzalo k vzniku chronických makroekonomických nerovnováh. Doposiaľ však nikto nevysvetlil, odkiaľ by takáto únia nabrala akúkoľvek politickú legitimitu. Demokracia totiž môže fungovať na úrovni národných štátov, a nie na úrovni multinárodného heterogénneho celku národov, ktoré nemajú spoločný ani jazyk, ani kultúru, ani pocit občianskej vzájomnosti.
Rovnako zástancovia hlbšej politickej integrácie nevysvetlili, za akých podmienok by takáto únia mohla byť atraktívna pre voličov v krajinách, ktoré môžu očakávať, že budú v novom systéme čistými platcami. Povojnová nemecká politika je do značnej miery založená na kulte čoraz hlbšej integrácie, ako jedinej alternatívy voči ozbrojenému konfliktu v Európe. Tento kult však nutne stráca svoju príťažlivosť. Predstava, že pocit viny z rozpútania druhej svetovej vojny bude nemeckým voličom postačovať na to, aby sa odhodlali na permanentné financovanie chudobnejších členov eurozóny, je vyslovene naivná. .grécko z kola von?
Aké je teda pragmatické riešenie súčasného marazmu? Pragmatizmus musí vychádzať z rozpoznania toho, že decentralizácia v menových otázkach je minimálne rovnako legitímnym riešením súčasného stavu ako ďalšia fiškálna integrácia. Hĺbka súčasných problémov je dôsledkom fixných výmenných kurzov – podobne ako v priebehu veľkej depresie 30. rokov. Barry Eichengreen, ekonóm na Kalifornskej univerzite v Berkeley, vo svojom výskume ukázal, že krajiny, ktoré sa od zlatého štandardu odpojili ako prvé, zažili najrýchlejšie hospodárske oživenie. Rovnaký argument možno použiť v súčasnej situácii. Pokiaľ by totiž krajiny na periférii eurozóny opustili euro, tak by mohli devalváciou znovu nastoliť svoju kompetitívnosť a vyhli by sa nepopulárnym nominálnym škrtom. Toto riešenie sa nemusí páčiť libertariánom, keďže tí často považujú devalváciu za ekvivalent krádeži – je však na nich, aby navrhli dôveryhodnú alternatívu.
Mimochodom, technické problémy opustenia eura sú menšie než sa na prvý pohľad zdá. Postačilo by, ak by grécka centrálna banka oznámila návrat k drachme a stanovila by obhájiteľný výmenný kurz. Všetky kontrakty a aktíva v Grécku by boli denominované v drachmách, ale fyzické eurá by medzičasom ostali v obehu. Aby sa zabránilo bankovej panike, grécke banky by vkladateľom namiesto eur vyplácali poukážky, ktoré by boli v budúcnosti – po zavedení novej fyzickej meny – vymeniteľné za drachmu pri stanovenom kurze. Pochopiteľne, takéto riešenie by znamenalo bankrot gréckej vlády, ako aj mnohých gréckych subjektov, ktorých záväzky voči zahraničiu by boli denominované v eurách.
Odchod periférnych krajín z eurozóny by tak bol pre európske banky bolestivý. Pád európskych bánk je problém, pretože vedie ku kontrakcii peňažnej zásoby. Tej sa však dá zabrániť primeranou menovou expanziou, ktorá nemusí nutne znamenať tlačenie peňazí či masívny výkup dlhopisov Európskou centrálnou bankou, ale napríklad penalizáciu nadmerných rezerv držaných bankami. Tak by utrpeli najmä akcionári bánk, ktoré európskej periférii požičiavali – a nie reálna ekonomika. Opäť, libertariáni zo zvýšenej inflácie jasať nebudú, ale z možností, ktoré máme realisticky k dispozícii, sa táto javí ako najviac zlučiteľná s ideálmi slobodnej spoločnosti.
Či už si myslíme, že za súčasné problémy môže priveľa alebo primálo integrácie, a či už nás znehodnocovanie papierových mien budí zo spánku, súčasná európska situácia vyžaduje rozumné, neutopické riešenia. Na tie však asi dôjde až po vyčerpaní všetkých ostatných možností. Autor je ekonóm v inštitúte Legatum v Londýne
Takzvaný dočasný euroval mal za úlohu upokojiť trhy a nastoliť dôveru v schopnosť vlád Grécka, Portugalska či Talianska splatiť svoje dlhy. Mal účinkovať ako „veľká bazuka“, ktorá dá stredomorským štátom príležitosť vydýchnuť a zaviesť nutné reformy, a ktorá posilní európsky bankový systém. Po pätnástich mesiacoch fungovania eurovalu možno povedať, že svoju úlohu nesplnil. Ani v Grécku, ani v Taliansku neexistuje dôveryhodná politická platforma, ktorá by mala rozumnú politickú šancu uskutočniť rozpočtové škrty a reformy, ktoré by mohli znovunastoliť solventnosť týchto krajín – a dlhopisové trhy to vedia. .žiadna jednosmerná cesta
V tejto situácii by nezaujatý pozorovateľ mal konštatovať, že je čas pozrieť sa na alternatívy voči ďalšiemu posilňovaniu eurovalu. A európska debata sa pomaly obracia. Komentátori Financial Times, azda najviac proeurópskeho svetového denníka, varujú, že euroval nie je dôveryhodný nástroj a takisto varujú, že záchrana eura možno nie je tým správnym politickým cieľom. Minulý týždeň možnosť odchodu Grécka z eurozóny dokonca pripustila i Iveta Radičová.
Chvíľu potrvá zbaviť sa predstavy, že európska integrácia je jednosmernou cestou. Martin Filko sa vo svojom komentári v denníku SME spýtal, či možnosť cestovať a pracovať bez šikanovania na hraniciach a cudzích úradoch práce stojí za fiškálnu úniu a ďalšie obmedzenie suverenity v dôležitých otázkach. To je falošná dilema. Náš terajší výber nie je medzi hlbšou integráciou a rozpadom únie. Náš výber je medzi hlbšou fiškálnou úniou a úniou voľnejšou, zachovávajúcou výdobytky spoločného trhu a spolupráce vo veciach spoločného záujmu.
Je na zástancoch hlbšej fiškálnej únie, aby vysvetlili, prečo by takáto únia mala byť žiaducim výsledkom súčasnej krízy. Z čisto technokratického hľadiska by systém permanentných fiškálnych transferov na európsku perifériu – spolu s európskou centralizáciou rozpočtových rozhodnutí – umožnil fungovanie menovej únie bez toho, aby dochádzalo k vzniku chronických makroekonomických nerovnováh. Doposiaľ však nikto nevysvetlil, odkiaľ by takáto únia nabrala akúkoľvek politickú legitimitu. Demokracia totiž môže fungovať na úrovni národných štátov, a nie na úrovni multinárodného heterogénneho celku národov, ktoré nemajú spoločný ani jazyk, ani kultúru, ani pocit občianskej vzájomnosti.
Rovnako zástancovia hlbšej politickej integrácie nevysvetlili, za akých podmienok by takáto únia mohla byť atraktívna pre voličov v krajinách, ktoré môžu očakávať, že budú v novom systéme čistými platcami. Povojnová nemecká politika je do značnej miery založená na kulte čoraz hlbšej integrácie, ako jedinej alternatívy voči ozbrojenému konfliktu v Európe. Tento kult však nutne stráca svoju príťažlivosť. Predstava, že pocit viny z rozpútania druhej svetovej vojny bude nemeckým voličom postačovať na to, aby sa odhodlali na permanentné financovanie chudobnejších členov eurozóny, je vyslovene naivná. .grécko z kola von?
Aké je teda pragmatické riešenie súčasného marazmu? Pragmatizmus musí vychádzať z rozpoznania toho, že decentralizácia v menových otázkach je minimálne rovnako legitímnym riešením súčasného stavu ako ďalšia fiškálna integrácia. Hĺbka súčasných problémov je dôsledkom fixných výmenných kurzov – podobne ako v priebehu veľkej depresie 30. rokov. Barry Eichengreen, ekonóm na Kalifornskej univerzite v Berkeley, vo svojom výskume ukázal, že krajiny, ktoré sa od zlatého štandardu odpojili ako prvé, zažili najrýchlejšie hospodárske oživenie. Rovnaký argument možno použiť v súčasnej situácii. Pokiaľ by totiž krajiny na periférii eurozóny opustili euro, tak by mohli devalváciou znovu nastoliť svoju kompetitívnosť a vyhli by sa nepopulárnym nominálnym škrtom. Toto riešenie sa nemusí páčiť libertariánom, keďže tí často považujú devalváciu za ekvivalent krádeži – je však na nich, aby navrhli dôveryhodnú alternatívu.
Mimochodom, technické problémy opustenia eura sú menšie než sa na prvý pohľad zdá. Postačilo by, ak by grécka centrálna banka oznámila návrat k drachme a stanovila by obhájiteľný výmenný kurz. Všetky kontrakty a aktíva v Grécku by boli denominované v drachmách, ale fyzické eurá by medzičasom ostali v obehu. Aby sa zabránilo bankovej panike, grécke banky by vkladateľom namiesto eur vyplácali poukážky, ktoré by boli v budúcnosti – po zavedení novej fyzickej meny – vymeniteľné za drachmu pri stanovenom kurze. Pochopiteľne, takéto riešenie by znamenalo bankrot gréckej vlády, ako aj mnohých gréckych subjektov, ktorých záväzky voči zahraničiu by boli denominované v eurách.
Odchod periférnych krajín z eurozóny by tak bol pre európske banky bolestivý. Pád európskych bánk je problém, pretože vedie ku kontrakcii peňažnej zásoby. Tej sa však dá zabrániť primeranou menovou expanziou, ktorá nemusí nutne znamenať tlačenie peňazí či masívny výkup dlhopisov Európskou centrálnou bankou, ale napríklad penalizáciu nadmerných rezerv držaných bankami. Tak by utrpeli najmä akcionári bánk, ktoré európskej periférii požičiavali – a nie reálna ekonomika. Opäť, libertariáni zo zvýšenej inflácie jasať nebudú, ale z možností, ktoré máme realisticky k dispozícii, sa táto javí ako najviac zlučiteľná s ideálmi slobodnej spoločnosti.
Či už si myslíme, že za súčasné problémy môže priveľa alebo primálo integrácie, a či už nás znehodnocovanie papierových mien budí zo spánku, súčasná európska situácia vyžaduje rozumné, neutopické riešenia. Na tie však asi dôjde až po vyčerpaní všetkých ostatných možností. Autor je ekonóm v inštitúte Legatum v Londýne
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.