Keď človek dočíta tú knihu, jednej veci naozaj nerozumie: ako je možné, že knižka Žo Langerovej vyšla na Slovensku prvýkrát až v roku 2007?
Autobiografická kniha manželky komunistického politika – jedného z prvých odsúdených v 50. rokoch – Oskara Langera, sa dostala k slovenským čitateľom až o 28 rokov po tom, čo prvýkrát vyšla v prestížnom londýnskom vydavateľstve. Pritom je to kniha o nás a našich dejinách a nepochybne ju Žo Langerová (1912 –1990) písala najmä pre občanov tejto krajiny. Sedemnásť rokov po jej smrti drží teda slovenský čitateľ v rukách jej knižku. Čudný a nepríjemný pocit. Už aj preto, že podobne silných knižiek zachytávajúcich tragický životný omyl ľavicových intelektuálov z prvej polovice 20. storočia tu u nás zase veľa nie je.
Budapeštianske dievča z dobrej rodiny, ktoré sa zamilovalo do svojho korešpondenčného učiteľa marxizmu, impozantným spôsobom opísalo tragédiu týchto inteligentných a naivných komunistických idealistov. Aj ona najprv uverila dokonale vyzerajúcej komunistickej vízii, pre ktorú ju nadchol – najprv v listoch a neskôr osobne – Oskar Langer, mladý muž zo Slovenska, pôsobiaci v Prahe. Žo sa zaňho vydala, hoci to pre ňu rozhodne nebol najvhodnejší muž, ale keď jeho ideály boli také neodolateľné! Spoločný život začali v Bratislave krátko pred vojnou. Mali šťastie, stihli opustiť Slovensko včas a pred koncentračnými tábormi sa zachránili emigráciou do USA. Žo sa tu vďaka znalosti reči uchytila, jej muž imperialistickú Ameriku nenávidel. A tak keď ho strana v roku 1947 povolala späť, Langerovci sa poslušne vrátili domov. Chvíľu si užívali privilegované postavenie komunistickej elity, ale v roku 1951 Langera zavreli a stal sa kľúčovým svedkom v procese so Slánskym. Užil si neľudské mučenie, poníženie pri čítaní vymyslenej výpovede o sionistickom sprisahaní a odsúdenie na 22 rokov. Žo sa stala manželkou politického väzňa, prišla o byt, o prácu, o majetok. S dvoma deťmi putovala po barakoch a pivniciach. Odvrátili sa od nej takmer všetci príbuzní či priatelia. Vďaka životaschopnosti a silnej vôli vychovala dve dcéry. Ale jej muž, ktorý si odsedel desať rokov, to nedokázal oceniť, záležalo mu viac na vlastnej rehabilitácii. Ona nerozumela, prečo jej muž chce, aby ho zločinný režim rehabilitoval. Ona už vedela, že totalita nikdy nemôže fungovať bez násilia a že zločin k tomu režimu patrí. Oskar L. nikdy neprestal veriť, že komunizmus je jediný správny režim, napriek tomu, že sa stali isté neprávosti, ktorých obeťou sa stal aj on sám. To manželov napokon odsúdilo na viac ako desať rokov odlúčenia.
Žo Langerová je vo svojej výpovedi nesentimentálne úprimná. Je poctivo tvrdá k sebe i k svojmu mužovi. Nemá zábrany písať aj o veciach, ktoré „slušné“ rodiny neťahajú na verejnosť. Ale o to je tá kniha silnejšia a presvedčivejšia. Oskar Langer totiž nezlyhal len ako ideológ, ale aj ako otec a manžel. Hoci jeho žena nikdy nepochybovala o tom, že je to čestný a spravodlivý človek.
Žo Langerová túžila byť spisovateľkou, reportérkou, život v socializme z nej spravil robotníčku, pisárku a prekladateľku propagandistických brožúr. Ale ona sa nedala. V roku 1968 so svojimi deťmi emigrovala, usadila sa vo Švédsku, a po anglicky spísala svoj príbeh. Keď knižka vyšla v Londýne i Paríži, užila si aspoň štipku slávy a zaslúženého uznania. Ak túto skvelú knižku dokázali pochopiť a prijať anglickí či francúzski čitatelia, takmer neznalí miestnych pomerov a historických kontextov, ako knižka môže pôsobiť na slovenského čitateľa?
Zdrvujúco a katarzne.
.eva Čobejová
Žo Langerová: Vtedy v Bratislave (Môj život s Oskarom L.), Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, SNM – Múzeum židovskej kultúry, Bratislava 2007
Autobiografická kniha manželky komunistického politika – jedného z prvých odsúdených v 50. rokoch – Oskara Langera, sa dostala k slovenským čitateľom až o 28 rokov po tom, čo prvýkrát vyšla v prestížnom londýnskom vydavateľstve. Pritom je to kniha o nás a našich dejinách a nepochybne ju Žo Langerová (1912 –1990) písala najmä pre občanov tejto krajiny. Sedemnásť rokov po jej smrti drží teda slovenský čitateľ v rukách jej knižku. Čudný a nepríjemný pocit. Už aj preto, že podobne silných knižiek zachytávajúcich tragický životný omyl ľavicových intelektuálov z prvej polovice 20. storočia tu u nás zase veľa nie je.
Budapeštianske dievča z dobrej rodiny, ktoré sa zamilovalo do svojho korešpondenčného učiteľa marxizmu, impozantným spôsobom opísalo tragédiu týchto inteligentných a naivných komunistických idealistov. Aj ona najprv uverila dokonale vyzerajúcej komunistickej vízii, pre ktorú ju nadchol – najprv v listoch a neskôr osobne – Oskar Langer, mladý muž zo Slovenska, pôsobiaci v Prahe. Žo sa zaňho vydala, hoci to pre ňu rozhodne nebol najvhodnejší muž, ale keď jeho ideály boli také neodolateľné! Spoločný život začali v Bratislave krátko pred vojnou. Mali šťastie, stihli opustiť Slovensko včas a pred koncentračnými tábormi sa zachránili emigráciou do USA. Žo sa tu vďaka znalosti reči uchytila, jej muž imperialistickú Ameriku nenávidel. A tak keď ho strana v roku 1947 povolala späť, Langerovci sa poslušne vrátili domov. Chvíľu si užívali privilegované postavenie komunistickej elity, ale v roku 1951 Langera zavreli a stal sa kľúčovým svedkom v procese so Slánskym. Užil si neľudské mučenie, poníženie pri čítaní vymyslenej výpovede o sionistickom sprisahaní a odsúdenie na 22 rokov. Žo sa stala manželkou politického väzňa, prišla o byt, o prácu, o majetok. S dvoma deťmi putovala po barakoch a pivniciach. Odvrátili sa od nej takmer všetci príbuzní či priatelia. Vďaka životaschopnosti a silnej vôli vychovala dve dcéry. Ale jej muž, ktorý si odsedel desať rokov, to nedokázal oceniť, záležalo mu viac na vlastnej rehabilitácii. Ona nerozumela, prečo jej muž chce, aby ho zločinný režim rehabilitoval. Ona už vedela, že totalita nikdy nemôže fungovať bez násilia a že zločin k tomu režimu patrí. Oskar L. nikdy neprestal veriť, že komunizmus je jediný správny režim, napriek tomu, že sa stali isté neprávosti, ktorých obeťou sa stal aj on sám. To manželov napokon odsúdilo na viac ako desať rokov odlúčenia.
Žo Langerová je vo svojej výpovedi nesentimentálne úprimná. Je poctivo tvrdá k sebe i k svojmu mužovi. Nemá zábrany písať aj o veciach, ktoré „slušné“ rodiny neťahajú na verejnosť. Ale o to je tá kniha silnejšia a presvedčivejšia. Oskar Langer totiž nezlyhal len ako ideológ, ale aj ako otec a manžel. Hoci jeho žena nikdy nepochybovala o tom, že je to čestný a spravodlivý človek.
Žo Langerová túžila byť spisovateľkou, reportérkou, život v socializme z nej spravil robotníčku, pisárku a prekladateľku propagandistických brožúr. Ale ona sa nedala. V roku 1968 so svojimi deťmi emigrovala, usadila sa vo Švédsku, a po anglicky spísala svoj príbeh. Keď knižka vyšla v Londýne i Paríži, užila si aspoň štipku slávy a zaslúženého uznania. Ak túto skvelú knižku dokázali pochopiť a prijať anglickí či francúzski čitatelia, takmer neznalí miestnych pomerov a historických kontextov, ako knižka môže pôsobiť na slovenského čitateľa?
Zdrvujúco a katarzne.
.eva Čobejová
Žo Langerová: Vtedy v Bratislave (Môj život s Oskarom L.), Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, SNM – Múzeum židovskej kultúry, Bratislava 2007
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.