.keď v roku 1993 vyšla kniha brnianskej sociologičky Hany Librovej Pestří a zelení, opisujúca život rodín, ktoré si dobrovoľne zvolili materiálne nenáročný spôsob života, bola to pre časť českej generácie medzi dvadsiatkou a tridsiatkou nielen inšpirácia, ale vlastne aj potvrdenie už nastúpeného trendu. Skupina rodín, ktoré sa v tom čase rozhodli žiť bez auta, opravovať polorozpadnutý dom na vidieku, chodiť na prázdninové výlety pešo, venovať sa deťom a rozširovať vnímavosť k vlastnému životu, bola z hľadiska hlavného prúdu úplne okrajová. Určite to však bol sociologický fenomén, ktorý sa dal zaznamenať. Svoju úlohu zohrala aj čerstvá zmena spoločenských pomerov, ktoré umožňovali vybrať si inú životnú cestu, než oficiálne vytýčenú reálno-socialistickú trasu panelák – pracovná kariéra – rodinný domček – dovolenky v Chorvátsku – vnúčatá – kremácia. .stratégia skautského tábora
Je logické, že sa už čoskoro ukázali slabé miesta tejto životnej stratégie. Dobrovoľná skromnosť najviac nadchla mestských intelektuálov zelenej orientácie, ktorí po presune na vidiek začali zisťovať, aké je ťažké vychádzať so susedmi, nebyť za blázna, zohnať aspoň trochu zaujímavé zamestnanie a najmä nájsť školu, ktorú by považovali za prijateľnú pre svoje deti. Prvých päť rokov – išlo väčšinou o rodiny s deťmi v predškolskom veku – nebol veľký problém chápať stratégiu dobrovoľnej skromnosti doslovne. Išlo vlastne o akýsi predĺžený skautský tábor so všetkou tou romantikou a slastným pocitom, že si človek vlastnými rukami a samostatne buduje život podľa svojich predstáv.
Problém nastal vo chvíli, keď rodina musela začať komunikovať so svetom. Špecifickým problémom skromných rodín bol predovšetkým fakt, že ich skromné príjmy narazili na nevyhnutnosť vyrovnať sa so životným štýlom väčšinovej spoločnosti. Tá totiž žila inými hodnotami. Každá školská exkurzia, výlet či pracovný zošit boli pre tieto rodiny problémom. Aj relatívne nízke sumy, považované okolím za banalitu, predstavovali v ich rozpočte zásadnú položku. To väčšinou odštartovalo proces hľadania aspoň jedného lepšie plateného zamestnania, ktoré však mestský intelektuál naozaj nájde ľahšie v meste. Tak vznikol fenomén otcov dochádzajúcich každý týždeň s ruksakom kamsi do vzdialeného mesta, ktorý fakticky odštartoval cestu k životnému štýlu iba ťažko zlučiteľnú s dobrovoľnou skromnosťou. .skromní po 20 rokoch
Keď dnes pôjdete po stopách rodín z „domčekov s pecou“, veľmi často nájdete štandardnú rodinu strednej triedy s dvoma autami, prestížnymi pracovnými pozíciami obidvoch rodičov a s dospelými deťmi, ktoré na ten „pioniersky tábor v chalupe“ celkom rady spomínajú, no predstava dobrovoľne skromného života im toho veľa nehovorí. V lepšom prípade si ju už odžili, v horšom sa voči nej kriticky vymedzujú. Samotní dobrovoľne skromní obyčajne vidia na tejto etape skôr pozitíva, ich životné ambície sa však ukázali ako príliš vysoké na to, aby ich raz a navždy uspokojila chalúpka a hrniec so zemiakmi na šporáku.
Je zaujímavé, že ako udržateľnejší sa ukázal skromný život mestských rodín. Teda tých, ktoré si nezaobstarali chalúpku a rozhodli sa žiť v mestskom byte bez auta, príliš veľa nezarábať ani nemíňať a sústrediť sa na veci, ktoré považujú v živote za dôležité. Využívanie a dostupnosť mestskej infraštruktúry vrátane zodpovedajúceho zamestnania im pomáha vytvoriť dlhodobo udržateľnú skromnosť.
Znamená to teda, že v Česku a na Morave dobrovoľná skromnosť vyhynula? Nedá sa to tak povedať. Existuje stále dosť dvojíc, ktoré sa rozhodnú žiť na vidieku, dnes najčastejšie v nejakom nízkoenergetickom biodome, alebo spoluzaložiť komunitu, ktorá chce vychovávať deti inak, než je to bežné vrátane domáceho vyučovania. Až na to, že takmer nikdy sa to netýka detí tých, čo boli kedysi dobrovoľne skromní. Zdá sa teda, že dobrovoľná skromnosť je akousi iniciáciou, formou prechodového rituálu na ceste k dospelosti, ktorý je typický pre určitý názorový okruh mladej generácie z miest. A v tom možno vidieť jej zmysel. Záchranu civilizácie alebo riešenie súčasných spoločenských a ekonomických problémov v nej však nehľadajme. Autor je český publicista.
Je logické, že sa už čoskoro ukázali slabé miesta tejto životnej stratégie. Dobrovoľná skromnosť najviac nadchla mestských intelektuálov zelenej orientácie, ktorí po presune na vidiek začali zisťovať, aké je ťažké vychádzať so susedmi, nebyť za blázna, zohnať aspoň trochu zaujímavé zamestnanie a najmä nájsť školu, ktorú by považovali za prijateľnú pre svoje deti. Prvých päť rokov – išlo väčšinou o rodiny s deťmi v predškolskom veku – nebol veľký problém chápať stratégiu dobrovoľnej skromnosti doslovne. Išlo vlastne o akýsi predĺžený skautský tábor so všetkou tou romantikou a slastným pocitom, že si človek vlastnými rukami a samostatne buduje život podľa svojich predstáv.
Problém nastal vo chvíli, keď rodina musela začať komunikovať so svetom. Špecifickým problémom skromných rodín bol predovšetkým fakt, že ich skromné príjmy narazili na nevyhnutnosť vyrovnať sa so životným štýlom väčšinovej spoločnosti. Tá totiž žila inými hodnotami. Každá školská exkurzia, výlet či pracovný zošit boli pre tieto rodiny problémom. Aj relatívne nízke sumy, považované okolím za banalitu, predstavovali v ich rozpočte zásadnú položku. To väčšinou odštartovalo proces hľadania aspoň jedného lepšie plateného zamestnania, ktoré však mestský intelektuál naozaj nájde ľahšie v meste. Tak vznikol fenomén otcov dochádzajúcich každý týždeň s ruksakom kamsi do vzdialeného mesta, ktorý fakticky odštartoval cestu k životnému štýlu iba ťažko zlučiteľnú s dobrovoľnou skromnosťou. .skromní po 20 rokoch
Keď dnes pôjdete po stopách rodín z „domčekov s pecou“, veľmi často nájdete štandardnú rodinu strednej triedy s dvoma autami, prestížnymi pracovnými pozíciami obidvoch rodičov a s dospelými deťmi, ktoré na ten „pioniersky tábor v chalupe“ celkom rady spomínajú, no predstava dobrovoľne skromného života im toho veľa nehovorí. V lepšom prípade si ju už odžili, v horšom sa voči nej kriticky vymedzujú. Samotní dobrovoľne skromní obyčajne vidia na tejto etape skôr pozitíva, ich životné ambície sa však ukázali ako príliš vysoké na to, aby ich raz a navždy uspokojila chalúpka a hrniec so zemiakmi na šporáku.
Je zaujímavé, že ako udržateľnejší sa ukázal skromný život mestských rodín. Teda tých, ktoré si nezaobstarali chalúpku a rozhodli sa žiť v mestskom byte bez auta, príliš veľa nezarábať ani nemíňať a sústrediť sa na veci, ktoré považujú v živote za dôležité. Využívanie a dostupnosť mestskej infraštruktúry vrátane zodpovedajúceho zamestnania im pomáha vytvoriť dlhodobo udržateľnú skromnosť.
Znamená to teda, že v Česku a na Morave dobrovoľná skromnosť vyhynula? Nedá sa to tak povedať. Existuje stále dosť dvojíc, ktoré sa rozhodnú žiť na vidieku, dnes najčastejšie v nejakom nízkoenergetickom biodome, alebo spoluzaložiť komunitu, ktorá chce vychovávať deti inak, než je to bežné vrátane domáceho vyučovania. Až na to, že takmer nikdy sa to netýka detí tých, čo boli kedysi dobrovoľne skromní. Zdá sa teda, že dobrovoľná skromnosť je akousi iniciáciou, formou prechodového rituálu na ceste k dospelosti, ktorý je typický pre určitý názorový okruh mladej generácie z miest. A v tom možno vidieť jej zmysel. Záchranu civilizácie alebo riešenie súčasných spoločenských a ekonomických problémov v nej však nehľadajme. Autor je český publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.