Miss Potter je krásny film. Rozpráva príbeh najúspešnejšej anglickej spisovateľky pre deti. Spisovateľ pre deti, to znie dosť čudne, ako keby dotyčný nemal na to, aby písal aj pre dospelých.
Alebo ako keby písať pre dospelých bolo čosi viac ako písať pre deti. Ale čo ovplyvňuje detskú dušu? Ľudmila Podjavorinská alebo James Joyce? Detská duša je na Joycea krátka. Ale to neznamená, že by to nebola plnohodnotná dušička. Čo nás poznačilo, keď sme mali desať, jedenásť? Jules Verne, Karl May. Literatúra, ktorú nik neberie príliš vážne. Znášame ju s akousi zhovievavosťou, ako keby sme sa trochu hanbili za to, že sme ju voľakedy hltali s baterkou pod perinou. Alebo Dumas, ten starší, samozrejme. Čo môže poznačiť dušu chlapca viac ako heslo jeden za všetkých, všetci za jedného! Nie nadarmo mal v šesťdesiatych rokoch belehradský satirický časopis Jež v záhlaví motto: Jeden za všetkých, všetci za nikoho! Karl May bol v časoch môjho dospievania ak nie zakázaný, tak aspoň neželaný autor.
Preto sme ho všetci čítali. A potom sme sa na ulici hrali na Olda Shaterhanda a Winnetoua. Alebo na Kara ben Nemsiho, lebo nás očarilo jeho putovanie divokým Kurdistanom. Dobrodružstvo a napätie, to bolo to, čo nás k týmto knihám pútalo. Takže sme radi odpustili Mayovi, že najdokonalejší, najnezraniteľnejší, najmúdrejší a najšikovnejší zo všetkých na ďalekom Západe aj na ďalekom Východe je nemecký takmer nadčlovek. U Verneho by mal byť najšikovnejší Francúz, ale ak sa nemýlim, Cyrus Smith z Tajomného ostrova Francúz nebol, ani Phileas Fogg z románu Za osemdesiat dní okolo sveta. A deti kapitána Granta asi tiež neboli Francúzi. Takže Verne, všetka česť, sa takémuto typu nacionalizmu vyhol. Zajačikovia miss Potterovej boli Angličania, o tom niet pochýb. Rovnako ako zajačikovia Lewisa Carrolla, s ktorými sa priatelila Alica za zrkadlom. Hľa, ďalšia kniha pre deti, čo poznačila generácie. V tomto prípade nielen chlapcov, ale aj dievčat. A čo môj nezabudnuteľný Cupinôžka? Knižka, pri ktorej som sa ako šesťročný rozplakal, pretože jej hrdina umrel. Plakal celý les a ja. Nehovorím, že tá vznešená a náročná literatúra, ku ktorej sme sa dostali neskoršie, nás nepoznamenala. Áno, Zločin a trest, Madame Bovary, Väznica parmská, Kreutzerova sonáta, to boli míľniky. Ale predsa len...to, čo sme čítali ako deti, zostáva v nás, a nielen ako spomienka. Vďaka patrí takým spisovateľom, ako bola Miss Potter.
.milan Lasica
Alebo ako keby písať pre dospelých bolo čosi viac ako písať pre deti. Ale čo ovplyvňuje detskú dušu? Ľudmila Podjavorinská alebo James Joyce? Detská duša je na Joycea krátka. Ale to neznamená, že by to nebola plnohodnotná dušička. Čo nás poznačilo, keď sme mali desať, jedenásť? Jules Verne, Karl May. Literatúra, ktorú nik neberie príliš vážne. Znášame ju s akousi zhovievavosťou, ako keby sme sa trochu hanbili za to, že sme ju voľakedy hltali s baterkou pod perinou. Alebo Dumas, ten starší, samozrejme. Čo môže poznačiť dušu chlapca viac ako heslo jeden za všetkých, všetci za jedného! Nie nadarmo mal v šesťdesiatych rokoch belehradský satirický časopis Jež v záhlaví motto: Jeden za všetkých, všetci za nikoho! Karl May bol v časoch môjho dospievania ak nie zakázaný, tak aspoň neželaný autor.
Preto sme ho všetci čítali. A potom sme sa na ulici hrali na Olda Shaterhanda a Winnetoua. Alebo na Kara ben Nemsiho, lebo nás očarilo jeho putovanie divokým Kurdistanom. Dobrodružstvo a napätie, to bolo to, čo nás k týmto knihám pútalo. Takže sme radi odpustili Mayovi, že najdokonalejší, najnezraniteľnejší, najmúdrejší a najšikovnejší zo všetkých na ďalekom Západe aj na ďalekom Východe je nemecký takmer nadčlovek. U Verneho by mal byť najšikovnejší Francúz, ale ak sa nemýlim, Cyrus Smith z Tajomného ostrova Francúz nebol, ani Phileas Fogg z románu Za osemdesiat dní okolo sveta. A deti kapitána Granta asi tiež neboli Francúzi. Takže Verne, všetka česť, sa takémuto typu nacionalizmu vyhol. Zajačikovia miss Potterovej boli Angličania, o tom niet pochýb. Rovnako ako zajačikovia Lewisa Carrolla, s ktorými sa priatelila Alica za zrkadlom. Hľa, ďalšia kniha pre deti, čo poznačila generácie. V tomto prípade nielen chlapcov, ale aj dievčat. A čo môj nezabudnuteľný Cupinôžka? Knižka, pri ktorej som sa ako šesťročný rozplakal, pretože jej hrdina umrel. Plakal celý les a ja. Nehovorím, že tá vznešená a náročná literatúra, ku ktorej sme sa dostali neskoršie, nás nepoznamenala. Áno, Zločin a trest, Madame Bovary, Väznica parmská, Kreutzerova sonáta, to boli míľniky. Ale predsa len...to, čo sme čítali ako deti, zostáva v nás, a nielen ako spomienka. Vďaka patrí takým spisovateľom, ako bola Miss Potter.
.milan Lasica
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.