Bella Ciao, Aleluja a Mozartove Dies Irae. Takýto veľavravný hudobný mix namiešal improvizovaný orchester, ktorý predminulý víkend na Kvirinále, sídle talianskych prezidentov, oslavoval demisiu Silvia Berlusconiho. Ľudia sa objímali, otvárali šampanské, mávali transparentmi s nápismi Sviatok oslobodenia či Dnes je 25. apríl (deň kapitulácie nemeckých jednotiek počas druhej svetovej vojny, ktorý je v Taliansku štátnym sviatkom) alebo sa po meste prevážali v otvorených autách s vejúcimi trikolórami. Atmosféra ako po poslednom zisku titulu majstrov sveta vo futbale.
Oslavovalo sa však podstatne kratšie. Už na druhý deň sa rozbehol kolotoč rokovaní a hlasovaní. V nedeľu prezident Giorgio Napolitano absolvoval sériu stretnutí s lídrami politických strán a hnutí. V pondelok a utorok s nimi rokoval poverený premiér Mario Monti. V stredu už nová vláda skladala prísahu, vo štvrtok sa hlasovalo o dôvere v senáte a v piatok v dolnej komore. .dream team
Šesťdesiatosemročný Monti, bývalý eurokomisár pre hospodársku súťaž a rektor milánskej Bocconiho univerzity, namiešal skutočne zaujímavý koktail osobností, takže jeho úradníckemu kabinetu hneď prischol prívlastok dream team. „Aké krásne je vidieť túto zostavu,“ znela jedna z reakcií na portáli denníka Corriere della Sera. „V tej vláde je príliš cítiť Vatikán,“ kontroval iný čitateľ. „Táto vláda znamená porážku politikov,“ nadchýnal sa ďalší. Každý z týchto hlasov vystihuje časť pravdy. Nový premiér stvoril vládu na svoj obraz a povolal ľudí najmä z akademického a finančného sektora. Kľúčové ministerstvo hospodárstva a financií ponechal sebe, do druhej najdôležitejšej pozície ministra pre ekonomický rozvoj a infraštruktúru dosadil 56-ročného Corrada Passeru, absolventa univerzity Bocconi a výkonného manažéra bankovej skupiny Intesa Sanpaolo. Zaujímavosťou je, že v 17-člennej vláde sedia aj štyria poprední predstavitelia katolíckeho života, ako napríklad rektor Katolíckej univerzity v Miláne Lorenzo Ornaghi, zakladateľ Komunity sv. Egídia Andrea Riccardi či spomínaný Passera.
Najviac sa diskutovalo o účasti či neúčasti politikov vo vláde. Najmä Berlusconi sa snažil Montimu podsunúť svojho blízkeho spolupracovníka Enrica Lettu. Tento zápas nový premiér napokon ustál, takže v novej vláde je len jediný minister so skúsenosťami s vysokou politikou – minister pre vzťahy s parlamentom Piero Giarda pôsobil v niekoľkých bývalých vládach, ale nikdy nie v ministerskej pozícii. Silný mandát, ale...
Otázkou je, o koho sa Montiho vláda bude môcť v parlamente oprieť. Široká podpora, ktorú získala v senáte, skôr mätie ako čosi napovedá (hlasovanie o dôvere v dolnej komore prebehlo až po uzávierke .týždňa). V 321-člennom senáte podporilo vládu až 281 senátorov, čo je najvyššia podpora v histórii Talianska. Proti hlasovalo len 25 senátorov autonomistickej Ligy severu, bývalého Berlusconiho koaličného partnera. Jej lídri od začiatku deklarovali, že Monti s ich podporou nemôže počítať.
Neznamená to však, že podporu ostatných strán má istú. Jednoznačne sa za neho postavil len druhý najsilnejší subjekt, stredoľavá Demokratická strana (PD) a poslanci okolo predsedu dolnej komory parlamentu Gianfranca Finiho, ktorí v minulom roku opustili Berlusconiho stranu Ľud slobody (PDL). Tá prisľúbila pri hlasovaní o dôvere zdvihnúť ruky „za“, ale to je všetko. Il Cavaliere síce vyhlásil, že „na čele s Montim sme v dobrých rukách“ a priznal, že aktuálneho premiéra sa pokúšal dostať už do svojej vlády, ale milé slová nič neznamenajú. Najmä keď Monti ukázal, že neplánuje hrať podľa Berlusconiho nôt. Nielenže nevzal spomínaného Gianniho Lettu do svojho tímu, ale otvorene vyhlásil, že pri moci by v prípade podpory mohol ostať až do roku 2013. To sa prieči Berlusconiho plánom, podľa ktorých má úradnícka vláda krajinu doviesť len k voľbám, ktoré boli v pláne na jar budúceho roku. Monti sa navyše nebráni zmene volebného systému, čo Berlusconi rázne odmieta. Profesor ešte môže počítať s očakávanou podporou kresťanskej Únie stredu. Naopak, liberálna strana Taliansko hodnôt deklarovala obozretný prístup. .neistý Berlusconi V.
Bez ohľadu na to, či sa parlamentné voľby uskutočnia na budúci rok, alebo až o dva, je jasné, že si to medzi sebou opäť rozdajú PDL a PD. Zopakuje sa tak scenár z roku 2008, keď jednu z týchto dvoch strán volilo až osem z desiatich voličov. To je najväčšie nóvum talianskej politiky posledných rokov. Kým v minulosti vlády stáli a padali na podpore množstva malých strán (aktuálna vláda je už 64. od skončenia druhej svetovej vojny), v dôsledku zjednotenia dvoch najväčších ľavicových subjektov v roku 2007 a následného zlúčenia Berlusconiho strany Forza Italia a postfašistickej Národnej aliancie do PDL sa taliansky volebný systém posunul smerom k nemeckému či americkému bipartizmu.
Kým liberáli zo strany Taliansko hodnôt jasne inklinujú k PD, autonomisti z Ligy severu, ktorí sú v poslednom čase na vzostupe, tiahnu k PDL. Z tejto situácie môžu profitovať najmä kresťanskí demokrati, ktorí v posledných voľbách získali len 5,7 %, ale vďaka vyrovnanej situácii na oboch póloch politického spektra sa stávajú jazýčkom na váhach. Otázkou ostáva, ako si budú počínať odídenci okolo šéfa dolnej komory Finiho, ktorí sa združili do projektu Budúcnosť a sloboda a v poslednom období si dobre rozumejú s kresťanskými demokratmi.
Najzaujímavejšie však bude sledovať ďalšie osudy PDL, ktorú Berlusconi postupne zveruje do rúk bývalého ministra spravodlivosti Angelina Alfana. Bez ohľadu na to, či sa Berlusconimu podarí zostaviť svoju piatu vládu, má miesto v učebniciach isté. Napriek tomu (alebo práve vďaka tomu?), aký Il Cavaliere je, bol prvým a nateraz jediným povojnovým premiérom, ktorý v rokoch 2001 – 2005 dokázal vydržať celé funkčné obdobie. www.svetkrestanstva.sk
Oslavovalo sa však podstatne kratšie. Už na druhý deň sa rozbehol kolotoč rokovaní a hlasovaní. V nedeľu prezident Giorgio Napolitano absolvoval sériu stretnutí s lídrami politických strán a hnutí. V pondelok a utorok s nimi rokoval poverený premiér Mario Monti. V stredu už nová vláda skladala prísahu, vo štvrtok sa hlasovalo o dôvere v senáte a v piatok v dolnej komore. .dream team
Šesťdesiatosemročný Monti, bývalý eurokomisár pre hospodársku súťaž a rektor milánskej Bocconiho univerzity, namiešal skutočne zaujímavý koktail osobností, takže jeho úradníckemu kabinetu hneď prischol prívlastok dream team. „Aké krásne je vidieť túto zostavu,“ znela jedna z reakcií na portáli denníka Corriere della Sera. „V tej vláde je príliš cítiť Vatikán,“ kontroval iný čitateľ. „Táto vláda znamená porážku politikov,“ nadchýnal sa ďalší. Každý z týchto hlasov vystihuje časť pravdy. Nový premiér stvoril vládu na svoj obraz a povolal ľudí najmä z akademického a finančného sektora. Kľúčové ministerstvo hospodárstva a financií ponechal sebe, do druhej najdôležitejšej pozície ministra pre ekonomický rozvoj a infraštruktúru dosadil 56-ročného Corrada Passeru, absolventa univerzity Bocconi a výkonného manažéra bankovej skupiny Intesa Sanpaolo. Zaujímavosťou je, že v 17-člennej vláde sedia aj štyria poprední predstavitelia katolíckeho života, ako napríklad rektor Katolíckej univerzity v Miláne Lorenzo Ornaghi, zakladateľ Komunity sv. Egídia Andrea Riccardi či spomínaný Passera.
Najviac sa diskutovalo o účasti či neúčasti politikov vo vláde. Najmä Berlusconi sa snažil Montimu podsunúť svojho blízkeho spolupracovníka Enrica Lettu. Tento zápas nový premiér napokon ustál, takže v novej vláde je len jediný minister so skúsenosťami s vysokou politikou – minister pre vzťahy s parlamentom Piero Giarda pôsobil v niekoľkých bývalých vládach, ale nikdy nie v ministerskej pozícii. Silný mandát, ale...
Otázkou je, o koho sa Montiho vláda bude môcť v parlamente oprieť. Široká podpora, ktorú získala v senáte, skôr mätie ako čosi napovedá (hlasovanie o dôvere v dolnej komore prebehlo až po uzávierke .týždňa). V 321-člennom senáte podporilo vládu až 281 senátorov, čo je najvyššia podpora v histórii Talianska. Proti hlasovalo len 25 senátorov autonomistickej Ligy severu, bývalého Berlusconiho koaličného partnera. Jej lídri od začiatku deklarovali, že Monti s ich podporou nemôže počítať.
Neznamená to však, že podporu ostatných strán má istú. Jednoznačne sa za neho postavil len druhý najsilnejší subjekt, stredoľavá Demokratická strana (PD) a poslanci okolo predsedu dolnej komory parlamentu Gianfranca Finiho, ktorí v minulom roku opustili Berlusconiho stranu Ľud slobody (PDL). Tá prisľúbila pri hlasovaní o dôvere zdvihnúť ruky „za“, ale to je všetko. Il Cavaliere síce vyhlásil, že „na čele s Montim sme v dobrých rukách“ a priznal, že aktuálneho premiéra sa pokúšal dostať už do svojej vlády, ale milé slová nič neznamenajú. Najmä keď Monti ukázal, že neplánuje hrať podľa Berlusconiho nôt. Nielenže nevzal spomínaného Gianniho Lettu do svojho tímu, ale otvorene vyhlásil, že pri moci by v prípade podpory mohol ostať až do roku 2013. To sa prieči Berlusconiho plánom, podľa ktorých má úradnícka vláda krajinu doviesť len k voľbám, ktoré boli v pláne na jar budúceho roku. Monti sa navyše nebráni zmene volebného systému, čo Berlusconi rázne odmieta. Profesor ešte môže počítať s očakávanou podporou kresťanskej Únie stredu. Naopak, liberálna strana Taliansko hodnôt deklarovala obozretný prístup. .neistý Berlusconi V.
Bez ohľadu na to, či sa parlamentné voľby uskutočnia na budúci rok, alebo až o dva, je jasné, že si to medzi sebou opäť rozdajú PDL a PD. Zopakuje sa tak scenár z roku 2008, keď jednu z týchto dvoch strán volilo až osem z desiatich voličov. To je najväčšie nóvum talianskej politiky posledných rokov. Kým v minulosti vlády stáli a padali na podpore množstva malých strán (aktuálna vláda je už 64. od skončenia druhej svetovej vojny), v dôsledku zjednotenia dvoch najväčších ľavicových subjektov v roku 2007 a následného zlúčenia Berlusconiho strany Forza Italia a postfašistickej Národnej aliancie do PDL sa taliansky volebný systém posunul smerom k nemeckému či americkému bipartizmu.
Kým liberáli zo strany Taliansko hodnôt jasne inklinujú k PD, autonomisti z Ligy severu, ktorí sú v poslednom čase na vzostupe, tiahnu k PDL. Z tejto situácie môžu profitovať najmä kresťanskí demokrati, ktorí v posledných voľbách získali len 5,7 %, ale vďaka vyrovnanej situácii na oboch póloch politického spektra sa stávajú jazýčkom na váhach. Otázkou ostáva, ako si budú počínať odídenci okolo šéfa dolnej komory Finiho, ktorí sa združili do projektu Budúcnosť a sloboda a v poslednom období si dobre rozumejú s kresťanskými demokratmi.
Najzaujímavejšie však bude sledovať ďalšie osudy PDL, ktorú Berlusconi postupne zveruje do rúk bývalého ministra spravodlivosti Angelina Alfana. Bez ohľadu na to, či sa Berlusconimu podarí zostaviť svoju piatu vládu, má miesto v učebniciach isté. Napriek tomu (alebo práve vďaka tomu?), aký Il Cavaliere je, bol prvým a nateraz jediným povojnovým premiérom, ktorý v rokoch 2001 – 2005 dokázal vydržať celé funkčné obdobie. www.svetkrestanstva.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.