Dôkazom toho je jeho najnovšia kniha Pražský cintorín, ktorá vyvolala polemiky, či je správne toľko rozpitvávať lži, až hrozí riziko ich šírenia a propagácie. .vatikánska výstraha
Pražský cintorín je fiktívny – no nie neuveriteľný – príbeh zrodu neslávne známych Protokolov sionských mudrcov. A je to aj príbeh ľudskej schopnosti nenávidieť, z nenávisti klamať a veriť aj tým najabsurdnejším lžiam. Keďže hovorí o konšpiračných teóriách, na prvý pohľad môže vyvolávať dojem, že je to niečo ako „Brown pre bystrejších“.
S Danom Brownom spojilo knihu Pražský cintorín aj kritické vyjadrenie z Ríma. Vatikánsky denník L’Osservatore Romano o Ecovom románe napísal, že je nemorálny, pretože môže vyvolať dojem, že keď autor venuje toľko priestoru názorom antisemitov, azda v nich je akési „zrnko pravdy“. Z pamäti sa tu vynára vatikánska výstraha pred Brownovým bestsellerom Da Vinciho kód. Eco je však celkom inde ako Brown – nielen kvalitatívne, ale najmä eticky.
Eco, historik a semiotik, ktorý sa venuje aj písaniu kníh, je na rozdiel od Dana Browna nesmierne vzdelaný človek. Nie vždy to stavia na obdiv. Niekedy neodolá a vkladá svoje znalosti do kníh tak, že niektoré časti z nich pripomínajú traktáty alebo prednášky. Inokedy prejaví (ne)akademickú skromnosť a vtedy jeho erudícia vytvorí podklad deja: pevný, obohacujúci, ale okom rýchleho čitateľa neviditeľný.
No predovšetkým, Ecovi je cudzie Brownovo nazeranie na svet. Eco aj Brown si uvedomujú, že ľudská myseľ miluje konšpiračné teórie, tie spletence lží, poloprávd a vybraných faktov. Eco aj Brown o konšpiračných teóriách píšu. Kým Brown však konšpiračné teórie využíva a vytvára, pretože to považuje za legitímny nástroj autora beletrie, Eco je iný. Eco sa o lži vášnivo zaujíma, ale nevyhlasuje ich za pravdu. .nikdy nepreháňať
Eco sa narodil v roku 1932 v mestečku Alessandria, ktoré leží v severozápadnej talianskej provincii Piedmont. S týmto krajom sa dodnes spájajú jedinečné tradície, duch nezávislosti a sebestačnosti, istý odstup a flegmatickosť jeho obyvateľov, ktorý pripomenie skôr susedné Francúzsko než predstavu o vášnivo gestikulujúcom Talianovi. Eco sa viackrát vyjadril, že jeho prístup k svetu a písaniu formovala kultúra prostredia, v ktorom vyrástol: „Základom môjho svetonázoru zostáva istá skepsa a averzia k rečneniu. Nikdy nepreháňať, nikdy nevyslovovať bombastické tvrdenia.“ Lásku k absurdite a mágii života v ňom zase prebudila stará matka Giovanna. Stretnutie s dobrodružstvom i tragédiami mu sprostredkovala druhá svetová vojna, keď bol ako dieťa svedkom prestreliek medzi partizánmi a fašistami.
Ako mladý muž študoval v Turíne právo, napokon však napriek otcovmu želaniu presedlal na stredovekú filozofiu a literatúru. Keď obhájil záverečnú prácu o Tomášovi Akvinskom a získal doktorát z filozofie, začal pôsobiť ako žurnalista v talianskej štátnej televízii RAI. V roku 1956 sa na univerzitnú pôdu vrátil ako prednášateľ. Vychádzali mu knihy a stal sa jedným z najuznávanejších medievalistov Talianska. Z televízie odišiel, žurnalistiku však neopustil, písal populárne stĺpčeky a komentáre, jeho texty vychádzali v najrozličnejších vplyvných periodikách. Jeho akademická kariéra nabrala nový smer a v roku 1971 sa stal prvým profesorom semiotiky na Bolonskej univerzite, najstaršej univerzite v Európe.
Osemdesiate roky priniesli v Ecovom tvorivom živote najnečakanejší zvrat. Uznávaný akademik napísal román – historickú detektívku! Meno ruže, jedno z najslávnejších európskych diel dvadsiateho storočia, si získalo čitateľov i kritikov, ale aj obvinenia z prílišnej fascinácie „ľahkou múzou“. Eco predstihol dobu, keď spojil kvalitné a erudované písanie s akčným dejom a atraktívnym prostredím, a stal sa bestselleristom. Nasledovali ďalšie diela, ale Eco sa nestal pásovým výrobcom ľahko predajnej literatúry a neprestal byť rešpektovaným, hoci neraz kontroverzným intelektuálom. .toto nie je Dan Brown
V čase, keď Eco písal záverečnú prácu o Tomášovi Akvinskom, bol veriacim katolíkom a mnohí ho pokladali za nádejného katolíckeho intelektuála. Po tom, čo dnes sarkasticky označuje za „zázračné vyliečenie z viery“, sa stal ateistom. V oboch obdobiach svojho života však pociťoval až starosvetsky zaťatú náklonnosť k pravde a odpor k lži. Proti lži bojuje dodnes na všetkých frontoch: keď odhaľuje fundamentalistické dopady politickej korektnosti, keď v Mene ruže vysvetľuje deduktívne myslenie scholastikov, aj keď v Pražskom cintoríne zosmiešňuje, ale zároveň hrozivo sprítomňuje prízrak antisemitizmu. Iste, ako spisovateľ sa neraz pohral s klišé, ale tak, ako sa mačka pohrá s myšou, kým ju znesie zo sveta.
Aj preto nie je medzi Ecom a Brownom znamienko rovnosti. Brown klišé prikrmuje, Eco ho zabíja. Aspoň sa o to veľmi snaží.
Pražský cintorín je fiktívny – no nie neuveriteľný – príbeh zrodu neslávne známych Protokolov sionských mudrcov. A je to aj príbeh ľudskej schopnosti nenávidieť, z nenávisti klamať a veriť aj tým najabsurdnejším lžiam. Keďže hovorí o konšpiračných teóriách, na prvý pohľad môže vyvolávať dojem, že je to niečo ako „Brown pre bystrejších“.
S Danom Brownom spojilo knihu Pražský cintorín aj kritické vyjadrenie z Ríma. Vatikánsky denník L’Osservatore Romano o Ecovom románe napísal, že je nemorálny, pretože môže vyvolať dojem, že keď autor venuje toľko priestoru názorom antisemitov, azda v nich je akési „zrnko pravdy“. Z pamäti sa tu vynára vatikánska výstraha pred Brownovým bestsellerom Da Vinciho kód. Eco je však celkom inde ako Brown – nielen kvalitatívne, ale najmä eticky.
Eco, historik a semiotik, ktorý sa venuje aj písaniu kníh, je na rozdiel od Dana Browna nesmierne vzdelaný človek. Nie vždy to stavia na obdiv. Niekedy neodolá a vkladá svoje znalosti do kníh tak, že niektoré časti z nich pripomínajú traktáty alebo prednášky. Inokedy prejaví (ne)akademickú skromnosť a vtedy jeho erudícia vytvorí podklad deja: pevný, obohacujúci, ale okom rýchleho čitateľa neviditeľný.
No predovšetkým, Ecovi je cudzie Brownovo nazeranie na svet. Eco aj Brown si uvedomujú, že ľudská myseľ miluje konšpiračné teórie, tie spletence lží, poloprávd a vybraných faktov. Eco aj Brown o konšpiračných teóriách píšu. Kým Brown však konšpiračné teórie využíva a vytvára, pretože to považuje za legitímny nástroj autora beletrie, Eco je iný. Eco sa o lži vášnivo zaujíma, ale nevyhlasuje ich za pravdu. .nikdy nepreháňať
Eco sa narodil v roku 1932 v mestečku Alessandria, ktoré leží v severozápadnej talianskej provincii Piedmont. S týmto krajom sa dodnes spájajú jedinečné tradície, duch nezávislosti a sebestačnosti, istý odstup a flegmatickosť jeho obyvateľov, ktorý pripomenie skôr susedné Francúzsko než predstavu o vášnivo gestikulujúcom Talianovi. Eco sa viackrát vyjadril, že jeho prístup k svetu a písaniu formovala kultúra prostredia, v ktorom vyrástol: „Základom môjho svetonázoru zostáva istá skepsa a averzia k rečneniu. Nikdy nepreháňať, nikdy nevyslovovať bombastické tvrdenia.“ Lásku k absurdite a mágii života v ňom zase prebudila stará matka Giovanna. Stretnutie s dobrodružstvom i tragédiami mu sprostredkovala druhá svetová vojna, keď bol ako dieťa svedkom prestreliek medzi partizánmi a fašistami.
Ako mladý muž študoval v Turíne právo, napokon však napriek otcovmu želaniu presedlal na stredovekú filozofiu a literatúru. Keď obhájil záverečnú prácu o Tomášovi Akvinskom a získal doktorát z filozofie, začal pôsobiť ako žurnalista v talianskej štátnej televízii RAI. V roku 1956 sa na univerzitnú pôdu vrátil ako prednášateľ. Vychádzali mu knihy a stal sa jedným z najuznávanejších medievalistov Talianska. Z televízie odišiel, žurnalistiku však neopustil, písal populárne stĺpčeky a komentáre, jeho texty vychádzali v najrozličnejších vplyvných periodikách. Jeho akademická kariéra nabrala nový smer a v roku 1971 sa stal prvým profesorom semiotiky na Bolonskej univerzite, najstaršej univerzite v Európe.
Osemdesiate roky priniesli v Ecovom tvorivom živote najnečakanejší zvrat. Uznávaný akademik napísal román – historickú detektívku! Meno ruže, jedno z najslávnejších európskych diel dvadsiateho storočia, si získalo čitateľov i kritikov, ale aj obvinenia z prílišnej fascinácie „ľahkou múzou“. Eco predstihol dobu, keď spojil kvalitné a erudované písanie s akčným dejom a atraktívnym prostredím, a stal sa bestselleristom. Nasledovali ďalšie diela, ale Eco sa nestal pásovým výrobcom ľahko predajnej literatúry a neprestal byť rešpektovaným, hoci neraz kontroverzným intelektuálom. .toto nie je Dan Brown
V čase, keď Eco písal záverečnú prácu o Tomášovi Akvinskom, bol veriacim katolíkom a mnohí ho pokladali za nádejného katolíckeho intelektuála. Po tom, čo dnes sarkasticky označuje za „zázračné vyliečenie z viery“, sa stal ateistom. V oboch obdobiach svojho života však pociťoval až starosvetsky zaťatú náklonnosť k pravde a odpor k lži. Proti lži bojuje dodnes na všetkých frontoch: keď odhaľuje fundamentalistické dopady politickej korektnosti, keď v Mene ruže vysvetľuje deduktívne myslenie scholastikov, aj keď v Pražskom cintoríne zosmiešňuje, ale zároveň hrozivo sprítomňuje prízrak antisemitizmu. Iste, ako spisovateľ sa neraz pohral s klišé, ale tak, ako sa mačka pohrá s myšou, kým ju znesie zo sveta.
Aj preto nie je medzi Ecom a Brownom znamienko rovnosti. Brown klišé prikrmuje, Eco ho zabíja. Aspoň sa o to veľmi snaží.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.