„Na hlavnej stanici ich čakáme štyria, Kubo, fotograf, Kušňo a ja. Majú prísť vlakom s názvom Jaroslav Hašek, Placák a Magor, poklady naše! Zrazu sedím v taxíku vedľa Magora, z rádia nám spieva Pavol Habera...“ Toto je zápis zo zošita po mojom prvom stretnutí s Magorom. Takéto veršíky človek nepíše do denníka len tak. Toto bol veľký zážitok, ako vraví klasik – beginning of a beautiful friendship.
Magor stojí pred bratislavským Tescom a skúma listy na akomsi strome. To som teda fakt nikdy netušila, že by tam rástol strom. Ale tento Magor hneď objaví nemožné. Rozpráva latinské názvy a uznanlivo kýva hlavou. Tam, medzi tými veksláckymi búdkami, kadiaľ človek chce len rýchlo prebehnúť, medzi tými flusancami a pokrikmi kuriev a drobných zlodejíčkov, Magor zastane a skúma strom. Zrazu sa rozhliadnem okolo a upokojím sa. Veď je to tu zaujímavé.
Magorovo prvé čaro, ktoré na vás dýchne, je v absolútnom odvšednení reality. Ten naľahko odetý zavalitý chlapík v klobúku, s plátenou poloprázdnou taškou v ruke je ako kufor plný slobody. S ním vleziete do poslednej putiky a dáte sa do reči s človekom, čo si tam na stojáka pije prvé ranné pivo a porozpráva vám, ako sa vykladajú na stanici vagóny.
„Omluvenka.
Jestliže Lucii Piussi
budete zazlívat absenci
podám si vás
vy kanci,
respektive diviaci“...
Takto sa začínala moja ospravedlnenka do práce od Magora po našom druhom, zásadnom stretnutí. To sa končilo tak, že nám Magor na Hlavnej stanici rozprával o rastline s názvom lebeda, ktorej tam rastú celé húfy. Táto rastlina v Magorovom dramatickom podaní bude v našich končinách zázrakom v časoch hladomoru, lebo sa vraj dá jesť.
Dodnes, keď idem tadiaľ domov zo stanice, tými ošťatými schodmi, musím krútiť hlavou nad tým, ako je to možné, aké to mal Magor v sebe omamné čaro, že sme to žuli, tú lebedu. Nemôžem sa nad tým prestať smiať a aj hanbiť, keď si nás dvoch s Kubom v duchu predstavím, ako tú lebedu skúmavo žerieme. Kubo má aspoň výhovorku, že bol opitý, lebo s Magorom musel držať krok, ale ja som chutnala lebedu z týchto oštiavaných kríkov úplne za triezva! Autorka je speváčka a textárka skupiny Živé kvety.
Magor stojí pred bratislavským Tescom a skúma listy na akomsi strome. To som teda fakt nikdy netušila, že by tam rástol strom. Ale tento Magor hneď objaví nemožné. Rozpráva latinské názvy a uznanlivo kýva hlavou. Tam, medzi tými veksláckymi búdkami, kadiaľ človek chce len rýchlo prebehnúť, medzi tými flusancami a pokrikmi kuriev a drobných zlodejíčkov, Magor zastane a skúma strom. Zrazu sa rozhliadnem okolo a upokojím sa. Veď je to tu zaujímavé.
Magorovo prvé čaro, ktoré na vás dýchne, je v absolútnom odvšednení reality. Ten naľahko odetý zavalitý chlapík v klobúku, s plátenou poloprázdnou taškou v ruke je ako kufor plný slobody. S ním vleziete do poslednej putiky a dáte sa do reči s človekom, čo si tam na stojáka pije prvé ranné pivo a porozpráva vám, ako sa vykladajú na stanici vagóny.
„Omluvenka.
Jestliže Lucii Piussi
budete zazlívat absenci
podám si vás
vy kanci,
respektive diviaci“...
Takto sa začínala moja ospravedlnenka do práce od Magora po našom druhom, zásadnom stretnutí. To sa končilo tak, že nám Magor na Hlavnej stanici rozprával o rastline s názvom lebeda, ktorej tam rastú celé húfy. Táto rastlina v Magorovom dramatickom podaní bude v našich končinách zázrakom v časoch hladomoru, lebo sa vraj dá jesť.
Dodnes, keď idem tadiaľ domov zo stanice, tými ošťatými schodmi, musím krútiť hlavou nad tým, ako je to možné, aké to mal Magor v sebe omamné čaro, že sme to žuli, tú lebedu. Nemôžem sa nad tým prestať smiať a aj hanbiť, keď si nás dvoch s Kubom v duchu predstavím, ako tú lebedu skúmavo žerieme. Kubo má aspoň výhovorku, že bol opitý, lebo s Magorom musel držať krok, ale ja som chutnala lebedu z týchto oštiavaných kríkov úplne za triezva! Autorka je speváčka a textárka skupiny Živé kvety.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.