.bežný žánrový obrázok zo salónu istej automobilovej značky na výpadovke smerom na Trnavu. Starostlivo naleštená podlaha a autíčka, úslužný personál. No stolíku pred zákazníkom ležia tri veci. Noviny, v ktorých sa do zhlúpnutia píše o recesii, takže by sa z toho jeden od smiechu až popukal. Potom katalóg áut na kriede. Treťou vecou je katalóg tohtoročného Mesiaca fotografie. Ten je náhodou otvorený na strane, kde je víťazná fotografia súťaže World Press Photo – s afganskou 18-ročnou dievčinou Bibi Aisha, ktorú manžel zmrzačil odrezaním uší a nosa. Trest za to, že utiekla pred jeho brutálnym zaobchádzaním, ktorému bola vystavená od svojich dvanástich rokov. .opäť World Press Photo
Čo tu je vlastne realita? Čo je perverzné a cynické? Portrét Bibi ako ikona vlaňajšieho fotožurnalizmu, ktorá vďaka médiám a putujúcej výstave neodbytne vnikla do myslí viac ako dvoch miliónov divákov v štyridsiatich krajinách? Realitou je to všetko. Guláš „nášho“ a „ich“ sveta. Aisha je podmaňujúco krásna a hrdá. Z jej očí nespustíte oči. Aj keď okoloidúci záujemcovia o auto sa vášmu stolíku miernym oblúkom vyhýbajú. Fotka je jednoduchá a prirodzená, vynikne iba tvár, ktorá má však namiesto nosa dieru.
Čo nám chce táto víťazná fotografia povedať? Jej devastujúci účinok je o to väčší, že na výstave v Dome umenia ju sprevádzajú ďalšie hrôzostrašné výjavy z roku 2010. Z tohto, teda z nášho sveta. Zemetrasenia v Haiti a v Čile, povodne v Pakistane, eskadry smrti a na ceste pohodené odrezané hlavy v Mexiku, na smrť vyčerpaní utečenci zo Somálska, horiaci samovrah skáčuci z mosta v Budapešti. Chcete pokračovať? Interrupcie v Keni, dioxíny, ktoré mrzačia deti vo Vietname. Dosť už? Je to iba názor autora tohto článku, no World Press Photo zašlo ozaj za hranicu, za ktorou je už iba šialenstvo diváka. Séria fotografií z ulíc brazílskeho Ria de Janeiro, na ktorej motocyklista strieľa a zabíja okoloidúceho muža, aby ho vzápätí na smrť zlynčovali kamaráti obete, je nestráviteľná bez ujmy. Pretože nejde o „movie“ ale o „reality“. Obvyklá každoročná odpoveď, že tak vyzerá svet, či chceme, alebo nechceme, neobstojí. A nepodporí ju ani krásna fotografia violončelistky jediného symfonického orchestra v strednej Afrike, ktorá – oddelená zeleným plotom v akejsi ohrádke na trhovisku v Kongu – nacvičuje na nástroji, pričom sa inak živí predajom vajec. Výnimočné, ak nepoužijem to zapovedané starosvetské slovo humanistické, sú aj fotografie z podzemia čilskej bane, kam do hĺbky 700 metrov spustili maličkú kameru, aby 69 dní uväznení baníci mohli zaznamenať, ako a vďaka čomu tam prežijú. Jeden z nich, športovec Edison Peňa, tam dokonca trénoval.
Odľudštenie a prelomenie tabu v zmysle, že fotografia je výsledkom spojenia stroja (fotoaparátu) a ľudskej bytosti, znamená ocenená séria z Google Street View. Chlap, ktorý kdesi v Paríži sedel pri monitore množstvo hodín (nevedno, prečo sa uvádza ako autor fotografií) vybral „rozhodujúce okamihy“ z výjavov na svetových uliciach: močiacu ženu, horiace auto, bitku. Fajn, aby nebolo narušené právo na súkromie, obrázky sú rozpixelované, no predsa – bude všadeprítomný Big Brother jednou z variácií budúcnosti tvorivej fotografie? Viac otázok ako odpovedí. A zástupy divákov na výstavách ako dôkaz, že voyerizmus ľudí stále baví a fascinuje. .siahnuť si na dno
Pochopiteľne, Bibi Aisha je iba jednou z mnohých fotografií, World Press Photo je tradične iba jednou z takmer troch desiatok výstav novembrového Mesiaca fotografie a Bratislava je iba jedným z miest, kde sa tento renomovaný festival organizuje – podobne ako v šiestich európskych metropolách.
Tento rok aj na Mesiac fotografie naplno doľahla kríza, keďže popredný svetový výrobca filmov „so zelenou škatuľkou“ už nie je hlavným partnerom. A nielen to. Riaditeľ Stredoeurópskeho domu fotografie (SEDF) Václav Macek píše v úvode katalógu – narážajúc na náš grantový systém –, že „opäť sme sa ocitli akoby na úplnom začiatku, keď sme museli dokazovať, že Mesiac fotografie patrí k celoslovensky kľúčovým udalostiam vo vizuálnej oblasti“. Organizátori dokonca museli siahnuť na dno svojich personálnych a ekonomických možností. Je ozaj smutné, že na začiatku tretej dekády sa môže takéto významné podujatie konať iba preto, lebo riaditeľ doň vloží svoje vlastné peniaze a dúfa, že sa mu vrátia.
Samozrejme, návštevníka výstav, workshopov či prehliadky portfólií tento prvý tieň Mesiaca nemusí zaujímať, najmä ak si ho nemá ako uvedomiť. Festival má tradične tri piliere. Tento rok sú to silné autorské výstavy (Ostrava Viktora Koláře či Bratislava Karola Kállaya), prezentácia tvorby nastupujúcej generácie v podobe prác siedmich fotografických škôl v Európe a prierez dejinami portugalskej, ale aj maďarskej fotografie. Kállayove fotografie povojnovej Bratislavy sme čitateľom .týždňa už predstavili, preto iba spomeňme, že unikátna výstava, podobne ako kniha, má jeden vážny deficit: chýbajú texty k jednotlivým dielam, ktoré by priblížili miesto, čas, prípadne dej. Je večná škoda, že autor si neviedol presnú databázu. .temný Kolář, popový LaChapelle
Fotografia iba ťažko znesie ultimatívne výrazy typu najlepší či najhorší, no Viktor Kolář (1941) sa dostal zrejme v tom, čo môžeme nazvať „mestská fotografia“ alebo „pouličná fotografia“ najhlbšie. A to nielen v českom kontexte. Je to dané aj unikátnosťou miesta, v ktorom žije. Ostrava je skrz-naskrz uhoľnými šachtami prevŕtané mesto, v ktorom sa bývalí privilegovaní socialistickí baníci museli po útlme ťažby prispôsobiť novej dobe. Kolář systematicky, už pol storočia, vytvára monumentálnu esej, ktorá ide, akokoľvek to znie pateticky, k existenciálnym základom tápajúcich či vykorenených ľudí. Jeho často temné obrazy sú plné úzkosti. Teoretik českého dokumentu Antonín Dufek píše o „nenávistnej láske“ Kolářa k svojmu mestu. Žiaľ, zväčšeniny na tejto výnimočnej výstave sú príliš tmavé (na rozdiel od knihy), čo je iba umocnené faktom, že priestory v Mirbachovom paláci sú výrazne menšie, než by si výstava zaslúžila – kurátorka Pavlína Vogelová ich preto umiestnila v štyroch radoch nad sebou.
Nepochopiteľné je to o to väčšmi, že výstava mohla byť v Galérii mesta Bratislavy v Pálffyho paláci. Tam je však americký módny a reklamný fotograf David LaChapelle (1963), ktorý tak dôsledne a technicky bravúrne fotografuje ikony popkultúry, až sa stal jednou z nich. Michael Jackson ako anjel s bielymi (akými inými?) krídlami, stojaci na diablovi hovorí za všetko. Jeho veľkoformátové diela – na mnohých z nich sú postavy usporiadané podľa predlôh starých majstrov ako bol Michelangelo či Boticelli – môže časť divákov vnímať ako gýče, iní sa môžu výborne baviť a považovať ich dokonca za vtipné. Čím náročnejšie umelecké publikum, tým početnejšia bude prvá skupina. .hravá mladosť
Okolitý „cudzí“ svet môže byť drastický (World Press Photo), plný úzkosti (Viktor Kolář), či pozoruhodne susedsky blízky (Maďarská fotografia 1914 – 1989). Médium fotografie ponúka nespočetné množstvo obrazovo silných variácií, v tom je napokon aj hlavné posolstvo tohto festivalu. A čo tak hravosť?
Tú akosi podvedome očakávame od vekovo (či duchom) mladších autorov. Z prác študentov či absolventov fotografických škôl treba oprávnene vyzdvihnúť výstavu katedry fotografie a nových médií VŠVU pri príležitosti 20. výročia jej založenia, ktorá je inštalovaná na dvoch miestach, v Dome umenia (Mladé médium) a v Galérii Médium (výsledky tvorivých dielní). Obrovskú prácu odviedli kurátori pod vedením Ľuba Stacha, ktorí diela študentov rozdelili do kategórií dokument, konceptuálne tendencie, laboratórium, krajina, portrét, video, projekty a diplomové práce. Najmä dokumentárne cykly (napríklad Filip Vančo, Lukáš Macek, Ilah van Oijen, Martin Kleibl) a portréty (Peter Ančic, Šymon Kliman, Ingrid Patočková, Peter Homola) premietajú bohatosť vonkajšieho sveta do toho vnútorného. Alebo aj opačným smerom, zvnútra von. Je zreteľné, že práce študentov z druhej dekády existencie katedry tvoria širší kontext, presahujúci nielen hranice média, ale aj hranice krajiny. Potešiteľné je aj zistenie, že mnohí z nich po škole pokračujú v tvorbe s rovnakým, ak nie väčším zaujatím, pričom ich „neubila“ realita života.
Čo tu je vlastne realita? Čo je perverzné a cynické? Portrét Bibi ako ikona vlaňajšieho fotožurnalizmu, ktorá vďaka médiám a putujúcej výstave neodbytne vnikla do myslí viac ako dvoch miliónov divákov v štyridsiatich krajinách? Realitou je to všetko. Guláš „nášho“ a „ich“ sveta. Aisha je podmaňujúco krásna a hrdá. Z jej očí nespustíte oči. Aj keď okoloidúci záujemcovia o auto sa vášmu stolíku miernym oblúkom vyhýbajú. Fotka je jednoduchá a prirodzená, vynikne iba tvár, ktorá má však namiesto nosa dieru.
Čo nám chce táto víťazná fotografia povedať? Jej devastujúci účinok je o to väčší, že na výstave v Dome umenia ju sprevádzajú ďalšie hrôzostrašné výjavy z roku 2010. Z tohto, teda z nášho sveta. Zemetrasenia v Haiti a v Čile, povodne v Pakistane, eskadry smrti a na ceste pohodené odrezané hlavy v Mexiku, na smrť vyčerpaní utečenci zo Somálska, horiaci samovrah skáčuci z mosta v Budapešti. Chcete pokračovať? Interrupcie v Keni, dioxíny, ktoré mrzačia deti vo Vietname. Dosť už? Je to iba názor autora tohto článku, no World Press Photo zašlo ozaj za hranicu, za ktorou je už iba šialenstvo diváka. Séria fotografií z ulíc brazílskeho Ria de Janeiro, na ktorej motocyklista strieľa a zabíja okoloidúceho muža, aby ho vzápätí na smrť zlynčovali kamaráti obete, je nestráviteľná bez ujmy. Pretože nejde o „movie“ ale o „reality“. Obvyklá každoročná odpoveď, že tak vyzerá svet, či chceme, alebo nechceme, neobstojí. A nepodporí ju ani krásna fotografia violončelistky jediného symfonického orchestra v strednej Afrike, ktorá – oddelená zeleným plotom v akejsi ohrádke na trhovisku v Kongu – nacvičuje na nástroji, pričom sa inak živí predajom vajec. Výnimočné, ak nepoužijem to zapovedané starosvetské slovo humanistické, sú aj fotografie z podzemia čilskej bane, kam do hĺbky 700 metrov spustili maličkú kameru, aby 69 dní uväznení baníci mohli zaznamenať, ako a vďaka čomu tam prežijú. Jeden z nich, športovec Edison Peňa, tam dokonca trénoval.
Odľudštenie a prelomenie tabu v zmysle, že fotografia je výsledkom spojenia stroja (fotoaparátu) a ľudskej bytosti, znamená ocenená séria z Google Street View. Chlap, ktorý kdesi v Paríži sedel pri monitore množstvo hodín (nevedno, prečo sa uvádza ako autor fotografií) vybral „rozhodujúce okamihy“ z výjavov na svetových uliciach: močiacu ženu, horiace auto, bitku. Fajn, aby nebolo narušené právo na súkromie, obrázky sú rozpixelované, no predsa – bude všadeprítomný Big Brother jednou z variácií budúcnosti tvorivej fotografie? Viac otázok ako odpovedí. A zástupy divákov na výstavách ako dôkaz, že voyerizmus ľudí stále baví a fascinuje. .siahnuť si na dno
Pochopiteľne, Bibi Aisha je iba jednou z mnohých fotografií, World Press Photo je tradične iba jednou z takmer troch desiatok výstav novembrového Mesiaca fotografie a Bratislava je iba jedným z miest, kde sa tento renomovaný festival organizuje – podobne ako v šiestich európskych metropolách.
Tento rok aj na Mesiac fotografie naplno doľahla kríza, keďže popredný svetový výrobca filmov „so zelenou škatuľkou“ už nie je hlavným partnerom. A nielen to. Riaditeľ Stredoeurópskeho domu fotografie (SEDF) Václav Macek píše v úvode katalógu – narážajúc na náš grantový systém –, že „opäť sme sa ocitli akoby na úplnom začiatku, keď sme museli dokazovať, že Mesiac fotografie patrí k celoslovensky kľúčovým udalostiam vo vizuálnej oblasti“. Organizátori dokonca museli siahnuť na dno svojich personálnych a ekonomických možností. Je ozaj smutné, že na začiatku tretej dekády sa môže takéto významné podujatie konať iba preto, lebo riaditeľ doň vloží svoje vlastné peniaze a dúfa, že sa mu vrátia.
Samozrejme, návštevníka výstav, workshopov či prehliadky portfólií tento prvý tieň Mesiaca nemusí zaujímať, najmä ak si ho nemá ako uvedomiť. Festival má tradične tri piliere. Tento rok sú to silné autorské výstavy (Ostrava Viktora Koláře či Bratislava Karola Kállaya), prezentácia tvorby nastupujúcej generácie v podobe prác siedmich fotografických škôl v Európe a prierez dejinami portugalskej, ale aj maďarskej fotografie. Kállayove fotografie povojnovej Bratislavy sme čitateľom .týždňa už predstavili, preto iba spomeňme, že unikátna výstava, podobne ako kniha, má jeden vážny deficit: chýbajú texty k jednotlivým dielam, ktoré by priblížili miesto, čas, prípadne dej. Je večná škoda, že autor si neviedol presnú databázu. .temný Kolář, popový LaChapelle
Fotografia iba ťažko znesie ultimatívne výrazy typu najlepší či najhorší, no Viktor Kolář (1941) sa dostal zrejme v tom, čo môžeme nazvať „mestská fotografia“ alebo „pouličná fotografia“ najhlbšie. A to nielen v českom kontexte. Je to dané aj unikátnosťou miesta, v ktorom žije. Ostrava je skrz-naskrz uhoľnými šachtami prevŕtané mesto, v ktorom sa bývalí privilegovaní socialistickí baníci museli po útlme ťažby prispôsobiť novej dobe. Kolář systematicky, už pol storočia, vytvára monumentálnu esej, ktorá ide, akokoľvek to znie pateticky, k existenciálnym základom tápajúcich či vykorenených ľudí. Jeho často temné obrazy sú plné úzkosti. Teoretik českého dokumentu Antonín Dufek píše o „nenávistnej láske“ Kolářa k svojmu mestu. Žiaľ, zväčšeniny na tejto výnimočnej výstave sú príliš tmavé (na rozdiel od knihy), čo je iba umocnené faktom, že priestory v Mirbachovom paláci sú výrazne menšie, než by si výstava zaslúžila – kurátorka Pavlína Vogelová ich preto umiestnila v štyroch radoch nad sebou.
Nepochopiteľné je to o to väčšmi, že výstava mohla byť v Galérii mesta Bratislavy v Pálffyho paláci. Tam je však americký módny a reklamný fotograf David LaChapelle (1963), ktorý tak dôsledne a technicky bravúrne fotografuje ikony popkultúry, až sa stal jednou z nich. Michael Jackson ako anjel s bielymi (akými inými?) krídlami, stojaci na diablovi hovorí za všetko. Jeho veľkoformátové diela – na mnohých z nich sú postavy usporiadané podľa predlôh starých majstrov ako bol Michelangelo či Boticelli – môže časť divákov vnímať ako gýče, iní sa môžu výborne baviť a považovať ich dokonca za vtipné. Čím náročnejšie umelecké publikum, tým početnejšia bude prvá skupina. .hravá mladosť
Okolitý „cudzí“ svet môže byť drastický (World Press Photo), plný úzkosti (Viktor Kolář), či pozoruhodne susedsky blízky (Maďarská fotografia 1914 – 1989). Médium fotografie ponúka nespočetné množstvo obrazovo silných variácií, v tom je napokon aj hlavné posolstvo tohto festivalu. A čo tak hravosť?
Tú akosi podvedome očakávame od vekovo (či duchom) mladších autorov. Z prác študentov či absolventov fotografických škôl treba oprávnene vyzdvihnúť výstavu katedry fotografie a nových médií VŠVU pri príležitosti 20. výročia jej založenia, ktorá je inštalovaná na dvoch miestach, v Dome umenia (Mladé médium) a v Galérii Médium (výsledky tvorivých dielní). Obrovskú prácu odviedli kurátori pod vedením Ľuba Stacha, ktorí diela študentov rozdelili do kategórií dokument, konceptuálne tendencie, laboratórium, krajina, portrét, video, projekty a diplomové práce. Najmä dokumentárne cykly (napríklad Filip Vančo, Lukáš Macek, Ilah van Oijen, Martin Kleibl) a portréty (Peter Ančic, Šymon Kliman, Ingrid Patočková, Peter Homola) premietajú bohatosť vonkajšieho sveta do toho vnútorného. Alebo aj opačným smerom, zvnútra von. Je zreteľné, že práce študentov z druhej dekády existencie katedry tvoria širší kontext, presahujúci nielen hranice média, ale aj hranice krajiny. Potešiteľné je aj zistenie, že mnohí z nich po škole pokračujú v tvorbe s rovnakým, ak nie väčším zaujatím, pričom ich „neubila“ realita života.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.