Z dokumentárnych Krištúfkových snímok je pravdepodobne najznámejší nedávny portrét legendy našej hudobnej scény Deža Ursinyho Momentky. Ale Krištúfek nakrúcal aj o doživotných odsúdencoch (Doživotie), drogovej závislosti (H ako heroín), o fotografovi Janovi Saudkovi (...a Boh stvoril ženu) či mímovi Milanovi Sládekovi (Mím v maske človeka). Dalo by sa pokračovať vo vymenúvaní... Krištúfek sa – úspešne – venuje aj beletrii, vyšlo mu niekoľko zbierok poviedok a románov: Hviezda vystrihnutého záberu, Rota pomalého nasadenia, Šepkár, Blíženci a protinožci.
Krištúfek v jednom rozhovore ironicky poznamenal, že ho „milo ovplyvňujú“ názory niektorých recenzentov jeho kníh, ktorí medzi jeho literatúrou a filmovou tvorbou hľadajú všemožné súvislosti (a že to chápe, veď sú zrejme za to platení). Recenzujem jeho film a nedokážem sa (veď som za to platená) vyhnúť nájdeniu do očí bijúcej súvislosti: Peter Krištúfek má slabosť pre abnormálne charaktery – na papieri aj na plátne.
Hlavný hrdina Viditeľného sveta sa volá Oliver. Jeho otec pred mnohými rokmi opustil Oliverovu mamu, a tá odvtedy nedokáže o ničom inom hovoriť. Syn ju nenavštevuje príliš často. Ich vzťah by mohol byť lepší. Oliver žije sám. Nemá deti ani ženu, hoci nejaká sa v minulosti črtala. Lenže... Oliver pracuje na letisku ako dispečer. Má niekoľkých kolegov, ktorí by aj boli družnejší, keby im to Oliver dovolil. Ich vzťahy by mohli byť lepšie. Doma, v moderne neútulne zariadenom byte má vždy nahlas pustený televízor. Pravdepodobne sa tak cíti menej osamelý, možno zvuk prístroja prehlušuje vnútorný nepokojný hlas. Oliver sa rád pozerá z okna, na letisku aj u seba doma. Pozoruje ľudí tak, aby oni jeho pozorovať nemohli. Je to vzrušujúce. S kvalitným ďalekohľadom sa na sídlisku, kde stojí jeden barak tesne vedľa druhého, dostanete k objektom záujmu naozaj blízko. A zrazu: jééj a je tu voyer. (Také čosi kinematografia už predviedla mnoho ráz.) Olivera fascinuje najmä šťastná rodina z protiľahlého bytu, vyložili si stôl na tesný balkón a užívajú sú vzájomnú prítomnosť. Oliver nedokáže odolať... Oliver závidí... Jemu osud toto nedožičil ani v detstve, ani v dospelosti.
Film Viditeľný svet má ambíciu hovoriť nielen o tom, čo je oku ľahko dostupné, ale aj o tom, čo sa skrýva ďaleko, a najmä hlboko. Napriek tomu ostáva na povrchu. A divák tiež. Zmietaný nevypočítateľným (nekauzálnym) konaním hrdinu, ktorý nás sprevádza príbehom. Film trpí doslovnosťou, dopovedanosťou. Nenecháva voľnosť fantázii ani interpretácii. Podceňuje svoje publikum.
Sú filmy, čo jednoznačne stoja na hercoch. Aj tento k nim patrí. Ivan Trojan, štvornásobný nositeľ Českého leva, exceluje. O Oliverovi hovorí, že to bol doposiaľ jeho najčudnejší čudák. Hľadanie náznakov emócií v jeho keatonovsky málovravnom výraze tváre patrí k najväčším diváckym potešeniam.
Ešte pred rokom bolo treba každý nový hraný slovenský film ofukovať tak trochu aj bez ohľadu na jeho skutočné kvality. Privrieť oči, brať to s rezervou. Dnes je situácia iná. Lebo v priebehu niekoľkých mesiacov sme mohli vidieť Bebjakov Marhuľový ostrov, Šulíkovho Cigána a Liovej Dom. Filmy, na ktoré možno byť prísny a im to neublíži. Krištúfkov Viditeľný svet k nim síce nepatrí, ale prepadák to teda rozhodne nie je. Viditeľný svet (Slovensko 2011). Námet, scenár, hudba: Peter Krištúfek. Kamera: Martin Štrba. Zvuk: Radim Hladík. Strih: Maroš Šlapeta. Hrajú: Ivan Trojan, Jana Hlaváčová, Kristína Turjanová, Martin Mňahončák a ďalší. 104 minút.
Krištúfek v jednom rozhovore ironicky poznamenal, že ho „milo ovplyvňujú“ názory niektorých recenzentov jeho kníh, ktorí medzi jeho literatúrou a filmovou tvorbou hľadajú všemožné súvislosti (a že to chápe, veď sú zrejme za to platení). Recenzujem jeho film a nedokážem sa (veď som za to platená) vyhnúť nájdeniu do očí bijúcej súvislosti: Peter Krištúfek má slabosť pre abnormálne charaktery – na papieri aj na plátne.
Hlavný hrdina Viditeľného sveta sa volá Oliver. Jeho otec pred mnohými rokmi opustil Oliverovu mamu, a tá odvtedy nedokáže o ničom inom hovoriť. Syn ju nenavštevuje príliš často. Ich vzťah by mohol byť lepší. Oliver žije sám. Nemá deti ani ženu, hoci nejaká sa v minulosti črtala. Lenže... Oliver pracuje na letisku ako dispečer. Má niekoľkých kolegov, ktorí by aj boli družnejší, keby im to Oliver dovolil. Ich vzťahy by mohli byť lepšie. Doma, v moderne neútulne zariadenom byte má vždy nahlas pustený televízor. Pravdepodobne sa tak cíti menej osamelý, možno zvuk prístroja prehlušuje vnútorný nepokojný hlas. Oliver sa rád pozerá z okna, na letisku aj u seba doma. Pozoruje ľudí tak, aby oni jeho pozorovať nemohli. Je to vzrušujúce. S kvalitným ďalekohľadom sa na sídlisku, kde stojí jeden barak tesne vedľa druhého, dostanete k objektom záujmu naozaj blízko. A zrazu: jééj a je tu voyer. (Také čosi kinematografia už predviedla mnoho ráz.) Olivera fascinuje najmä šťastná rodina z protiľahlého bytu, vyložili si stôl na tesný balkón a užívajú sú vzájomnú prítomnosť. Oliver nedokáže odolať... Oliver závidí... Jemu osud toto nedožičil ani v detstve, ani v dospelosti.
Film Viditeľný svet má ambíciu hovoriť nielen o tom, čo je oku ľahko dostupné, ale aj o tom, čo sa skrýva ďaleko, a najmä hlboko. Napriek tomu ostáva na povrchu. A divák tiež. Zmietaný nevypočítateľným (nekauzálnym) konaním hrdinu, ktorý nás sprevádza príbehom. Film trpí doslovnosťou, dopovedanosťou. Nenecháva voľnosť fantázii ani interpretácii. Podceňuje svoje publikum.
Sú filmy, čo jednoznačne stoja na hercoch. Aj tento k nim patrí. Ivan Trojan, štvornásobný nositeľ Českého leva, exceluje. O Oliverovi hovorí, že to bol doposiaľ jeho najčudnejší čudák. Hľadanie náznakov emócií v jeho keatonovsky málovravnom výraze tváre patrí k najväčším diváckym potešeniam.
Ešte pred rokom bolo treba každý nový hraný slovenský film ofukovať tak trochu aj bez ohľadu na jeho skutočné kvality. Privrieť oči, brať to s rezervou. Dnes je situácia iná. Lebo v priebehu niekoľkých mesiacov sme mohli vidieť Bebjakov Marhuľový ostrov, Šulíkovho Cigána a Liovej Dom. Filmy, na ktoré možno byť prísny a im to neublíži. Krištúfkov Viditeľný svet k nim síce nepatrí, ale prepadák to teda rozhodne nie je. Viditeľný svet (Slovensko 2011). Námet, scenár, hudba: Peter Krištúfek. Kamera: Martin Štrba. Zvuk: Radim Hladík. Strih: Maroš Šlapeta. Hrajú: Ivan Trojan, Jana Hlaváčová, Kristína Turjanová, Martin Mňahončák a ďalší. 104 minút.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.