Karnas spieva Karnasa

Z pohľadu slovenských hudobníkov sa Poľsko dodnes javí ako „zasľúbená krajina“, kde majú mladí umelci možnosť výberu z viacerých škôl so špecializáciou na džez a populárnu hudbu, kde funguje množstvo klubov, festivalov, vydavateľstiev a džez má pevné miesto v televíznej i rozhlasovej dramaturgii. Fenoménom je popularita, akej sa tešia inštrumentalisti – vrchol Olympu si objavnou, no napriek tomu značnému poslucháčskemu zázemiu prístupnou klavírnou poetikou uzurpoval Leszek Możdżer (jeho aktuálny sólový album s nádhernými témami Krzysztofa Komedu získal v Poľsku po 4 mesiacoch dvojitú platinu – notabene bez spojitostí s pochybnými aukciami – za 20 000 predaných nosičov!). Do širšieho povedomia sa dostávajú, samozrejme, speváci. Oproti mediálne známejším vokalistkám Anne Marie Jopek, Age Zaryan a Grażyne Auguścik sú aktivity Grzegorza Karnasa známe skôr užšiemu okruhu priaznivcov. Sliezsky rodák (ročník 1972) síce absolvoval Hudobnú akadémiu v Katoviciach, no spôsob džezovej výučby jeho naturelu „nesadol“. „Na škole som získal jedinú vec – spoznal som, akým spôsobom nechcem robiť hudbu,“ prezradil mi pred štyrmi rokmi pri vchode do bratislavského Nu Spirit Baru. Na ceste k nachádzaniu vlastného prejavu ho väčšmi posúvalo experimentovanie so spolužiakmi, z ktorých viacerí dodnes patria k jeho najbližším spolupracovníkom. „K výslednej podobe mojich piesní ma nasmerovala muzikálnosť violončelistu Adama Oleśa. Adam je zvukovým maliarom a jeho nástroj mi poskytuje diametrálne odlišný svet – drobné útržky z harmónie, základné basové tóny a rytmus. Tie k môjmu spevu úplne postačia.“
Vokálnou a aranžérskou vybavenosťou udivuje Karnas na svojich nahrávkach natoľko, že poslucháč potrebuje určitý čas, aby sa s jeho svetom dokázal stotožniť. Zovretý dialóg s violončelom a v karnasovskej diskografii najfarebnejšia kapela prekvapujú na aktuálnom albume z vydavateľstva Hevhetia. Nesie prosté označenie Karnas a z roztvorenej obálky výpravného digipacku na nás „zízajú“ tri karnasovské podoby. Akoby autor zosobňoval variabilnosť zvukových možností (niekedy presnejšie „nemožností“). „Mám predstavu o zaznamenaní zvuku systémom fotografovania, zachytenia momentiek svojej hudby,“ spomenul mi kedysi Karnas. Teraz sa neostýcha zachytiť pozoruhodnú scenériu opakovane, predkladaním rozličných variantov tých istých skladieb a celistvosť panoramatických snímkov rozdrobuje mimovoľne pôsobiacimi momentkami. Práve skutočnosť, že výsledný obraz si mnohokrát musí vyskladať sám adresát, dodáva Karnasovej hudbe takmer pečať exkluzivity. Naznačuje to úvodná Zima, v ktorej líder vrství vokálne plochy nad tupo znejúcimi fragmentami preparovaného klavíra Michała Tokaja a retrográdnymi zvukovými slučkami violončela Adama Oleśa. Prekvapivú symbiózu s nespevnými melodickými útržkami prináša nástup groovojúcej kapely (kontrabasista Michał Jaros a bubeník Sebastian Frankiewicz). Rovnakou Zimou, avšak v rozjasnenej latino fusion atmosfére, sa album zároveň končí. Alebo aj nie, pretože okrem CD je nový Karnas zapísaný aj na klasický čierny dvojvinyl, kam sa okrem regulérnych 19 kúskov (!) vmestila aj dvojica bonusov zo starších albumov. A tomu, že táto „muzyka“ znie z LP omnoho plastickejšie a priestorovejšie (o komforte sledovania slovných hračiek v textoch na klasickom veľkom formáte ani nehovorím) uverí každý, kto položil Karnasa na gramofónový tanier. Ten sa dočká poetickosti Słodkej s textom prepožičaným od legendárnych bluesrockerov Dżem, rozdrásanej Black Crow pesničkárky Joni Mitchell, skvostnej avantgardnej štylizácie poľskej punkovej klasiky Spytaj milicjanta s hravou vokalízou alebo psychedelicky snových vízií Langue d´amour / Język miłości. Zriedkakedy sa objavuje natoľko originálny (pre niekoho azda až znepokojujúci) pohľad na spev a hudbu vôbec, ktorý každým posluchom narastá do nepresýtiteľného zvukového hedonizmu. Autor je hudobný publicista. Grzegorz Karnas: Karnas (Hevhetia 2011) CD/2LP