Nahrávať sa neoficiálne nemohlo. Existovalo jedno vydavateľstvo, kde umelcov vyberali komisie – posudzovali hudbu i texty. Existovalo jedno kontrolované štátne rádio. Neexistoval jediný slobodný klub, samozrejme, ani jeden slobodný festival. Niekoľko muzikantov sedelo natvrdo vo väzení len vinou textov, ako jeden z oficiálnych dôvodov na nepodmienečný trest napríklad stačilo Pavlovi Zajíčkovi slovo hovno v texte. Zahraničné skupiny boli z 99,9 % zakázané, v obchodoch bolo možno promile z promile svetovej scény – aj to len rôzne divné, cenzormi schválené výberovky, hudobné obchody mali len tvorbu socialistickej proveniencie. Platne sa pašovali z Juhoslávie alebo sa šírili na kazetách, za čo hrozilo väzenie. Zahraničné médiá boli rušené, šťastie mala Bratislava s ORF, v Trenčíne bolo Okey len zrnité a šumivé (ale stálo to za to, aj keď šlo o popík). Fanúšikovia istej hudby boli sem-tam ostrihaní, sem-tam odvezení antonom, sem-tam vypočúvaní, sem-tam zmlátení. Väčšinou v mene ľudu. Po zlatej ére je to takto: Skupiny sa riadia samy, koncertujú, ak ich niekto pozve, môžu spievať, čo len chcú, organizátor si vyberá podľa seba. Vydavateľstiev je habadej, sami si môžete urobiť vlastné. Rádií je habadej, k tomu internet, kde si môžete spraviť svoje rádio, kedy len chcete. Šírenie umenia je úplne voľné a rýchle. Existujú slobodné kluby a festivaly. Obchody majú, čo len chcete – ak nezoženiete niečo v kamennom, pošlú vám hocičo cez internet. Hrôza, čo? No, sloboda je drina... Vkaždom prípade som zvedavý, ako raz nazveme toto strastiplné obdobie po zlatej ére spred roka 1989.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.