Hugo d´Gen: Baxtage (Slnko Records)
Kamil Grebeň je človek, ktorého meno je známe skôr z eráru slovenskej popmusic, kapely Vidiek, kde hrá na basgitare, ktorú si pravdepodobne aj sám vyrobil (to je tiež jeho doména). Hugo d´Gen je jeho projekt takmer rodinný, keďže v ňom spolu s ním spieva dcéra Nina. Ich harmonický, v polohe a farbe sa dopĺňajúci dvojhlas je hlavnou melodickou linkou jednoduchých a výborne zaranžovaných gitarových piesní, ktoré vznikali počas piatich rokov. Veľmi svieže a originálne dielo, plné farieb, a aby som nebol patetický, plné hocičoho iného.Takže Baxtageu iba ťažko porátate rebrá na prvé či druhé počutie. Od funkcie intra plniacej skladby From the Backstage s krásnou akustickou náladou, až po outro To the Backstage s úžasnými samplami a pinkfloyidovskou atmosférou je album napchatý hravými a prekvapujúcimi nápadmi.
4/5
.renat Khallo M83: Hurry Up, We’re Dreaming (Naïve Records)
Reminiscencie vyrastania počas rokov osemdesiatych sú nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie pre francúzskeho zvukového poeta Anthonyho Gonzaleza, hlavného mozgu projektu M83. Po majstrovskom prepojení nostalgického, melodického dream-popu so sviežou elektronikou na výnimočnom Saturdays=Youth sa Gonzales vydáva do oveľa popovejších vôd. Každý refrén je tu malou hymnou na uvoľnenú hravosť detstva a každý syntetizátor je oslavou slobody a nespútanosti mladosti. Farebný entuziazmus však často hraničí s prebytkom endorfínovej extázy, ktorá môže nejednému poslucháčovi spôsobiť nábeh na popovú cukrovku. Hurry Up, We’re Dreaming však prináša jedny z najčistejších a najjednoduchších pocitov hudobného blaha – gitarovo energického, elektronicky krištáľovočistého a spevácky odhodlaného s pozlátkou živých sláčikov. Popri vlastnom vokálnom raste sa Gonzalez spojil aj s mladou vychytenou Zolou Jesus, aby spolu aspoň čiastočne zachytili neobmedzené možnosti fantázie a snov.
4/5
.tomáš Slaninka Opeth: Heritage (Roadrunner Records)
Andrej Šeban kedysi dávno hovoril o tom, aké je krásne, keď muzikanti vedia hrať úplne potichučky. Kto by si bol pomyslel, že si raz na niečo také budú zvykať aj fanúšikovia temných melancholikov Opeth? Švédi na svojom desiatom albumovom počine zahodili posledné zvyšky deathmetalového brnenia a ponorili sa do večne zurčiacich potôčikov hudby sedemdesiatych rokov. Či už pramenia pod mohutnými končiarmi s názvom King Crimson, Camel, Alice Cooper alebo Rainbow, ich sviežosť je inšpiratívna a pútavá aj v súčasnosti. Autentické nástroje, starodávne nahrávacie štúdio a zastretý, sympaticky nemoderný zvuk celý zážitok výrazne umocňujú. O tom, ako vyniknú skladby jednej z najkontroverznejších nahrávok tohtoročnej jesene, sa budú môcť slovenskí fanúšikovia presvedčiť 26. februára v bratislavskom MMC.
4 /5
.rudi Rus Camille: Ilo Veyou (EMI/Virgin France)
Kto nemá dôveru k nežne spievajúcim Francúzkam, nech si vypočuje tento album.
Tridsaťtriročná Camille (Nouvelle Vague 2004) si vytvorila na jej predchádzajúcom albume bubon z vlastného tela. No hudobne ma tak nezaujal ako táto novinka Ilo Veyou. Bizarná, experimentálna, trošku vyšinutá fúzia šansónu s a capellou, folkom, popom, džezom i stredovekou hudbou ma nečakane prišpendlila v kresle. Bola nahrávaná v kostole z 12. storočia. A tak aj znie, stredoveko i moderne. Keď Camille spieva, že Mars Is No Fun, verím jej a zároveň sa zasmejem, pretože to znie naozaj „fun“. Pritom bez straty dojmu, že ide o umenie. Hudobné nástroje ako poháre s vodou, svojský spevácky prejav, štýlová pestrosť, nekonvenčnosť, francúzština, angličtina, humor, pôsobivé melódie. Camille je extra trieda.
4/5
.miro Potoček
Kamil Grebeň je človek, ktorého meno je známe skôr z eráru slovenskej popmusic, kapely Vidiek, kde hrá na basgitare, ktorú si pravdepodobne aj sám vyrobil (to je tiež jeho doména). Hugo d´Gen je jeho projekt takmer rodinný, keďže v ňom spolu s ním spieva dcéra Nina. Ich harmonický, v polohe a farbe sa dopĺňajúci dvojhlas je hlavnou melodickou linkou jednoduchých a výborne zaranžovaných gitarových piesní, ktoré vznikali počas piatich rokov. Veľmi svieže a originálne dielo, plné farieb, a aby som nebol patetický, plné hocičoho iného.Takže Baxtageu iba ťažko porátate rebrá na prvé či druhé počutie. Od funkcie intra plniacej skladby From the Backstage s krásnou akustickou náladou, až po outro To the Backstage s úžasnými samplami a pinkfloyidovskou atmosférou je album napchatý hravými a prekvapujúcimi nápadmi.
4/5
.renat Khallo M83: Hurry Up, We’re Dreaming (Naïve Records)
Reminiscencie vyrastania počas rokov osemdesiatych sú nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie pre francúzskeho zvukového poeta Anthonyho Gonzaleza, hlavného mozgu projektu M83. Po majstrovskom prepojení nostalgického, melodického dream-popu so sviežou elektronikou na výnimočnom Saturdays=Youth sa Gonzales vydáva do oveľa popovejších vôd. Každý refrén je tu malou hymnou na uvoľnenú hravosť detstva a každý syntetizátor je oslavou slobody a nespútanosti mladosti. Farebný entuziazmus však často hraničí s prebytkom endorfínovej extázy, ktorá môže nejednému poslucháčovi spôsobiť nábeh na popovú cukrovku. Hurry Up, We’re Dreaming však prináša jedny z najčistejších a najjednoduchších pocitov hudobného blaha – gitarovo energického, elektronicky krištáľovočistého a spevácky odhodlaného s pozlátkou živých sláčikov. Popri vlastnom vokálnom raste sa Gonzalez spojil aj s mladou vychytenou Zolou Jesus, aby spolu aspoň čiastočne zachytili neobmedzené možnosti fantázie a snov.
4/5
.tomáš Slaninka Opeth: Heritage (Roadrunner Records)
Andrej Šeban kedysi dávno hovoril o tom, aké je krásne, keď muzikanti vedia hrať úplne potichučky. Kto by si bol pomyslel, že si raz na niečo také budú zvykať aj fanúšikovia temných melancholikov Opeth? Švédi na svojom desiatom albumovom počine zahodili posledné zvyšky deathmetalového brnenia a ponorili sa do večne zurčiacich potôčikov hudby sedemdesiatych rokov. Či už pramenia pod mohutnými končiarmi s názvom King Crimson, Camel, Alice Cooper alebo Rainbow, ich sviežosť je inšpiratívna a pútavá aj v súčasnosti. Autentické nástroje, starodávne nahrávacie štúdio a zastretý, sympaticky nemoderný zvuk celý zážitok výrazne umocňujú. O tom, ako vyniknú skladby jednej z najkontroverznejších nahrávok tohtoročnej jesene, sa budú môcť slovenskí fanúšikovia presvedčiť 26. februára v bratislavskom MMC.
4 /5
.rudi Rus Camille: Ilo Veyou (EMI/Virgin France)
Kto nemá dôveru k nežne spievajúcim Francúzkam, nech si vypočuje tento album.
Tridsaťtriročná Camille (Nouvelle Vague 2004) si vytvorila na jej predchádzajúcom albume bubon z vlastného tela. No hudobne ma tak nezaujal ako táto novinka Ilo Veyou. Bizarná, experimentálna, trošku vyšinutá fúzia šansónu s a capellou, folkom, popom, džezom i stredovekou hudbou ma nečakane prišpendlila v kresle. Bola nahrávaná v kostole z 12. storočia. A tak aj znie, stredoveko i moderne. Keď Camille spieva, že Mars Is No Fun, verím jej a zároveň sa zasmejem, pretože to znie naozaj „fun“. Pritom bez straty dojmu, že ide o umenie. Hudobné nástroje ako poháre s vodou, svojský spevácky prejav, štýlová pestrosť, nekonvenčnosť, francúzština, angličtina, humor, pôsobivé melódie. Camille je extra trieda.
4/5
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.