I.
Architekti eura to nevedeli. Pritom stačilo, aby pozorne čítali Mandolínu kapitána Corelliho od Louis de Bernièresa. Každý, kto mal otvorené oči a srdce na svojom mieste, z tejto knihy pochopil, že Grécko je produktom osobitej kultúry, a že táto kultúra, nech už sa vyvinie akokoľvek, bude vždy určovať vývoj tejto krajiny jej vlastným tempom.
Keby to boli architekti eura vedeli, bolo by im jasné, že efektom jednej meny, ktorá spája Grécko s Nemeckom, bude povzbudenie Grécka, aby presúvalo svoje dlhy na Nemecko. Logika je zrejmá, čím ďalej veriteľ je, tým sa záväzky ťažšie vymáhajú. Mali vedieť, že ak grécka politická trieda môže používať štátny dlh na to, aby platila svoje rodiny, priateľov a iné závislé osoby, len aby si kupovala hlasy voličov, tak to bude robiť aj naďalej. Mali vedieť, že zákony, záväzky a suverenita neznamenajú pri Stredozemnom mori to isté, čo pri Baltiku, a že v spoločnosti, ktorá si zvykla na kleptokraciu vlastnej vlády, je tým najspravodlivejším nástrojom ako vyjsť z ekonomickej krízy devalvácia meny, teda inými slovami rovnomerné okradnutie všetkých. .vláda pretvárky
Prečo toto všetko architekti eura nevedeli? Odpoveď leží hlboko vnútri európskej integrácie. Pretože to bol projekt s tajnou agendou, pod čím mám na mysli zničenie, prípadne popretie národnej štátnosti. A keďže národy sú nosičmi kultúry, znamenalo to aj popretie tvrdenia, že na kultúre záleží. A skutočnosť kultúry neboli eurokrati jednoducho schopní vnímať. Keby boli, uvedomili by si, že ich projekt je nemožný. Záležalo by na tom menej, keby mali iný náhradný projekt. Ale ako pri všetkých radikálnych projektoch, ani voči Európskej únii neexistoval plán B. Preto je odsúdená na kolaps a kým na to príde, bude sťahovať náš kontinent so sebou. V centre tohto projektu sa naakumulovalo neuveriteľné kvantum pretvárky, zatiaľ čo na okrajoch sa viedli potýčky a bitky, len aby boli odrazené všetky útoky reality. Ale všetka tá pretvárka v centre je ako hnisavá rana, ktorá jedného dňa praskne a zatopí nás svojím jedom.
Preto sme museli tak dlho predstierať, že dlhodobé rozdiely medzi protestantským severom a katolíckym a pravoslávnym juhom kontinentu nemajú žiadny ekonomický význam. Bez ohľadu na to, že Weber sa z tohto kultúrneho faktu pokúsil urobiť centrálny bod ekonomických dejín. Musíme mať pritom na mysli rozdiel medzi zvykovým právom a Code Napoléon, medzi dedičstvom rímskeho a osmanského práva, medzi krajinami, kde je právo jasné a sudcovia nekorumpovateľní a miestami, kde je právo iba posledným útočiskom v systéme podplácania. Márnivým rozhodnutím centra mala byť zrušená rovnováha medzi prácou a zábavou, medzi tým, kedy a ako rýchlo sa pracuje, čo v samom srdci každej spoločnosti definuje vzťah k času. To všetko sa malo ignorovať a zoradiť do radu pod patronátom hrozivých súdov – Európskeho súdneho dvoru a Európskeho súdu pre ľudské práva. Nevolení sudcovia nikdy nezaplatili cenu za svoje rozhodnutia, pričom zámerom ich agendy „nediskriminácie“ a „čoraz bližšej únie“ bolo zmiesť stopy lokálnych lojalít, morálky založenej na rodine a zakorenených spôsobov života. Nie je žiadny div, že ríša postavená na podobne masívnej pretvárke sa veľmi skoro stane nestabilnou. .ide o kultúru
Bol to Marx, kto tvrdil, že základ spoločenského poriadku a motor spoločenských zmien spočíva v ekonomických štruktúrach, a že kultúra je iba vedľajší produkt – súbor inštitúcií a ideológií – ktorý stojí na ekonomických základoch. Bol to Marx, komu vďačíme za prvý a strašný pokus zorganizovať spoločnosť iba podľa ekonomických princípov, s predpokladom, že kultúra sa už o seba nejako postará. V skutočnosti je to práve kultúra, ktorá vytvára ekonomiku, a nie naopak. A ak niekto potrebuje uviesť príklad, nech sa pozrie na výsledok marxistického experimentu. Alebo na úspešné ekonomiky moderného sveta, napríklad na americkú, kde vidieť, do akej miery bol úspech závislý od úcty k zákonu, poctivom účtovaní, individuálnej zodpovednosti, etike rodinného života a ďalších formách spoločenskej interakcie. Je pravda, že takáto americká kultúra sa vytráca a Amerika robí fatálne kroky európskym smerom, ale aj táto zmena bola iniciovaná na úrovni kultúry. To isté platí aj pre Európu. Nebola to ekonomika, ale kultúra, ktorá splodila euro, konkrétne kultúra vládnucej triedy, ktorá viedla s európskymi národmi vojnu. Jej cieľom bolo za každú cenu ustanoviť nadnárodnú vládu a zmiesť stopy po národnej štátnosti. Európska elita dúfala, že rozhodujúcim krokom na ceste k Únii bude zničenie ich bývalých obežív, ktorými národy vyjadrovali a riadili svoju oddelenosť. Namiesto toho zaťažili kontinent novými dlhmi, trpkosťou a hnevom a horzivou katastrofou, ktorú nepredpokladali len preto, že to bolo nemožné a vylúčené. Roger Scruton je britský filozof a spisovateľ. Text je skrátenou verziou článku, ktorý vyšiel v American Spectator.
II.
Európa – a nie iba Grécko – je vo vážnej a hlbokej kríze. Nie je to iba kríza finančná či menová, a ani iba kríza ekonomická. Je to kríza európskej spoločnosti ako takej, jej správania a spôsobu uvažovania.
Ak mám byť racionálne pesimistický, a nie nemiestne optimistický, obávam sa, že Európu – a nás spolu s ňou – čaká stratená dekáda, podobná tej, akú v 90. rokoch zažilo Japonsko. Dekáda bez ekonomického rastu, dekáda permanentných škrtov a záchranných balíčkov, dekáda sociálneho nepokoja. V Európe by nás mali trápiť – a mňa už dlhú dobu trápia – dve (zdanlivo iba dve, ale obsahujú takmer všetko) veci: spôsob európskeho integrovania (bezduchého, nezmyselného, celé kúzlo Európy v podstate likvidujúceho unifikovania) a európsky paternalistický, a preto nevýkonný ekonomicko-sociálny systém (soziale Marktwirtschaft). Nič z toho nevzniklo včera, ale chybný politický projekt európskej menovej únie znamenal prekročenie rubikonu a odhalenie oveľa hlbších problémov.
Nie náhodou hovorím o Európe. Dnešný problém se celého sveta netýka. Týka sa iba Západu, teda Európy a Spojených štátov amerických, a táto časť sveta už dávno nie je „svet“, hoci si to stále nahovára. Týka sa to teda tej časti sveta, ktorá v závere minulého desaťročia svojou nezodpovednou politikou dopustila hlbokú finančnú a ekonomickú krízu, ohrozujúcu samotnú podstatu kapitalistického systému, ktorá umožnila dnešnú dlhovú krízu eurozóny a tým ohrozila Európu ako takú, a ktorá – ako vidno – v týchto chvíľach smeruje k ďalšej kríze. .nároky bez kontroly
Príčiny týchto problémov nie sú úzko ekonomické a už vôbec nie výlučne finančné či menové. Západná civilizácia svojím posledným vývojom urobila osudovú chybu. Pod heslom pokroku vytvorila ekonomicko-sociálny model, který nedáva na prvé miesto ekonomickú výkonnosť (od ktorej by se malo všetko ďalšie odvíjať), ale autonomne se vyvíjajúce nároky jednotlivcov, rôznych záujmových a sociálnych skupín, ale aj celých štátov. Je to radikálne obrátenie poradia vecí, a v tomto zmysle je to podobné komunizmu.
Rozhodujúce začali byť nároky a ich odtrhnutie od výkonu, produkcie, s výkonom spojených príjmov. Neadekvátny rast verejných výdajov, a z toho vyplývajúce dlhy, nie je v mnohých krajinách západného sveta spôsobený ničím iným, ako možnosťou tieto dve veci oddeliť. V súkromnej sfére je toto oddelenie technicky možné vďaka existencii bankového úveru, a niet najmenších pochybností, že ľahkomyselné poskytovanie bankových úverov (a všetkých naviazaných finančných nástrojov) bolo jednou z hlavných príčin vzniku nedávnej hlbokej finančnej krízy. Vo verejnej sfére je takéto oddelenie možné vďaka existencii štátov a ich špecifickej rozpočtovej politiky, pretože v prípade štátu chýba „tvrdé rozpočtové obmedzenie“. Vznik dlhovej krízy štátov je daný možnosťou krátkodobo nevyrovnávať štátny rozpočet. Nič viac a nič menej tajuplného za tým nie je. .osudná križovatka
Nie som nezávislý pozorovateľ Európy z iného kontinentu či inej planéty. Som obyvateľ tohto kontinentu, žije tu moja rodina, synovia a vnúčatá, žijú tu ľudia, ktorých mám rád. Na pozitívnom vývoji Európy mám eminentný záujem, a preto ma frustruje, že európski politici situáciu neberú vážne. Stále si myslia, že stačí robiť iba drobné kozmetické zásahy, stále veria (či predstierajú), že nie sme na osudovej križovatke. Ale my na nej sme.
Špecifickým fenoménom posledného desaťročia v Európe a akcelerátorom dnešného európskeho problému bol zrod Európskej menovej únie, ktorá do seba pozbierala ekonomicky veľmi rôznorodé krajiny s odlišným fiškálnym správaním, krajiny s odlišným sklonom k inflácii, so sklonom k odlišnému vývoju exportných a importných tokov, s veľmi rôznym sklonom k úsporám a investíciam a ktorá tieto krajiny zbavila kľúčovej ekonomickej veličiny, nejvýznamnejšej zo všetkých cien, menového kurzu. Tragicky sa podcenilo, že členské štáty eurozóny jednotným menovým kurzom stratili potrebné signály o sebe samých. A fatálnym omylom bolo, že aj okolie na ne začalo pozerať ako na rovnaké krajiny. Výsledkom bolo, že se mohli – neúnosne dlhý čas – v podstate beztrestne zadlžovať. A mnohé z nich sa aj zadlžovali.
Cena za systémovo chybné usporiadanie Európy je obrovská. Ak nedôjde k hlbokej zmene, ktorá bude blízka svojím rozsahom a hĺbkou s našou transformáciou po páde komunizmu, táto cena bude nie lineárne, ale exponenciálne narastať. Povedzme to jasne: alebo bude v Európe taká transformácia čím skôr vykonaná, alebo sa Európa stane perifériou dynamicky sa pohybujúceho zvyšku sveta.
Existuje nejaké riešenie? Existuje, ale predpokladá, že sa do Európy vráti politika. Pod Európou nemyslím, že môže prísť do Bruselu. Tam politika (na rozdiel od politikárčenia či lobovania za parciálne záujmy) prísť nemôže. Politika môže byť iba tam, kde je demokracia, a to je na úrovni štátu. Na úrovni kontinentu politika byť nemôže. Žiadny európsky ľud ako predpoklad demokracie a politiky neexistuje a existovať nemôže. Politiku zameranú na európsky celok môžu robiť iba politici v jednotlivých európskych krajinách, a to ako doplnok svojej domácej politiky. Máme jedinečnú príležitosť začať sa pomaly vracať späť. Václav Klaus je český prezident, text vyšiel na jeho webstránke. Krátené.
Architekti eura to nevedeli. Pritom stačilo, aby pozorne čítali Mandolínu kapitána Corelliho od Louis de Bernièresa. Každý, kto mal otvorené oči a srdce na svojom mieste, z tejto knihy pochopil, že Grécko je produktom osobitej kultúry, a že táto kultúra, nech už sa vyvinie akokoľvek, bude vždy určovať vývoj tejto krajiny jej vlastným tempom.
Keby to boli architekti eura vedeli, bolo by im jasné, že efektom jednej meny, ktorá spája Grécko s Nemeckom, bude povzbudenie Grécka, aby presúvalo svoje dlhy na Nemecko. Logika je zrejmá, čím ďalej veriteľ je, tým sa záväzky ťažšie vymáhajú. Mali vedieť, že ak grécka politická trieda môže používať štátny dlh na to, aby platila svoje rodiny, priateľov a iné závislé osoby, len aby si kupovala hlasy voličov, tak to bude robiť aj naďalej. Mali vedieť, že zákony, záväzky a suverenita neznamenajú pri Stredozemnom mori to isté, čo pri Baltiku, a že v spoločnosti, ktorá si zvykla na kleptokraciu vlastnej vlády, je tým najspravodlivejším nástrojom ako vyjsť z ekonomickej krízy devalvácia meny, teda inými slovami rovnomerné okradnutie všetkých. .vláda pretvárky
Prečo toto všetko architekti eura nevedeli? Odpoveď leží hlboko vnútri európskej integrácie. Pretože to bol projekt s tajnou agendou, pod čím mám na mysli zničenie, prípadne popretie národnej štátnosti. A keďže národy sú nosičmi kultúry, znamenalo to aj popretie tvrdenia, že na kultúre záleží. A skutočnosť kultúry neboli eurokrati jednoducho schopní vnímať. Keby boli, uvedomili by si, že ich projekt je nemožný. Záležalo by na tom menej, keby mali iný náhradný projekt. Ale ako pri všetkých radikálnych projektoch, ani voči Európskej únii neexistoval plán B. Preto je odsúdená na kolaps a kým na to príde, bude sťahovať náš kontinent so sebou. V centre tohto projektu sa naakumulovalo neuveriteľné kvantum pretvárky, zatiaľ čo na okrajoch sa viedli potýčky a bitky, len aby boli odrazené všetky útoky reality. Ale všetka tá pretvárka v centre je ako hnisavá rana, ktorá jedného dňa praskne a zatopí nás svojím jedom.
Preto sme museli tak dlho predstierať, že dlhodobé rozdiely medzi protestantským severom a katolíckym a pravoslávnym juhom kontinentu nemajú žiadny ekonomický význam. Bez ohľadu na to, že Weber sa z tohto kultúrneho faktu pokúsil urobiť centrálny bod ekonomických dejín. Musíme mať pritom na mysli rozdiel medzi zvykovým právom a Code Napoléon, medzi dedičstvom rímskeho a osmanského práva, medzi krajinami, kde je právo jasné a sudcovia nekorumpovateľní a miestami, kde je právo iba posledným útočiskom v systéme podplácania. Márnivým rozhodnutím centra mala byť zrušená rovnováha medzi prácou a zábavou, medzi tým, kedy a ako rýchlo sa pracuje, čo v samom srdci každej spoločnosti definuje vzťah k času. To všetko sa malo ignorovať a zoradiť do radu pod patronátom hrozivých súdov – Európskeho súdneho dvoru a Európskeho súdu pre ľudské práva. Nevolení sudcovia nikdy nezaplatili cenu za svoje rozhodnutia, pričom zámerom ich agendy „nediskriminácie“ a „čoraz bližšej únie“ bolo zmiesť stopy lokálnych lojalít, morálky založenej na rodine a zakorenených spôsobov života. Nie je žiadny div, že ríša postavená na podobne masívnej pretvárke sa veľmi skoro stane nestabilnou. .ide o kultúru
Bol to Marx, kto tvrdil, že základ spoločenského poriadku a motor spoločenských zmien spočíva v ekonomických štruktúrach, a že kultúra je iba vedľajší produkt – súbor inštitúcií a ideológií – ktorý stojí na ekonomických základoch. Bol to Marx, komu vďačíme za prvý a strašný pokus zorganizovať spoločnosť iba podľa ekonomických princípov, s predpokladom, že kultúra sa už o seba nejako postará. V skutočnosti je to práve kultúra, ktorá vytvára ekonomiku, a nie naopak. A ak niekto potrebuje uviesť príklad, nech sa pozrie na výsledok marxistického experimentu. Alebo na úspešné ekonomiky moderného sveta, napríklad na americkú, kde vidieť, do akej miery bol úspech závislý od úcty k zákonu, poctivom účtovaní, individuálnej zodpovednosti, etike rodinného života a ďalších formách spoločenskej interakcie. Je pravda, že takáto americká kultúra sa vytráca a Amerika robí fatálne kroky európskym smerom, ale aj táto zmena bola iniciovaná na úrovni kultúry. To isté platí aj pre Európu. Nebola to ekonomika, ale kultúra, ktorá splodila euro, konkrétne kultúra vládnucej triedy, ktorá viedla s európskymi národmi vojnu. Jej cieľom bolo za každú cenu ustanoviť nadnárodnú vládu a zmiesť stopy po národnej štátnosti. Európska elita dúfala, že rozhodujúcim krokom na ceste k Únii bude zničenie ich bývalých obežív, ktorými národy vyjadrovali a riadili svoju oddelenosť. Namiesto toho zaťažili kontinent novými dlhmi, trpkosťou a hnevom a horzivou katastrofou, ktorú nepredpokladali len preto, že to bolo nemožné a vylúčené. Roger Scruton je britský filozof a spisovateľ. Text je skrátenou verziou článku, ktorý vyšiel v American Spectator.
II.
Európa – a nie iba Grécko – je vo vážnej a hlbokej kríze. Nie je to iba kríza finančná či menová, a ani iba kríza ekonomická. Je to kríza európskej spoločnosti ako takej, jej správania a spôsobu uvažovania.
Ak mám byť racionálne pesimistický, a nie nemiestne optimistický, obávam sa, že Európu – a nás spolu s ňou – čaká stratená dekáda, podobná tej, akú v 90. rokoch zažilo Japonsko. Dekáda bez ekonomického rastu, dekáda permanentných škrtov a záchranných balíčkov, dekáda sociálneho nepokoja. V Európe by nás mali trápiť – a mňa už dlhú dobu trápia – dve (zdanlivo iba dve, ale obsahujú takmer všetko) veci: spôsob európskeho integrovania (bezduchého, nezmyselného, celé kúzlo Európy v podstate likvidujúceho unifikovania) a európsky paternalistický, a preto nevýkonný ekonomicko-sociálny systém (soziale Marktwirtschaft). Nič z toho nevzniklo včera, ale chybný politický projekt európskej menovej únie znamenal prekročenie rubikonu a odhalenie oveľa hlbších problémov.
Nie náhodou hovorím o Európe. Dnešný problém se celého sveta netýka. Týka sa iba Západu, teda Európy a Spojených štátov amerických, a táto časť sveta už dávno nie je „svet“, hoci si to stále nahovára. Týka sa to teda tej časti sveta, ktorá v závere minulého desaťročia svojou nezodpovednou politikou dopustila hlbokú finančnú a ekonomickú krízu, ohrozujúcu samotnú podstatu kapitalistického systému, ktorá umožnila dnešnú dlhovú krízu eurozóny a tým ohrozila Európu ako takú, a ktorá – ako vidno – v týchto chvíľach smeruje k ďalšej kríze. .nároky bez kontroly
Príčiny týchto problémov nie sú úzko ekonomické a už vôbec nie výlučne finančné či menové. Západná civilizácia svojím posledným vývojom urobila osudovú chybu. Pod heslom pokroku vytvorila ekonomicko-sociálny model, který nedáva na prvé miesto ekonomickú výkonnosť (od ktorej by se malo všetko ďalšie odvíjať), ale autonomne se vyvíjajúce nároky jednotlivcov, rôznych záujmových a sociálnych skupín, ale aj celých štátov. Je to radikálne obrátenie poradia vecí, a v tomto zmysle je to podobné komunizmu.
Rozhodujúce začali byť nároky a ich odtrhnutie od výkonu, produkcie, s výkonom spojených príjmov. Neadekvátny rast verejných výdajov, a z toho vyplývajúce dlhy, nie je v mnohých krajinách západného sveta spôsobený ničím iným, ako možnosťou tieto dve veci oddeliť. V súkromnej sfére je toto oddelenie technicky možné vďaka existencii bankového úveru, a niet najmenších pochybností, že ľahkomyselné poskytovanie bankových úverov (a všetkých naviazaných finančných nástrojov) bolo jednou z hlavných príčin vzniku nedávnej hlbokej finančnej krízy. Vo verejnej sfére je takéto oddelenie možné vďaka existencii štátov a ich špecifickej rozpočtovej politiky, pretože v prípade štátu chýba „tvrdé rozpočtové obmedzenie“. Vznik dlhovej krízy štátov je daný možnosťou krátkodobo nevyrovnávať štátny rozpočet. Nič viac a nič menej tajuplného za tým nie je. .osudná križovatka
Nie som nezávislý pozorovateľ Európy z iného kontinentu či inej planéty. Som obyvateľ tohto kontinentu, žije tu moja rodina, synovia a vnúčatá, žijú tu ľudia, ktorých mám rád. Na pozitívnom vývoji Európy mám eminentný záujem, a preto ma frustruje, že európski politici situáciu neberú vážne. Stále si myslia, že stačí robiť iba drobné kozmetické zásahy, stále veria (či predstierajú), že nie sme na osudovej križovatke. Ale my na nej sme.
Špecifickým fenoménom posledného desaťročia v Európe a akcelerátorom dnešného európskeho problému bol zrod Európskej menovej únie, ktorá do seba pozbierala ekonomicky veľmi rôznorodé krajiny s odlišným fiškálnym správaním, krajiny s odlišným sklonom k inflácii, so sklonom k odlišnému vývoju exportných a importných tokov, s veľmi rôznym sklonom k úsporám a investíciam a ktorá tieto krajiny zbavila kľúčovej ekonomickej veličiny, nejvýznamnejšej zo všetkých cien, menového kurzu. Tragicky sa podcenilo, že členské štáty eurozóny jednotným menovým kurzom stratili potrebné signály o sebe samých. A fatálnym omylom bolo, že aj okolie na ne začalo pozerať ako na rovnaké krajiny. Výsledkom bolo, že se mohli – neúnosne dlhý čas – v podstate beztrestne zadlžovať. A mnohé z nich sa aj zadlžovali.
Cena za systémovo chybné usporiadanie Európy je obrovská. Ak nedôjde k hlbokej zmene, ktorá bude blízka svojím rozsahom a hĺbkou s našou transformáciou po páde komunizmu, táto cena bude nie lineárne, ale exponenciálne narastať. Povedzme to jasne: alebo bude v Európe taká transformácia čím skôr vykonaná, alebo sa Európa stane perifériou dynamicky sa pohybujúceho zvyšku sveta.
Existuje nejaké riešenie? Existuje, ale predpokladá, že sa do Európy vráti politika. Pod Európou nemyslím, že môže prísť do Bruselu. Tam politika (na rozdiel od politikárčenia či lobovania za parciálne záujmy) prísť nemôže. Politika môže byť iba tam, kde je demokracia, a to je na úrovni štátu. Na úrovni kontinentu politika byť nemôže. Žiadny európsky ľud ako predpoklad demokracie a politiky neexistuje a existovať nemôže. Politiku zameranú na európsky celok môžu robiť iba politici v jednotlivých európskych krajinách, a to ako doplnok svojej domácej politiky. Máme jedinečnú príležitosť začať sa pomaly vracať späť. Václav Klaus je český prezident, text vyšiel na jeho webstránke. Krátené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.