Európu obchádza strašidlo deficitu

Hoci európska elita sa práve nadýchla novými očakávaniami, nástup technokratov k moci by ju mal skôr znepokojovať. Nový grécky premiér Loukas Papademos aj jeho taliansky kolega Mario Monti sú totiž žalobou stavu gréckej a talianskej demokracie. Veď, čo iné o sebe hovoria krajiny, kde nedokáže voči nedôveryhodnej osobe premiéra po rezignácii postaviť alternatívu ani vládna väčšina ani opozícia? Grécka a talianska demokracia nemajú na viac ako na dohodu, že najdôležitejší politik štátu musí prísť odniekaľ z mimopolitickej sféry, najlepšie z bankovej sféry. Je to ako keby počas vojny politické elity rezignovali a hľadali na čelo výkonnej moci vojaka, najlepšie generála. Inými slovami, je to zlyhanie primátu politiky. Politika, ktorá sa spolieha na zásah technokrata, o sebe hovorí, že nedokáže na seba zobrať zodpovednosť za ťažké rozhodnutia. .tri deficity
Európsky problém je však oveľa hlbší, ako vzostup technokratov. Hoci sa dnes hovorí najmä o dlhovej kríze, a teda rozpočtových deficitoch, ktoré spochybňujú fungovanie eurozóny, netreba zabúdať ani na ďalšie problémy. Najmä, ak je ich spoločným menovateľom opäť to isté slovo – deficit.
O pár dní to bude presne desať rokov, keď v polovici decembra v belgickom meste Laeken vznikla takzvaná Laekenská deklarácia. Bol to dokument, ktorého cieľom bolo odstránenie takzvaného demokratického deficitu inštitúcií EÚ, posilnenie demokratickej legitimity a kontroly. Výsledok? Laekenská deklarácia viedla priamo ku Konventu, ktorý nepreukázal veľký zmysel pre demokraciu a ten zase k návrhu Európskej ústavy. Ako sa ukázalo, demokratický deficit sa nevyriešil, ale skôr posilnil. Vznikli nové nevolené inštitúcie, posilnilo sa hlasovanie kvalifikovanou väčšinou a oslabilo postavenie národných štátov. Demokratický deficit neodstránilo ani posilnenie Európskeho parlamentu, jedinej inštitúcie EÚ s priamym demokratickým mandátom. Potvrdilo to aj rozhodnutie nemeckého ústavmého súdu, ktoré zviazalo mandát nemeckej kancelárky a posililo postavenie Bundestagu.
Druhý deficit sa týka európskych hodnôt. Návrh európskej ústavy mal byť dôkazom politickej emancipácie EÚ a  vyjadrením novonadobudnutej identity. Bol to neúspešný pokus, ktorý odmietli voliči vo Francúzsku a Holandsku v máji, respektíve v júni roku 2005. Príznačné bolo, že sa to stalo práve v referende. Dôležité je však ešte niečo. Počas diskusie o preambule európskej ústavy sa ukázalo, že Európa má aj hodnotový, či skôr náboženský deficit. K mytológii európskej integrácie síce patrí zdôrazňovanie spoločných hodnôt, vo chvíli, keď sa však otvorila otázka zmienky kresťanstva (respektíve Boha) v preambule ústavy, vznikol problém. Výsledkom je hodnotový deficit. Tento deficit bol potvrdený aj nesúhlasom Európskeho parlamentu s nomináciou Rocca Buttiglioneho na post európskeho komisára v októbri 2004. Prekážkou nebola jeho nekompetentnosť ani členstvo v extrémistickej strane, ale náboženská identita.
Tak si to zhrňme. Keď európska elita pomenovala demokratický deficit ako problém, namiesto riešenia tento deficit potvrdila a zhoršila. Keď sa neskôr rozhodla vyhlásiť spoločné hodnoty, výsledkom bol vznik nového, náboženského deficitu. A rovnaký prístup dominuje aj pri riešení ekonomického deficitu. Namiesto rýchleho a riadeného bankrotu prišli masívne pôžičky. Lenže ďalšie dlhy vytvárajú ďalšie problémy. A doplácajú na to ďalšie krajiny, vrátane Slovenska. .čo nás čaká?
Európsky problém spočíva v neschopnosti riešiť vlastné dlhy. Čo vlastne znamená táto neschopnosť? Deficit je jedno slovo pre dlh, nedostatok a neefektivitu. Vládnu nám neefektívni politici, ktorí nedokážu splácať dlhy a namiesto toho ďalšie tvoria. V západnej Európe je to zlyhania minimálne dvoch politických generácií. Európa si vďaka tomu poslednú dekádu problémy najmä vyrába, menej ich rieši. A zároveň to kladie vážnu otázku: ak má európska integrácia problém s deficitom demokracie, ekonomickým a náboženským deficitom, a súčasne ju vedú politici, ktorý nedokážu tieto dlhy riešiť, v čom zostáva jej opora?