Aparteid žije

Na pár hodín som uverila optimizmu môjho manžela, išli sme k pobrežiu a neďaleko od hotela Jagua sme si od predavača kúpili dva lístky na výletnú loď. Neskrývali sme  náš strašný havanský prízvuk, ani sa nehrali na cudzincov. A nikto si nepýtal naše doklady. Už sme si mysleli, že sa nemôže nič stať, mali sme v rukách dva lístky s našimi menami na jachtu Flipper a pochybnosti v mojej hlave sa pomaly začali strácať.
Do prístavu sme prišli o pol hodiny skôr. Opálení turisti začali nastupovať na loď. Rei a ja sme si urobili pár fotiek z rohu lode, odkiaľ vyzeral záliv veľký ako oceán. Sen trval sotva päť minút. Keď nás kapitán počul rozprávať, spýtal sa, či sme Kubánci. Krátko nás poučil, že sa musíme vrátiť na pevninu, pretože „výlety na lodiach sú pre občanov v celej krajine zakázané“.  Cítili sme hnev, zlosť a hanbu. Boli sme vinní pre náš pas, pred naším zákonom a v našej krajine.  Cítili sme sa podvedení, oficiálne sa hovorí o otvorenosti a realita je o vylúčení a stigmatizovaní. Chceli sme urobiť scénu, nechať sa odvliecť násilím, ale čo by sme tým dosiahli? Môj manžel oprášil svoju francúzštinu a skupinke Európanov vysvetlil, čo sa práve stalo. Boli prekvapení a niečo si medzi sebou šepkali. Ani jeden z nich na prejav solidarity s nami nevystúpil, nikto z nich nepovažoval za neúnosné tešiť sa z niečoho, čo je pre nás domorodcov zakázané.  Flipper vyplával, pár sekúnd bolo cítiť aparteid a potom sa stratil v diaľke. Odišli sme odtiaľ, Reinaldo porazený vo svojich ilúziách, ja ako víťaz v svojich podozreniach. Ak by žil náš pes Benny, vyhodili by aj jeho ako prašivého psa, pomysleli sme si.